Ako vzniká homosexualita a v čom ma poškodzuje celosvetový úzus

04.03.2018

Na najstaršie genetické teórie vzniku homosexuality, ktoré udali smer pri pohľade na túto problematiku na štvrťstoročie, môžeme pokojne zabudnúť. Vedecká komunita od nich posledné roky úplne upúšťa. To, čo sa vyprodukovalo zo zvyšných typov biologických hypotéz po roku 2010, stojí aspoň za zamyslenie. Dôležité je však poznamenať, že ak chceme hovoriť o vývine homosexuality, mali by sme hovoriť aj o tom, ako sa formuje heterosexualita. Do tohto sa zástancovia biologických hypotéz akosi nepúšťajú, oháňajú sa pohlavnými hormónmi, pudmi alebo sa vyhovoria na nedostatok informácií (lebo vedia, že sa formuje najmä psychologicky). Rovnako ako homosexualita, ani heterosexualita nie je samoregulačný proces. Pri homosexualite si často pomáhame príkladmi zo živočíšnej ríše. Aspoň trochu biologicky vzdelaný a propagandou nemotivovaný človek vie, že je nekorektné vysvetľovať procesy v ľudskom mozgu pokusmi na laboratórnych zvieratách a ani ich pozorovaním vo voľnej prírode. Pokúšame sa vymýšľať si rôzne iné teórie, cielene likvidovať maličké predpoklady či vyplývajúce tézy o psychickom podklade pre vznik a vývin sexuálnej orientácie človeka (jedine u človeka máme ešte najvyššiu, a to psychickú úroveň sexuality). Je to lobistický ťah - ponúknuť "nezvratné" dôkazy o tom, že homosexualita je daná a pritom prirodzená. Dôkazy potrebujú byť jednoduché; porozprávame o nejakých molekulách, hormónoch a sme vybavení, lebo psychológii a psychiatrii by laická verejnosť nerozumela asi ani toľko. A hlavne každé ovplyvniteľné vplyvy by pohoršovali, zdvíhali prst a spôsobovali chaos v doterajšom hovení si v klamstvách. Lebo poznať aj inú, a teda skutočnú pravdu, neznamená mať návod na to, ako tomu predísť alebo ako zmeniť už nadobudnuté presvedčenia o sebe samom i o iných ľuďoch. Skôr by sme ovplyvnili biologické vplyvy a ich následky napríklad cielenou medikamentóznou liečbou (ovplyvnením nejakého receptora alebo účinnej látky), ako napravili tie psychosociálne. A o prevencii v oboch prípadoch nemôže byť ani reč - lebo do výchovy si nikto "kecať" nedá (ani školy sa nejdú pretrhnúť, aby predchádzali skrytej šikane a psychickej nepohode žiakov, trend prefeminizovaného školstva sa nezmení, keď sa bude viac rozprávať o potrebe mužských vzorov a pod.) a duševne zdravý rodič nepredhodí zárodok potomka genetickým inžinierom, aby sa s ním "pohrali." Mnohí aktivisti medzi vedcami si však neuvedomujú, že tým, že stále produkujú nejaké nové dôkazy, už to prekombinovali. Nové teórie sa tvária ako jediným zákonom, no v priebehu desiatich rokov máme takýchto zákonov zrazu tri až štyri. Nimi obhajujú v podstate to isté - že v tom či inom mieste počas vývinu došlo k poruche, ktorá napokon vyústila do homosexuality. A potom svoje tvrdenia zaklincujú tým, že toto musíme interpretovať ako normálny jav, lebo predsa ide o homosexualitu a nie o chorobu.

