A predsa sme nielen v cirkvi ovcami...

04.12.2020

Niektorí ateisti veľmi radi hovoria, že my kresťania veríme v imaginárnu bytosť, obmedzujeme sa rozprávkovou knihou a necháme si vymývať mozgy stredovekou inštitúciou.

Vždy som chápal, že ateisti to tvrdia pre to, že sa na veriaceho človeka a jeho spoločenstvo dívajú až príliš kriticky, so strachom, predsudkami, príliš zďaleka, cez osobné či sprostredkované skúsenosti s pár jednotlivcami (ochotne medializovanými) v komunite, ktorí možno na prvý pohľad pôsobia príliš naivne, neprirodzene až extrémisticky. Niekedy i skutočne, ale nejde o reprezentatívnu vzorku. Teda často sa na kresťanov dívajú neobjektívne, zaujato, nakoľko byť kresťanom v modernom svete neznamená byť zaujímavým a prínosným pre spoločnosť, ale znamená to byť brzdou pokroku a prekážkou všetkému novému, byť neochotným nebrať "rozprávkovú" knihu doslova, viac sa držať moderných trendov a hodnotiť kvalitu užívania si a šťastný život podľa vybraných a všeobecne uznaných kritérií.

Mimochodom, k tomuto videniu nás kresťanov prispievame aj my kresťania tým, že sa radi štiepime, každý inak (až diametrálne - fatálne - rozdielne) počujeme, interpretujeme a žijeme Božie slovo a tak si tí okolo nás hovoria - Ak tamten je tiež kresťan a nemá problém s ničím, ani by som o ňom nepovedal, že je kresťan, tak aký problém majú ostatní kresťania považovať za normálne všetko to, čo za normálne považujeme všetci ostatní? Napríklad opíjať sa, nadávať, mať nezáväzný sex a mať čo najviac.

Už menej som chápal, ak začali kričať ľudia, ktorí boli kresťanmi, no cítili sa neslobodní, obmedzovaní, spútavaní, nešťastní a to, čo Písmo či cirkev odporúčala žiť sa im reálne žiť ani nedalo. Je to azda v poriadku, pokiaľ niekomu nevnucujem, že to, čo neviem žiť ja, žiť je pomýlené. Preto asi najmenej zo všetkého som chápal motív týchto ex-kresťanov otvárať ostatným kresťanom oči. Možno je pravdou, že my kresťania sa radi správame stádovito, ale keď som sa nad tým hlbšie zamyslel, nenašiel som ani jedného človeka z môjho okolia, ktorý by chtiac-nechtiac nepatril do nejakého stáda, či už viac alebo menej kriticky. Jednoducho to "niekam patriť" a "niečím sa riadiť, niečomu veriť" patrí k základným potrebám i charakteristikám ľudskej bytosti.

Pravdou je, že Písmo i cirkev skrývajú množstvo kľúčov pre kvalitný život, len je náročné ich správne použiť, nezahadzovať ich po počiatočných nezdaroch a nevyrábať falzifikáty.

Ako človek, ktorému je blízke vedecké myslenie, riadenie sa faktami, ochotný prijímať komplexnosť ľudskej duše som aj pri tom najkritickejšom myslení zažíval zanedbateľné dilemy alebo diskrepancie medzi vedeckým, duševným a duchovným svetom.

Úlohou kresťana, nielen mojou úlohou, je poznávať, nebáť sa hľadať zdroje poznania aj inde a spájať si súvislosti. Pravdou je, že tých zdrojov je dnes príliš veľa a ťažko sa v nich orientovať. Máme príliš veľa autorít, ktoré si aj to vedecké vykladajú zvláštnym spôsobom a často sa stáva, že nejaký všeobecne uznaný úzus, hypotéza sa prezentuje názorovo spriaznenými autoritami ako nespochybniteľný fakt, prípadne informácia sa ostatným prezentuje až nanucuje spolu so subjektívnym ohodnotením tvorcu či predkladateľa a v spojení s odporúčaním pre ostatných, ako je správne ju prijať a žiť.

Tento novodobý fenomén nie je problémom vedy ako takej, ale je problémom autorít s množstvom osobných cieľov, ochotných ohýbať to, čo sa ohýbať dá v ich prospech či v prospech vytipovaných skupín ľudí, posilnenia jednostranného hodnotenia vybranej spoločenskej témy atď. Ide o problém prezentácie výsledkov v súlade s aktuálnym sociálno-kultúrnym nastavením spoločnosti, problém ideológie vo vede tam, kde je možná selekcia výskumov, fokusovanie výskumov na očakávané či vopred definované výsledky a rôzne spôsoby ich interpretácie. Potom už závisí od toho, ako sa výsledky uchytia nielen v odbornej, ale aj v laickej verejnosti - kto výsledkom uverí, ale ešte predtým - kto bude ochotný ich publikovať, šíriť (a čo z toho bude mať). Ak sa z hypotéz pri dlhodobo nepoznanej a dodnes ťažko uchopiteľnej problematike vytráca až zakazuje pestrosť, začína to byť podozrivé.

