Byť homosexuálom aj rodičom?

03.04.2022

Rád by som sa s čitateľmi podelil so svojou skúsenosťou s aktuálnym obrazom a videním gayov mojimi očami, očami heterosexuála.

Mám 35 rokov, desať rokov pracujem striedavo v Bratislave a v Prahe a v práci som stále mal šťastie na homosexuálneho kolegu. Niekedy nám o sebe ako tímu, resp. niektorým kolegom povedal sám, inokedy sa to proste nedalo prehliadnuť.

Nejako som s tým ako dospelý muž nemal problém. Viem o existencii gayov okolo seba v podstate už od strednej školy. Nerozumel som síce tomu, ako môže chlap priťahovať chlapa a skôr som gayov vnímal rezervovane, neskôr mi ich aj bolo ľúto, boli to často takí outsideri v kolektíve alebo minimálne tichší, utiahnutejší, inokedy pútajúci pozornosť viac vyvinutými ženskými črtami v správaní.

Aktuálne mám jedného 30-ročného homosexuálneho kolegu v Prahe a 27-ročného v Bratislave. Nazvem ich Jan a Peter. Obaja sú distingvovaní, veľmi vzdelaní, osobnostne úplne rozdielni, avšak s obomi som, resp. bol som istý čas kamarát, niekedy až tak dôvernejšie, hlavne, keď sa čo-to vypilo (ja som šofér, nakoľko nepijem alkohol). Obaja údajne majú partnera (ani jedného som nikdy nevidel), obaja sa mi v stave, kedy boli mierne indisponovaní alebo "pod vplyvom" priznali, že sa cítia občas osamelo a vtedy "zablúdia" na gay zoznamku a áno, Peter sa ma vtedy pokúšal aj pobozkať. Samozrejme, neudialo sa to v rovnakom čase, ale v priebehu piatich rokov. Nerobil som z toho žiadnu drámu, vždy som sa ďalej správal normálne a chodil som s nimi von, niekedy sám, väčšinou však s partiou. Mal som niekedy pocit, že ich súkromie je tabu, ale vnímal som to tak, že možno ešte nie je čas a ja som radšej túto tému pre istotu prvý neotváral, lebo človek nikdy nevie, čo je v tomto druhému nepríjemné otvárať a kedy. A zasa v stave opitosti riešiť vážne veci asi nemá zmysel. Musím povedať, že obaja boli navonok úplne normálni muži, nikto by to na nich na prvý pohľad nepovedal.

So starším Janom z Prahy som sa síce rozprával oveľa menej, ale radšej. Páčia sa mi jeho názory, mnohé z nich zdieľam. Sú mi blízke mnohé jeho (morálne) zásady. Je naozaj obetavý a dobrý partner, teda podľa jeho slov to tak hodnotím. Aktuálne chodí s mužom, ktorý sa ešte pred tým, ako sa spoznali dohodol s kamarátkou v lesbickom páre, že si spolu "urobia dieťa." Takže sa stal otcom takýmto spôsobom. Nebudem sa tváriť, že gay komunite rozumiem zo všetkých najlepšie, ale nikdy som "nedržal hubu a krok" a Jan si na to asi musel aj zvykať, lebo si nedávam servítku pred ústa len preto, že niekto má inú sexualitu. Keď mi Jan povedal, že teda je akoby takým adoptívnym otcom partnerovmu dieťaťu a ako to vlastne celé bolo, videl na mne, že som v rozpakoch. Avšak bral som to tak, že zaľúbil sa do muža a prijal ho aj s jeho minulosťou a žije s ním už len prítomnosť. Prekvapilo ma, keď mi povedal, že aj on si chce takto zaobstarať dieťa. Rovno som mu vtedy povedal, že žena, ktorá by sa s iným mužom len tak dohodla na dieťati, by sa nikdy nestala mojou partnerkou a to sa ho dotklo. Ešte mi navyše napadli Ukrajinky, že homosexuálne páry čakajúce na príležitosť teraz asi každý deň zažívajú Vianoce a môžu si vyberať, ktorú ženu k sebe prichýlia. Zdržal som sa provokačného vyslovenia tejto predstavy a len so mu povedal, že ja s tým jeho nápadom, resp. s podobnými postojmi gayov nesúhlasím. Videl som, že zosmutnel a neskôr sa mi sám priznal, že som ho nahneval, avšak zachoval si chladnú hlavu a pokojným hlasom povedal, že tento rozhovor môžeme odložiť na neskôr. Ešte mi stihol povedať, že na názory tohto typu je zvyknutý a aj tak rozhodne v demokratickej spoločnosti väčšina. Tým mi aspoň dal nepriamo najavo, že na to môžem mať nejaký názor a môže byť aj iný, ako má homosexuálna menšina. Aj za to si ho veľmi vážim. Vnímam ho ako zrelú osobnosť, určite zrelšiu, akou je napríklad Peter. S Janom môžeme o citlivých veciach aspoň viesť dialóg, Peter ide okamžite do hádky, obviňovania a manipulácie. Rovno mi povedal, že ak nesúhlasím s tým, aby si gay takýmto spôsobom zaobstaral dieťa (lebo raz sme sa tiež dostali k tejto téme), tak som homofób, že môj názor je prejav nenávisti, len o tom ešte neviem. Na to som mu povedal, že nech sa na mňa nehnevá, ale takéto útoky, výčitky, obviňovania a manipulácie nepotrebujem riešiť z jeho strany, že rešpektujem jeho názory a rozhodnutia, ale môžem aj nesúhlasiť. Na to mi on povedal, že som ako väčšina na Slovensku a nemám právo sa aj tak k tomu vyjadrovať. Odvtedy sa mi vyhýba. Ľudsky ma to mrzí, pretože je to môj kolega, ku ktorému som si navyše hľadal a chcel nájsť cestu.