Od genetických teórií sa upúšťa, no vezmime si, že boli 25 rokov základným kameňom pre vyňatie homosexuality zo zoznamu porúch (obyčajným úzom bez ďalších výskumov), vznikajúce LGBT+ organizácie, pochody, nátlaky a politické rozhodnutia ústiace do zmien zákonov v mnohých krajinách. Čiže na omyle a zavádzaní (ktoré sa robilo kvázi pre dobro homosexuálov a pokoj v spoločnosti) sa "vybudovalo" viac, než sa pôvodne zamýšľalo. Posledných päť rokov sú hitom epigenetické a imunologické teórie. Tie viac ako len naznačujú, že predsa len ide o poruchu(?), ale verejnosť lepšie prijme, ak sa to udeje údajne pred narodením a náhodnými javmi, akoby to mali byť iné vplyvy a po narodení (postnatálnom formovaní mozgu). Pravidlá epigenetiky vieme niekedy pomerne ťažko vysvetliť pri obyčajnej kukurici, nie to ešte pri zložitom psychosomatickom superkomplexe, akým je človek. Áno, veda pokročila; na základe vyšetrenia konkrétnych génov vieme predpokladať pravdepodobnosť vzniku niektorých nádorov, ale tu sa bavíme o sexualite, pri ktorej nikdy nemôžeme vynechať mozog - najnepoznanejší (a niekedy aj najnepoužívanejší) ľudský orgán. Naposledy ma rozosmial výskum Bogaerta a jeho tímu (2018), podľa ktorého za homosexualitu syna môže imunitná odpoveď matky. Väčšina skutočných odborníkov si podpis pod takýto blud (slušnejšie hypotézu, ktorú môže vypustiť akýkoľvek laik..., ale ak nemá zvučné meno, ťažko mu ho niekto uverejní) bez nejakej štedrej odmeny či očakávania svetového uznania, nedovolí dať. Aj skúmaný efekt poradia narodenia bratov normálne nesvedčí o špeciálnych hormonálnych či imunologických vplyvoch, ale svedčí o tom, že mladší bratia sú častejšie homosexuálni aj kvôli tomu, že sa významne mení rodinná dynamika i osobnosť a nároky rodičov, ktorí ešte neraz zvyknú porovnávať mladších so staršími súrodencami, viac sa venujú sebe a svojim krízam, povinnostiam, vnúčatám (možno otec v zaujímaní sa poľavil, veď sú starší súrodenci, ktorí sa postarajú, možno sa otec už nedokáže vzoprieť žene atď.). Nezanedbateľná časť homosexuálnych mužov však má iba sestru/sestry. Biológom a genetikom akosi nejde do hlavy fakt, že rodina s homosexuálnym synom je bez homosexuálnej dcéry a naopak. Navyše pre ženskú homosexualitu nemajú žiadnu životaschopnú teóriu, tak to uzatvárajú tým, že väčšina žien s homosexuálnymi sklonmi je vlastne bisexuálna. Kvalitný výskum o homosexualite nie je možné robiť bez toho, aby sme si s homosexuálmi sadli, získali si ich dôveru a dlhodobo s nimi pracovali, viedli dialógy, spoznávali ich. Veď predsa homosexuáli nie sú experimentálny materiál, ktorému za odmenu hodíme dotazník alebo mu vezmeme krv a všetko ďalej pôjde o nich, bez nich. Veda nesmie byť o očakávaniach ľudí, robená pre obdiv ľudí - veda má byť robená seriózne a v pravde. Všetky doterajšie biologické "dôkazy" - výskumy o vzniku a vývine homosexuality - nebolo možné overiť a zvyčajne v plnom originálnom znení na konci výskumníci (sami) spochybnili to, o čom napísali predchádzajúcich dvadsať a viac strán. Avšak dostalo sa im mediálnej pozornosti, lebo výsledky boli očakávané a rýchlo sa stali akceptovanými. Čo už samo o sebe svedčí o ich "pravdivosti" a nezaujatosti. Kebyže existuje jeden pravdivý biologický výskum, už by sme sa pri ďalších výskumoch zaoberali iba podrobnejším skúmaním daného javu a nestalo by sa to, že každých pár rokov príde niekto s niečím totálne iným a ešte viac od veci (čo nič nedokazuje, je to len ďalšia k desiatkam hypotéz).

