Keď chce človek prekabátiť Boha alebo GAY nie je BOH

Istý tridsiatnik sa usiloval vysvetliť svojmu homosexuálnemu kamarátovi, ktorý sa mu páčil, prečo s ním nechce mať erotický kontakt a budovať s ním partnerský vzťah. Bolo to ťažké, šlo to cez slzy, a ja zverejním iba záver ich trojhodinového rozhovoru: "Viem, že by si so mnou rád šiel ďalej. Ja ťa takisto nechcem stratiť. Hoci mi to trhá srdce, pretože sme sa zblížili, ak nebudeme pokračovať ako bratia, zradil by som seba, Boha i svoje poznanie. Naše partnerstvo a sexuálny kontakt by boli iba dokončením mojej osobnej krížovej cesty, na ktorú ma postavili moji rodičia, v ktorej pokračovali kolektívy a na ktorej by to všetko zavŕšili muži, pre ktorých je homosexualita povinná radosť z hry prírody, príležitosť zakryť žiadostivosťou a sebaklamom svoje rany a túžbu po skutočnej láske a prijatí otca, brata a priateľa."

Dostali sme na homosexuálne partnerstvo a homosexuálny sex z lásky povolenie od Boha? Alebo sme sa ako ľudia iba zhodli na tom, že Boh to ako nekonečná láska povoľuje? Boh to ako autentická láska akceptuje, a v tom je rozdiel.

Kresťan by sa mal vedieť obetovať pre Boha, podriadiť sa mu, hoci to znamená iný život, aký žije väčšina. Veď sme sa narodili pre večný život a šťastie, a v tomto dočasnom svete je naším hlavným cieľom plnenie Božej vôle. Samozrejme, sekulárny svet nemá dôvod sa na problematiku homosexuality dívať cez perspektívu večného života, ale ateisti si ju môžu rozanalyzovať psychologicky, nakoľko i homosexualita, ako časť komplexného stavu duše, má svoje príčiny, hoci sa o potrebe a dôležitosti týchto analýz z ideologických dôvodov hovorí čo najmenej.

Zákon vs. vlastné srdce a svedomie

Ak je zákon priťažkým bremenom, utrápený človek sa zmieta v nerozhodnosti a pocitoch viny, až napokon poslúchne túžbu srdca, pokiaľ, samozrejme, podvedome nedá prednosť túžbe tela. S homosexuálnym partnerstvom nemusíme súhlasiť, ale musíme rešpektovať fakt, že niektorí ľudia to v sebe majú vnútorne vyriešené, a či už pred Bohom správne alebo nie, ich konanie je zhodné s ich svedomím. Pokiaľ ide o duševne zdravých ľudí, môžeme ich odsúdiť za úprimné argumenty? Nech to posúdi Boh. Áno, z religiózneho, možno tradicionalistického pohľadu je homosexuálne partnerstvo nesprávne. Rodinu vždy tvorili muž, žena, deti. Ale je otázne, či môžeme sekulárnu spoločnosť, ktorou sa prakticky stávame, podriaďovať tomuto religiózno-tradicionalistickému filtru - čo je správne a čo nesprávne pre každého. Okrem toho, ľudia už dostali možnosť sa v referende vyjadriť, a vybrali si. Nie je našou kresťanskou povinnosťou nanucovať niekomu vlastné presvedčenie, lebo Boha vnímame predsa len značne subjektívne, nie takého, aký v plnosti je. Aj cirkvi len hľadajú Božiu vôľu, ale nemôžu povedať, že ju vždy našli. Bude kresťan, ktorý pochybuje o nariadeniach cirkví, Bohom zatratený? Aj napriek tomu, že vyznal svoje hriechy, uveril v Ježiša a prijal ho za svojho Spasiteľa? Možno si ani nie je vedomý toho, že práve v tejto veci hreší, prípadne nie je schopný žiť inak, ako odporúčajú svetskí odborníci i laici. Veď najväčšie a prvé prikázanie je "Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!" Druhé je toto: "Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého." Mk 12, 30-31

Nepsychopatický človek túži po skutočnej blízkosti iného človeka, môcť milovať a byť milovaný 24 hodín denne, 7 dní v týždni, deliť sa nepretržite s radosťou i bolesťou bez vážneho zraňovania seba i toho druhého v danom kontakte. Túto túžbu môže v sebe potlačiť, ale nikdy ju nezabije, nikdy mu táto potreba neprestane chýbať. O čom svedčia aj slová istého mladíka: "Hoci som sa s niekým dohodol iba na sexe, tajne som dúfal, že z toho bude čosi viac."