S podobným problémom dnes bojuje každá cirkev na svete. Relativizmus a boje o názorovú prevahu, kedy pýtať sa Boha nie je potrebné a Písmo netreba ani čítať, lebo s duchom tejto doby je akoby v konflikte zatiaľ najviac, čo ľudstvo existuje a pozná ho. Azda nikdy predtým človek nebol schopný ani ochotný poprieť takmer úplne všetko.

Každá ideológia, ktorá bráni šíreniu pravdy je nebezpečná, či už by to bolo niečo, čo by odmietaním akejkoľvek kritiky a popieraním pravdy šírila konkrétna cirkev, alebo rôzne iné zdroje ovplyvňovania verejnej mienky a správania sa ľudí. Problémom je, že silných zdrojov je pomerne veľa a rady sa spájajú. Potom sa už jednoduchý človek, ktorý si pravdu overiť nedokáže, riadi názormi autorít jemu najbližších alebo názorovou väčšinou. Názorovú prevahu, najmä pri dlhodobom presadzovaní niečoho, čo sa za desaťročia obalilo už množstvom mýtov, falošných pro a proti názorov, však nijako nemožno považovať za kritérium pravdy.

Otázne tiež je, čo na duši človeka zanecháva väčšiu stopu - tvorba mantinelov, trebárs aj s obmedzovaním sa, ktoré sa spája s vnútorným rastom a otváraním sa autentickému napĺňaniu svojich potrieb a vzťahom (nie so znásilňovaním seba a fanatickým zdržaním sa svojej pravdy), alebo búranie mantinelov, trebárs aj s tlmením svedomia, čo môže negatívne ovplyvňovať integritu človeka a zhoršovať kvalitu a udržateľnosť jeho vzťahov. Iste, tie mantinely každý potrebuje mať nastavené inak. Tak tomu aspoň nebráňme a nedehonestujme to.

Veda napríklad môže dať isté mantinely pre interrupcie, ale nerozduje o tom, kedy je vražda dieťaťa matkou alebo asistovane právom ženy a kedy je už trestným činom. Z biologického hľadiska je to človek od počatia po posledný výdych a v srdciach iných ľudí zostáva živý i dávno po tom, nenahraditeľný nielen pre rodinu, ale aj pre spoločnosť. Bol by produktívny nielen ekonomicky, ale mnohorakými spôsobmi. Nebyť géniov, dodnes nemáme internet a píšeme na písacích strojoch. Koľko známych osobností tu dnes kvôli odporúčanej interrupcii ich matkám nemalo byť? A koľko interrupcií sa dnes robí s vymyslenou indikáciou? Dehonestuje to samotný lekársky stav, kedy lekár sa stáva jednak rukojemníkom ideológie a jednak nekritickým služobníkom pacienta, ktorý si u neho objednal službu. Ak ju odmietne, hrozí žaloba a to i napriek tomu, že Hippokratovou prísahou sa zaviazal byť čestným (neklamať, neslúžiť mamone ani ideológii) a nebrať ľudský život v akomkoľvek štádiu vývinu. Aktivisti sa oháňajú tým, že žena sa pokúsi o potrat sama a môže pri tom zomrieť. To má byť vydieranie lekára, aby si svoju prácu, a teda otročenie pri akýchkoľvek požiadavkách jednotlivca a poslušnosť ideológii robil poriadne? Nemožno tu ani len hovoriť o vplyve zaostalej náboženskej ideológie, pretože chrániť embryá je v biológii stále častejšie diskutovanou témou, nehovoriac o morálke. Nemožno povedať, že by neopodstatnené želanie ženy bolo vždy morálne, ako aj konanie lekára, ktorý si vymyslí indikáciu a vypýta si finančnú odmenu, či už za klamstvo alebo za samotný interrupčný výkon.