Autori psychosociálnych hypotéz vzniku homosexuality (títo autori vedia jasne a logicky vysvetliť aj to, ako vzniká a formuje sa heterosexualita) aj skutočne pracovali s homosexuálnymi osobami v rámci terapie (nie sexuality), no žiaľ, nielen ich výstupy, ale aj autorita boli neustále spochybňované, úmyselne prehliadané až potupované. Inak povedané - nikto zvonku im netlieskal, ale desiatky až stovky homosexuálne orientovaných jedincov im boli vďační za skutočnú pomoc a podporu. Len blázon by vystupoval s takými cennými informáciami na verejnosti v tejto dobe s vedomím, že ide na šibenicu. Dnes nie je ťažké mediálne zdiskreditovať, ľahko stratíte svoju prácu, živobytie, niečo, čo ste roky poctivo budovali, pokojný život členov rodiny. A tak som už ani ja roky nepočul nejako ucelene o týchto teóriách, iba kde-tu v náznakoch. O homosexualite sa už inak, ako sa spoločnosť politicky a ideologicky (nie vedecky, lebo vedecká zhoda dodnes neexistuje) zhodla, totiž v mnohých krajinách verejne rozprávať nesmie. Pritom by úplne stačilo sadnúť si a pracovať s tými osobami s homosexuálnymi sklonmi, ktoré chcú na sebe pracovať a vidieť pravdu o svojom stave (majú na to predsa právo), analyzovať ich vzťahové a emocionálne zranenia diskrétne a odborne (vzťahy otec - dieťa, matka - dieťa, otec - matka, rodič - iní súrodenci, súrodenec - súrodenec, dieťa - kolektív, dieťa - sexuálny zneužívateľ, dotknutý dospelý - jeho partner/i), citlivo a dlhodobo zisťovať, prečo jedinec nadobudol o sebe a oboch pohlaviach taký obraz, aký nadobudol. Výsledky by boli použité možno ani nie do ďalších výskumov na pretlačenie pravdy, ktorá dnes už aj tak, pokiaľ ide o homosexualitu, nikoho nezaujíma (alebo legislatíva a tlaky zvonku o nej "prinútili" mlčať, rezignovali sme, a tak mladá generácia vyrástla v inom presvedčení o homosexualite), ale najviac by mohli byť použité na skvalitnenie životov týchto a ďalších dotknutých. Pretože nie pre každého platí "rada nad zlato," ktorú radi rozdávajú neuvedomelí terapeuti a laici - Ži ako gej a bude to oukej.

Záver?

Spoločensky a politicky aktívni homosexuáli dosiahli aj pekné ciele (pardon, jediný pekný cieľ) - stále viac a viac ľudí vníma homosexualitu/homosexuálov ako niečo/niekoho, na čo/koho sa nemusí ukazovať prstom. To, či široká verejnosť správne vníma homosexualitu, alebo ju len postrčili k falošnému prijatiu či podporili v nej strach sa ozvať, asi nikto nerieši, lebo aj masy nielen mladých homosexuálov strácajú prehľad o tom, o čom je ich osobná homosexualita (v podstate majú od tamtých zákaz sa tým zaoberať). Ale skutočne sme takto pomohli homosexuálom? A všetkým homosexuálom? Možno tým, ktorí zakryli či oddialili riešenie svojej psychickej nepohody rôznymi, často tajnými, hlavne sexuálnymi aktivitami - áno, ale ešte tu máme iných ľudí, ktorým sme takto veľmi uškodili. Jedným z nich som aj ja. V týchto oblastiach vidím zlyhanie spoločnosti:

· Uverili sme médiám, spoliehali sa na nich, hoci to, čo ponúkali, bol neobjektívny cenzurovaný materiál podávaný po kvapkách (ako liek proti homofóbii), informácie najprv zhodné s názormi lobistických skupín, potom už len čisto na udržanie názorovej línie - verejnej mienky. Homosexuálom sme vzali možnosť dívať sa na seba a svoj stav zdravo sebakriticky a všetkých sme kŕmili tým, čo chceli počuť v záujme vyššieho dobra.