Pro-gay a anti-gay kresťania

V postojoch (ešte stále kresťanskej) spoločnosti voči homosexuálnym osobám sa utvorili akoby dva tábory - pro-gay a anti-gay, čím sa šíri zjednodušený až čierno-biely pohľad vec.

Pro-gay alebo liberálni kresťania hovoria, že ak plne akceptujeme LGBTI osoby so všetkými prejavmi a požiadavkami, prejavujeme im tým toleranciu a kresťanskú lásku. Ak neakceptujeme úplne všetko, vyjadrujeme tým homofóbiu, podnecujeme nenávisť. Podľa nich homosexualitu stvoril Boh a treba ju teda prijať ako Boží zámer, pravdepodobne ako znak Božej tvorivosti, ktorá chcela väčšiu rozmanitosť v prírode. Podľa pro-gay kresťanov síce homosexualita nebola prvotným Božím zámerom, resp. najprv ňou trestal, ale potom ňou svoje stvorenie začal obdarovávať. A pokiaľ výslovne nezakázal aj homosexuálny sex vo vernom zväzku dvoch dospelých mužov či žien, tak o tom môžeme pochybovať a žiť tak, ako to cítime.

Liberálnym kresťanom nejde o problematiku homosexuality ako takej. Túžia po zmene, nakoľko sa necítia v cirkevných spoločenstvách ako doma a využijú každú citlivú tému vrátane rôznych zlyhaní duchovných autorít či celej cirkvi na kritiku terajšieho stavu a vyjadrenie nedôvery. Ani oni totiž nepoznajú homosexualitu pravdivo a z vlastnej skúsenosti po jej dlhodobom hĺbkovom skúmaní ako stavu človeka so všetkými príčinami, súvislosťami a následkami.

Anti-gay kresťania by v žiadnom prípade nemali byť vehementne proti niečomu, nakoľko homosexualitu takisto nepoznajú a nakoľko i necitlivé odsudzovanie hriechu zraní hriešnika, zvlášť, ak on svoje konanie považuje za morálne aj duchovne správne, vedecky podložené a opodstatnené. Vieme však, že konzervatívni kresťania sa radi vehementne stavajú proti niečomu, čo nepoznajú. Namiesto toho by sa mali učiť vytvárať si s homosexuálmi vzťah, v ktorom sa argumentuje s láskou a na požiadanie.

Pravda je v Písme, ale ako ju žiť?

Najtriezvejšie postoje vychádzajú zo slov Ježiša: "Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku stvoril ako muža a ženu? A povedal: ,Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele?' A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo." Mt 19, 4-6

Ježiš neuznáva inú výnimku, napriek tomu, že o homosexualite musel vedieť. Akákoľvek neschopnosť emocionálneho a erotického puta v dlhodobom zväzku - manželstve muža so ženou a ženy s mužom - má byť odovzdaná Bohu a službe lásky. Toto Ježišove posolstvo bolo jednoduchšie prijať v časoch, kedy ľudia žili vo fungujúcich spoločenstvách so silnými vzájomnými väzbami. Dnes je doba individualizmu a maximálnej separácie, v ktorej sme schopní okrem seba nanajvýš milovať ešte svoju polovičku (aj to väčšinou nie doživotne) a deti. K tomu potrebujeme vziať do úvahy atmosféru verejne akceptovaného a podnecovaného búrenia sa proti Bohu a cirkvám. Je teda úplne logické, že Ježišove, stáročia aktuálne a príjemné slová, sa dnes stávajú pálivým, horkým, extrémne ťažkým, takmer nezvládnuteľným a neznesiteľným bremenom. Jeho prijatím by sme riskovali nielen to, že by sme boli osamelí a neustále padajúci, ale ešte aj ponižovaní. Ježiš nás však upozornil dopredu: "Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno." Mt 10, 22 Ako aj na inom mieste hovorí: "Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí." Jn 15, 19