Niekedy mám pocit, že gayovia si neuvedomujú, že pre nás heterosexuálnych mužov sú tieto veci nie vždy a nie jednoducho pochopiteľné, ale ak chcú, aby sme ich brali normálne, tak asi by sa nemali pri každom inom názore stavať na zadné a páliť mosty. Keď si dvaja zrelí ľudia pokojne sadnú, určite nájdu objektívne a psychologicky podložené argumenty za a proti takému konaniu homosexuálneho páru alebo jednotlivca a ja si dovolím aj tvrdiť, že zrelého homosexuála, ktorý sa nenechá ovplyvniť "davovou psychózou" táto možnosť, ako pristupovať k svojmu otcovstvu a nepredvídateľne zasiahnuť do duševného vývinu dieťaťa napadne asi len zo zúfalstva. Samozrejme, chápem a rešpektujem túžbu po otcovstve a zrejme to homosexuáli vnímajú tak, že na otcovstvo by nemali mať právo len heterosexuáli. Môžem ich ale ubezpečiť, že ani ja nevnímam možnosť mať dieťa ako právo (hoci ja ho mať nebudem), ale ako dar "stvoriť ho" s milovanou osobou. Nie je to náboženská fráza. Je to proste tak. Keďže som lekár, poznám ten proces "stvorenia" dieťaťa lepšie ako ostatní a pristupujem k nemu s bázňou. Aj samotná neplodnosť ako diagnóza je diagnózou páru, nie jednotlivca a z tohto pohľadu je každý homosexuálny pár neplodný. A keďže relatívne neplodný pár potrebuje na riešenie tretieho, no pár už traja tvoriť nemôžu, niekto musí "z kola von." V tomto prípade je naďalej zachované milujúce prostredie pre dieťa relatívne a jeho vnútorná pohoda tiež - hlavne po tom, čo sa dozvie pravdu, ak dovtedy dané partnerstvo rozšírené o ďalšie osoby s rôznymi a ťažko uchopiteľnými spleťami vzťahov k osobe dieťaťa zostane existujúce alebo kvalitne fungujúce. Pre mňa je biologické puto esenciálne a myslím si, že dieťa ho cíti tiež. Príkladom môže byť môj známy, ktorý mi raz povedal, že vždy tušil, že jeho matka nie je jeho skutočnou matkou. Traumou pre neho bolo, keď sa mu to naozaj potvrdilo. Zrútil sa mu celý svet a stal sa drogovo závislým. Ideál pre dieťa je vedieť, že tí, ktorí ho splodili, sa naďalej milujú, alebo že ho aspoň splodili z lásky.

Nepodporujme rôzne imitácie, ak sa nám ideál prestal páčiť alebo sa dnes už javí ako ťažko udržateľný. Vždy to bude ideál pre zdravý duševný vývin dieťaťa.

Pokiaľ sa povie, že dieťaťu je najlepšie s matkou a otcom v láskyplnom vzťahu, je vnútorne nezrelé odpútavať pozornosť od tohto dôležitého faktu poukazovaním na realitu týraných a nechcených detí heterosexuálnych rodičov či stúpajúcou rozvodovosťou. Nemôžem si pomôcť, ale vždy si budem viac vážiť homosexuála, ktorý si vezme dieťa z detského domova do svojej starostlivosti (pokiaľ nie je zároveň parafilik) alebo pomôže týranému dieťaťu nájsť domov v profesionálnej rodine s náhradnou matkou a otcom, ako toho, kto si nechá vynosiť dieťa lesbickou ženou ako službu za protislužbu, alebo inou ženou, ktorá si chce takýmto spôsobom privyrobiť. Je mi jedno, či by to urobil homosexuál alebo heterosexuál, proste s tým nesúhlasím. To predsa nie je útok na osobu či jej sexualitu ani odopieranie jej práv. Je to slobodné vyjadrenie muža smerom k inému mužovi, aby sa správal zodpovedne a nepoužíval svoju homosexualitu ako štít alebo vstupenku do každého rozhodnutia. Homosexualita niekoho mu negarantuje, že každé jeho rozhodnutie bude zrelé alebo objektívne správne či nepoškodzujúce tretiu stranu.