· Väčšina homosexuálov neprijala seba ako celok, skôr svoju stigmu a niektorí tento krok pohnali do sebaponižujúcej krajnosti. To preto, lebo prestali byť podporovaní (psychologicky i morálne), prestal im byť ponúkaný priestor venovať sa svojmu vnútornému svetu - každý im vtĺkal do hlavy, že ak sa cítia nekomfortne, nech z toho spravia komfort. Samozrejme, vzťahovo a emocionálne zranený človek nedokáže bez adekvátnej pomoci prijať seba ako celok, spracovať predchádzajúce vzťahy, terajšie emócie, skvalitňovať aktuálne vzťahy či budovať zdravé vzťahy. Tak aspoň prijme svoju homosexualitu, ktorá má byť v pohode. Pravdivo v pohode nie je nič, len to musí byť navonok v pohode, lebo si to tak želajú iní ľudia. Takými - pre niekoho nepodstatnými - dôkazmi o tom, že nič nie je v pohode, je vzájomné ubližovanie si na gay zoznamkách, neschopnosť spolu vychádzať, tolerovať sa a budovať akékoľvek vzťahy.

· Nepáči sa mi izolovanie sa homosexuálnych komunít, ale nakoľko sú niektoré prvky správania vrátanie sebaľútosti homosexuálov pre heterosexuálov odpudzujúce, nič iné im neostáva. Nehodlajú s tým totiž nič robiť - zmeniť sa majú len iní ľudia. To je ten sebaklam, ktorým nás otrávili "bojovníci za naše práva."

· Je smutné, ako v sebe ďalej živíme klamstvo o tom, že sme spoločnosťou najviac netolerovanou skupinou. Keby to bola pravda, musíme sa zamyslieť nad tým, či k tomu ako celok nedávame nejakú zámienku, ale ono to tak celkom pravda nebude. Ja som vyrastal na vidieku, kde som zažil šikanu kvôli tomu, že som ako dieťa žil svoje vierovyznanie na 100%, bol silný introvert, nezaujímal sa o futbal a bol z chudobnejšej rodiny s dedami alkoholikmi. Formálne to bol silno katolícky región. Nemyslím si, že intolerancia sa spája najviac s homosexualitou, ale s akoukoľvek inakosťou a predsudkami. A najväčšia tma býva pod lampou. Na Slovensku sa nám môže zdať, že homosexuál to má pri "kresťanoch" ťažké - a je jedno, aký je to človek. O kúsok ďalej, v Prahe, by vás homosexuáli ukameňovali za to, že ste kresťan - a bolo by jedno, že vy svoju vieru prežívate zdravo a nikomu ju nevnucujete. Tu je stigmou byť gayom, tam kresťanom. Oveľa horšie sa cíti na Slovensku slušný a šikovný Róm, ako gay, ktorý ak chce, pohodlne zakryje - ani nie tak svoju inakosť, ale to, ako ju používa a čo stvára mysliac si, že to kvôli nej. Ak chceme hovoriť o intolerancii, nemali by sme ju spájať s menšinovou sexuálnou orientáciou - ani pri tom najlepšom úmysle.

· Nedokážem nájsť terapeuta, ktorý by so mnou chcel pracovať a vedel by o homosexualite viac ako ja. Necítim sa dobre medzi gaymi, ale ani v klamanej spoločnosti, ktorej ani ja sám nemôžem vykričať pravdu, lebo moja rodina si ju počuť nezaslúži a svet ju vysmieva. A to všetko kvôli pseudovedcom a gay aktivistom, ktorí od môjho narodenia pilne pracovali a bojovali nie so mnou a za mňa, ale za svoje ambície - dokázať svetu nie to, aký je človek zložitý tvor, a rovnako aj múdry v pokore a zdržanlivosti či obeti (možno v ústupku a zvážení svojho presvedčenia), ale akú moc môže získať pár ukrivdených gayov, ktorí niečo iniciovali a čo sa ďalej spustilo ako lavína. Výsledkom sú nielen nešťastné osudy jednotlivcov a homosexuálnych párov, ale postupná zmena celých dejín ľudstva (hlavne v spojení s gender ideológiou). Niet sa však čomu čudovať. Možno sebeckosť a detinskosť v kombinácii s mužskou nedotklivosťou vedia spraviť aj takéto divy.