"Nie je to len o sexe, ale je to najmä o hľadaní lásky." Realita je pestrejšia a pretkaná vnútornými zraneniami

Tvrdí sa, že rozumné homosexuálne osoby nehľadajú len sex, hoci dnes je moderné a akceptovateľné odlišovať sex bez lásky a sex s milovaným človekom, ale že hľadajú v prvom rade spriaznenú dušu, spoločníka na ceste životom. V dnešnej presexualizovanej dobe a po početných sklamaniach sa (neplánovane) mnohí napokon uberajú cestou svedomie otupujúcej rozkoše, dávajúcej falošný pocit šťastia a spokojnosti. Keby nezraneným mužom šlo naozaj iba o spriaznenú dušu, dokázali by ísť naplno aj do kvalitatívne odlišných vzťahov s ľuďmi, ako sú tie s "erotickou podporou" a nepotrebovali by sa odpájať od emócií či konať tajne. Zraňte človeka, potom mu dajte niečo, na čom môže byť závislý a výsledný stav legitimizujte. Takto ja vnímam homosexualitu, napriek tomu, čo hovorí liberálna spoločnosť, a moje vnímanie ťažkého vnútorného stavu človeka s homosexuálnymi sklonmi neovplyvní ani skutočnosť, že väčšina týchto ľudí sú vzácne osobnosti s bohatým vnútorným svetom, plní citu. Nie je možné autenticky naplniť človeka náhradným, hoci spoločensky akceptovateľným a ľahšie dostupným riešením. Túženie po ideálnom partnerovi často odvádza pozornosť od skutočného stavu vlastného vnútorného sveta a pohľadu na seba, a pokiaľ sa tento fakt neodhalí, s istotou bude každé ďalšie partnerstvo neudržateľné rovnako ako to predošlé. Veľkým prínosom pre človeka s homosexuálnymi sklonmi by bolo uznanie si skutočnosti, že bol zraňovaný skôr, ako ho začala ďalej zraňovať spoločnosť či cirkvi. Takisto poznanie princípov formovania sexuality človeka vo všeobecnosti.

Nie je rozhodnutie ako rozhodnutie

Homosexualita nemá byť hanbou a nie je stavom hodným potláčania. K homosexuálnemu partnerstvu by som sa staval úplne inak, keby som vedel, že rozhodnutie sa pre neho bolo u konkrétneho človeka skutočne slobodné, vychádzalo z pravdivého poznania vnútorného stavu a nebolo urobené hlavne kvôli tomu, že iná, rovnako kvalitná možnosť neexistovala či nebola zažitá. Pokiaľ veríme tomu, že homosexualitu nedal človekovi Boh, potrebujeme hľadať spôsob, ako s ňou nakladať tak, aby to bolo v Božích očiach korektné, ale hlavne, aby sme nežili v klamlivo bezpečnej a peknej bubline, ktorá napokon vždy praskne. Potrebujeme napĺňať svoje potreby autenticky a zároveň nebyť pasívni - nevyberať si dobrovoľné martýrstvo ani rezignovanie, ktoré ako potláčanie či popieranie niečoho silného jednoducho nezvládneme. Väčšinou to totiž ide ruka v ruke s odopieraním si lásky, lebo "nikto nás nebude milovať tak, ako miluje partner partnera" (najmä v prvých rokoch vzťahu). Apropo, toto je klamstvo, ale pasuje do obrazu dnešnej doby ako bežná prax vydávaná za pravdu.

