Aj my sa potrebujeme pri homosexualite rozhýbať, naučiť sa argumentovať a priťahovať mladých ľudí

04.09.2019

Pražský katolícky kňaz Tomáš Halík je už dlhšie známy ako zástanca homosexuálov. Netají sa tým, že Katolícka cirkev by postupne mala zmeniť svoj postoj k homosexuálnym párom na základe biologických teórií vzniku a rozvoja homosexuálnej preferencie, ktorých sám je zástancom a pripúšťa, že za určitých okolností by sa mohli stať aj adoptívnymi rodičmi, no ešte nemáme dostatok štúdií, ktoré by preukázali skutočne pozitívny dopad na duševné zdravie a zdravý psychosexuálny vývin detí. Sám tvrdí, že roky pastoračnej praxe zmenili jeho postoj k homosexualite, najmä množstvo utrpenia týchto ľudí v "tradičných" kresťanských rodinách. Nijako ho "nevyrušujú" homosexuálne páry, ktoré sa usilujú o vernosť a vzájomnú podporu. Takisto je otvoreným kritikom českej cirkvi a jej predstavených.

Z rozhovoru s Tomášom Halíkom vyberám myšlienky, ktoré oslovili mňa - Viac sa riadiť vlastným svedomím, ako subjektívnymi postojmi cirkevných predstavených, lenže (dodávam ja) kvalita svedomia človeka musí byť premodlená v pokore i trpezlivom znášaní vlastných bolestí, hľadaní ich zmyslu a posolstva pre mňa. Halík pokračuje: "Skutočná radosť je duchovná kvalita, ku ktorej sa skôr premeditujeme v tichu (v pustovni), ako pretlieskame na štadióne (alebo na Gay Pride)." Mladí ľudia zrejme dnes nevedia nachádzať radosť inde ani inak. Lenže masy ľudí (davová psychóza) v hluku a raz či dvakrát ročne ich povzbudia či posilnia v ich smerovaní iba nakrátko a dlho im nevydrží ani zážitok z náhodného spoločenstva.

Skôr zrelšie homosexuálne páry, ak aj niektoré vyhľadajú kňaza, je to skôr v období nejakého iného osobného alebo partnerského problému a potreby rady či útechy.

Mladí homosexuáli dnes automaticky považujú cirkev za nepriateľa a vedú proti nej virtuálnu vojnu.

Keby nejaký kňaz chcel s laikom riešiť pôvod jeho homosexuality s naznačením toho, že s partnerom nežijú podľa Božieho zámeru, stopercentne by daný človek za kňazom viackrát neprišiel, aj keby sa kňaz usmieval od ucha k uchu a sálala by z neho láska.

Česká spoločnosť sa totiž dopracovala k uzavretiu týchto otázok, nakoľko ich opätovné otváranie vyvolávalo nesmierne emócie a agresivitu (to isté zrejme čaká aj Poľsko).

My na Slovensku sme v takom štádiu, že nie sme v cirkvi schopní sami od seba ani len otvoriť problematiku homosexuality, rozprávať sa o nej z každej strany a na úrovni (bez zbytočných vášní, s ochotou, otvorenosťou, rešpektom voči tomu druhému i jeho inej skúsenosti), nie to ešte rozprávať sa v cirkvi s homosexuálnymi pármi a o nich. Lenže vždy to budem opakovať - robíme obrovskú chybu, ktorá sa nám vypomstí už pri ďalšej generácii (tej po mne). Aj cirkev na Slovensku sa rozdelí a veľmi tomuto rozdeleniu pomôže aj roky neriešená homosexuálna problematika.

Ešte čosi z môjho imaginárneho denníka...

Človek musí čo-to prežiť v Prahe, aby pochopil veci v kontexte. Pred piatimi rokmi nechcel nikto ani len počuť o nejakej pastorácii homosexuálov; mysleli si o mne, že som prišiel niekde z Ruska a nie zo Slovenska. Minimum kňazov sa chcelo o homosexualite rozprávať. Bolo to však tabu z iného dôvodu, ako je to typické v našej krajine. V Prahe už dlhšie medzi kňazmi panuje úzus, že homosexualita je vrodená a homosexuálne partnerstvá sú prirodzeným vyústením tejto skutočnosti. Väčšina kňazov svojím správaním prezentuje niečo v zmysle akoby iná alternatíva žitia osobnej homosexuality neexistovala, nebola pre každého, prípadne nebola plnohodnotná. Preto žiadna pastorácia a preto je iný pohľad na homosexualitu "out." Jednoducho pražská cirkevná komunita "sa musela" prispôsobiť jednoznačne orientovanej verenej mienke, prestať byť kritická, konfrontujúca, príliš akčná v problematike či zdravo provokujúca, aby vôbec prežila. 

Ako rozlišujúci a otvorený človek to všetko chápem, ale ako kresťan sa pýtam, kde sa v tomto všetkom stratil autentický obraz Boha, prečo nám vlastne nestačí, a kde je dôvera voči Bohu? A to najpodstatnejšie - kde má byť pri ústupkoch hranica? Nie sme v cirkvi pozvaní SPOLOČNE hľadať pravdu, SPOLOČNE sa s ňou učiť pracovať a podporovať sa pri jej nasledovaní? Čo ukazujem mladým ľuďom, ak sa svojimi vyjadreniami pohybujem po hrane a dávam otázniky k Božím pravdám? A nielen k Božím. Mám robiť (aj zbytočné a rovnako zraňujúce, hoci populárne a očakávané) ústupky, lebo neviem inak naplniť ľudí? Lenže tým ich neurobím šťastnejšími. I napriek tomu, že to myslím dobre a vidím, že ľudia sami byť nevedia. Ale chcem vidieť aj pravý dôvod - nekvalitne fungujúce a neuspokojivo napĺňajúce cirkevné spoločenstvá, stroskotávajúce akékoľvek medziľudské vzťahy ľudí stratených sami v sebe, alebo tých, ktorí tvrdia, že našli životného partnera a aj tak sa cítia osamelo, nespokojne a nenaplnene. Potrebujem vidieť a pokúsiť sa pracovať na pravých dôvodoch, pretože sa odstraňujú rovnako ťažko, ako ťažko sa v cirkvi prijímajú homosexuálne partnerstvá. Lenže prácou na tom prvom získavam viac ako prispôsobením sa niečomu, čomu veriť chcem, lebo tomu verí väčšina, ale nikto nejde do hĺbky, lebo sa bojí, čo tam objaví. 

Jednoducho šťastným sa môžem urobiť, ale šťastným naozaj budem iba vtedy, ak ma neuspokojí len pohľad na povrch mojej duše. A preto v otázkach homosexuálneho partnerstva neustupujem akémusi vyššiemu dobru a progresu. Hľadám odpovede v biológii, psychológii i teológii. Nielen homosexuáli majú komplikované životy a človek skončil, pokiaľ stratil nadhľad. Veriaci človek skončil v momente odmietnutia Boha takého, aký je a ktorý ako taký nám nikdy nechce zle. No pozýva nás k niečomu, čo plniť v dnešnej dobe je zrejme nad ľudské sily, lebo prekážok je mnoho a často ide o neprekonateľné prekážky. Lenže On tu bude vždy a silu spoločenstva určujeme my všetci.