Takisto môžeme spomenúť neheterosexualitu. Nemáme pri nej jednoznačný vedecký dôkaz jej vzniku, ktorý by nebol ovplyvniteľný žiadnym postnatálnym vplyvom, ako ani dôkaz o nemennosti ľudskej sexuality. Vôbec sme neskúmali prepojenia ľudskej sexuality, identity a individuality v životných súvislostiach toho ktorého jedinca. Uspokojili sme sa tým, že už to nie je ochorenie, pri ktorom by si bolo treba lámať hlavu nad tým, či a do akej miery je formovateľné. Lenže problematika sa vo svojej podstate nezmenila - je taká istá ako pred päťdesiatimi rokmi. Zmenilo sa len spoločenské nazeranie na ňu. Keby šlo o akýkoľvek iný jav, ktorý by navyše nemal takú pestrú zraňujúcu minulosť, povedali by sme, že nás hypotézy nezaujímajú, zaujímajú nás fakty. Nakoľko ale tieto hypotézy chránia pred návratom do minulosti a spôsobili globálny prevrat v ľudskom myslení a vznik novej kultúry (kultúry LGBT+), každému to stačí udržať také, aké to je, prípadne to ešte viac vyhrotiť v prospech populárnych ideí, čomu veľmi pomáha dehonestovanie konzervativizmu a inštitucionalizovaného katolicizmu. Ten sa dnes nerozkladá z centra, ale z periférie. Už jednotlivec je centrom a nesmie byť podnecovaný k takému premýšľaniu o veciach, ktoré by narúšalo stabilný tep spoločnosti, pretože to by bola diskriminácia a hlboké zraňovanie. Pri rozšírení slobodného myslenia a samostatného overovania si informácií by hrozil kolaps spoločenského organizmu.

Prakticky sa dlhodobo bránime skúmaniu sexuality človeka v iných ako biologických súvislostiach a ak, tak iba odtiaľ - potiaľ. Nie preto, že by to bolo príliš komplikované, ale kvôli tomu, že nebola vôľa a potom už hrozila perzekúcia za "iné svetlo do problematiky." A nakoľko vedy o duši nie sú exaktné, stačia nám hypotézy vied exaktnejších. Hypotézy, nie fakty. Dokonca sa hovorí, že propagovať niečo iné môžu len kresťania, fanatici a homofóbovia, lebo tí sú vždy na smiech. Pripomína mi to situáciu, kedy by sme sa báli viac sa vŕtať vo fylogenéze človeka, aby nevysvitlo, že človek nevznikol z opice, ale z prasaťa. Na dnešnom postavení človeka v spoločnosti a rovnosti všetkých by to absolútne nič nemenilo. Rovnako ako ani nový objav formovania ľudskej sexuality, ale vedeli by sa eliminovať postnatálne vplyvy osobnostne vnímavejších či predispozične rizikovejších jedincov. Nakoľko však už viac ako jednu generáciu je homosexualita prirodzenosťou, už to možné nie je. Ľudia nerozumejú psychosociálnym vplyvom, nedokážu si ich spojiť s vývinom sexuality alebo uverili ich verejne rozšíreným výsmechom a dezinterpretáciám, a tak nie je šanca, aby sa akékoľvek nepohodlné staré či nové teórie dnes ujali. 

Znovu pripomínam príbeh chlapca, ktorý okolo svojich troch rokov pociťoval nepriateľstvo k všetkému, strach pred všetkým, čo reprezentovalo rovnaké pohlavie (vrátane svojho otca), odmietajúc svoju prirodzenú identitu vplyvom nezdravej rodinnej dynamiky až do obdobia, kedy sa to cudzie stalo atraktívnym a erotizovalo sa.

Tak kto je vlastne väčším otrokom ktorej ideológie? Kresťania, ex-kresťania či ateisti? Zrejme to nebude podmienené tým, čomu veríte, ale bude to podmienené tým, akí ste, čomu ste sa otvorili, čo vám dávalo zmysel, o čom ste boli ochotní premýšľať, nakoľko ste sa dokázali odosobniť a čo vás stálo dospieť k takému či onakému poznaniu i napriek poradným či vnucujúcim hlasom iných. Ľudia neochotne menia názory pod tlakom iných a pritom by stačilo nepovažovať svoj názor za definitívu. Pretože prirovnávať fakty o dôvodoch a potrebe interrupcii či oslave neheterosexuality k tomu, že Zem sa otáča okolo Slnka i okolo vlastnej osi (čo máme nespochybniteľne doložené, dokonalo vysvetlené, pochopené, uzavreté bez priestoru na iné teórie) je viac než scestné. Rovnako ako prirovnávať interrupciu k právu ženy ísť voliť alebo neheterosexualitu k farbe očí. Samozrejme, ľudí dráždi, že niečo, o čom sú presvedčení, nevedia dokázať, ale zároveň ich upokojuje, že mnohí iní, trebárs aj vzdelanejší, sebavedome zdieľajú túto informáciu ako fakt.