Tápanie, nespokojnosť a nevraživosť sú zrkadlom nášho vzťahu k Bohu, sebe a iným ľuďom

Názorovo sa štiepime aj pri iných problematikách a mám pocit, že to nezávisí od povahy problematiky, ale vychádza to z nášho vzďaľovania sa od Boha, prirodzenosti a približovania sa k sebe a k sekulárnemu svetu, ideológie ktorého sa stávajú modernými bohmi. Konzumná spoločnosť je nastavená na výkon, produktivitu, uniformné myslenie a chladné, verejnou mienkou naprogramované konanie, v ktorom láska, uvažovanie nad vecami a svedomie iba brzdia. Reklama, amorálne idoly a neobjektívne informácie z médií sú vďaka modernej technike denne s nami a vytláčajú Boha, pravdu, morálku, duchovné hodnoty, istoty i prirodzenosť zo srdca človeka, ktoré takto intenzívne propagované nie sú. Cirkvi, veriaci a duchovní, majú svoje muchy, na prvý pohľad ničím nezaujali, nekráčajú s dobou. Boh a chrámy sú dobré ako posledná možnosť, keď už nič iné nepomohlo.

Riešenie?

My uvedomelí kresťania, učiaci sa skutočnej láske, tušíme cestu aj pri homosexualite, ale nie sme schopní (nie ochotní) po nej kráčať. Postoj k homosexualite i homosexuálom je totiž už daný Bohom a vychádza tiež z podstaty kresťanstva. Je záväzný pre heterosexuálnu i homosexuálnu časť veriacich a jasne im hovorí, ako sa zachovať. Ide o intenzívne stavanie mostov a spoluprácu, počas ktorej by nikto nemal mať založené ruky. Z hľadiska zachovania pokoja v národoch by sme mohli homosexualitu vnímať ako tajomstvo, ktoré Boh pre nás z nepochopiteľných dôvodov dopúšťa, tak ako dopúšťa aj mnohé iné pre nás nepochopiteľné veci. Prijať homosexualitu ako tajomstvo znamená prejaviť pokoru. Boh je jediný, kto pozná všetky odpovede a význam toho, čo dopustil. Žiadna veda to nie je schopná obsiahnuť. Určite by sme mali milovať homosexuálov, ale len v celistvosti pravdy môže byť táto láska pravá.

"Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?!" Mt 16, 24-26 Za nezriadené sexuálne túžby alebo túžby odrážajúce dvadsať rokov pestované a dopĺňané vzťahové a emocionálne zranenia? Za akúkoľvek rozkoš či sebaklam? Svoj vnútorný svet človek potrebuje riešiť, hoci s vedomím, že duša sa opraviť nedá. Avšak i zranená duša, ktorá vytrvalo hľadala pravdu, môže prísť do neba. Opäť sa tu vraciame k úvodnej myšlienke - Kresťan by mal úprimne hľadať Božiu vôľu a dokázať jej obetovať všetko. Ježiš chce byť u každého, bez ohľadu na jeho sexuálnu orientáciu a zranenia, na prvom mieste: "Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden. Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden. Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho." Mt 10, 37-39

V skutočnosti je láska veľmi náročná. Tolerancia a vyjadrenie postoja: "Nech si každý robí, čo chce!" má od nej ďaleko. Áno, nikomu nemôžeme vziať slobodnú vôľu a právo zariadiť si život. Ale tým by to nemalo končiť. Prejavovať lásku je možné rôznymi praktickými spôsobmi - aj odbúravaním predsudkov, spoločne tráveným časom s homosexuálnymi kresťanmi, zdieľaním, rozhovormi a spoločným hľadaním Božej vôle. Nemá byť cieľom naklonenosť jednej skupine ľudí, ich vyzdvihovanie, podpora ich izolovanosti, boja za doplnkové práva, proti čomu sa tradiční kresťania tak bránia. Boh nenadŕža nikomu; v gayovi vidí muža a v lesbe ženu a ani títo dvaja sa nemajú spreneverovať svojmu poslaniu. Potrebujú sa včleniť do autentického spoločenstva Božích detí, napĺňať osobné i rodové poslanie, nakoľko sú toho schopní, nie unikať do svojho okliešteného sveta s vlastnými pravidlami, vzrušujúcimi tajomstvami, do svojich osobitných cirkví a siekt. Ide o to, aby sme všetci spoločne hľadali a nachádzali tú najväčšiu a najviac napĺňajúcu Lásku, ktorá je zároveň cestou, pravdou a životom.

Poďakovanie

Za kľúčové myšlienky v článku ďakujem pani Márii M.