I ja ako heterosexuál mám svoje boje, túžby a nemôžem mať ani robiť všetko. S manželkou nemôžeme mať deti. Sme neplodní s mužským faktorom infertility. Inými slovami - ja nemôžem splodiť s manželkou dieťa, ona je úplne gynekologicky zdravá a po všetkých stránkach schopná stať sa matkou. Roky ma to veľmi trápi, hoci to už máme s manželkou prebraté z každého uhla pohľadu a asi stokrát. Často mi napadala myšlienka rozviesť sa s ňou, hoci ju nekonečne milujem, ale nakoniec som pochopil, že ja mám problém prijať to, moja manželka to prijať dokázala, naučila sa s tým žiť a ja ju od seba nemám právo odháňať. Bál som sa, že raz aj tak odíde, tak som to chcel "urýchliť?" Nie som totiž schopný si dieťa adoptovať a rovno som jej povedal, že som viac stotožnený s rozvodom, ako s výchovou cudzieho dieťaťa, hoci by ho porodila ona sama. Je totiž pre mňa veľmi dôležité, aby som k svojmu dieťaťu cítil puto a ja už dnes viem, že bez pokrvnosti si ho s dieťaťom vybudovať neviem. Pristupujem k tomu veľmi zodpovedne, preto ma veľmi mrzí, ak si niekto myslí, že dieťa už v maternici necíti, ci je chcené alebo nechcené (v prípade ženy rodičky za peniaze, alebo v prípade mňa, ak by sa žena nechala oplodniť niekým iným) alebo ak si niekto myslí, že dieťa nebude raniť, ak sa raz dozvie, že vzniklo ako predmet dohody medzi lesbickým a gay párom. Sebeckosť daného rozhodnutia spočíva v tom, že dieťaťu plánovane - dopredu a chladne určujeme jeho osud. Ono sa predsa na svet nikdy nepýta, nepýta si počatie. To chceme my dospelí a často z dôvodov, aby sme boli ako ostatní, aby sa náš život zmenil, zlepšil, spestril? Ja vlastné dieťa mať nikdy nebudem, ale som za to, že každý dospelý muž má vždy urobiť maximum pre to, aby dieťa, ktoré chce počať, sa narodilo a vyrastalo v úplnej rodine s matkou a otcom. To, že to tak nevyjde je život, ale nesmie to byť vopred plánové. Čo je to víkendový otec, ktorého matka má rada ako kamaráta? Dieťa raní, ak sa raz dozvie, že v momente počatia sa jeho rodičia nemilovali, bola to len dohoda na spestrenie života. Aktuálne nepoznám gay a lesbický pár, ktorí by sa v momente počatia dieťaťa navzájom milovali a teda aj to otcovstvo môže byť v praxi spočiatku víkendové a neskôr žiadne. Dohoda nie je záväzok ani puto. Tých ľudí v podstate nič spolu neviaže, každý z nich má svojho partnera. Dieťa sa v tejto hre nachádza niekde uprostred. Nedá sa to porovnať so situáciou rozvedeného heterosexuálneho páru, pretože tí mali úmysel spolu zostať, resp. nemôžu tvrdiť svojmu dieťaťu, že sa stalo experimentom na spestrenie života homosexuálov ako práva na dieťa, lebo medzi sebou by ho splodiť nedokázali. Mne to právo na dieťa v podstate tiež vzal život, osud, aby som pochopil, že to nie je právo, ale je to dar s takým prístup k otcovstvu i duši dieťaťa, aký len dokáže byť čistý a nesebecký. Áno, ja som neplodný, gay je väčšinou plodný muž, len sa pýtam, čo je zrelé na takomto správaní a kam niekoho má ako muža, otca a partnera posunúť? Áno, splodím dieťa, urobím si čiarku, že som otec, môžem sa ukazovať so svojím synom, svojho dcérou, ale môžem byť hrdý na to, že som jeho matku skôr využil a určite som ju nikdy nemiloval?! Alebo budem dieťaťu vysvetľovať, že to jeho matka chcela moje spermie a ja som v tomto príbehu skôr obeť? Čo by to bolo za zvrátenú hru s dieťaťom?

Možno to celé dnes súvisí s aktuálnym morálnym nastavením spoločnosti a násilnou normalizáciou homosexuality (človek by ju aj chcel postupne prijímať a rozumieť jej, ale pri takejto prezentácii homosexuálov a tlačenia spoločnosti do uniformity v myslení to skôr odrádza). Je správne dnes sex vnímať ako ekvivalent podania ruky a rodičovstvo ako dohodu medzi kamarátmi, prípadne ako kúpno-predajnú zmluvu?