Homosexualita na Slovensku – jej obraz a nové výzvy

(Zhodnotenie 10 rokov interakcií s homosexuálnou komunitou)

Dospievanie ako obdobie zmien

Dospievanie je fyzický, psychologický a sociálny vývinový proces sprevádzaný množstvom zmien. Zrkadlí sa v ňom doteraz formovaná identita človeka a moment uvedomovania si vlastnej sexuality ju iba obohacuje, dotvára už sformovaný obraz.

Nestačí si svoju sexualitu iba uvedomovať, definovať ju. Je potrebné ju prijímať, otvárať sa aktuálnemu stavu i možným zmenám. Každý jedinec skôr či neskôr dospeje do obdobia života, v ktorom je jeho sexualita už relatívne sformovaná a človek sa s ňou učí žiť, zvlášť, ak jej obraz nie je majoritný, ak si výsledný stav vyžaduje dlhodobý proces jeho vnútorného prijímania pri pravidelnom pripomínaní si vlastnej hodnoty, na ktorý potom môže nadviazať jeho odhalenie ostatným.

Sexualita ako proces

Mnohí ľudia si uvedomujú svoju skutočnú sexualitu a sú ochotní ju pred sebou pomenovať okolo obdobia fyzickej dospelosti, ale o svojich pocitoch či identifikácii v rámci sexuality dokážu hovoriť už o pár rokov skôr. Je to rozdiel oproti minulosti. Toto považujeme za krok vpred, hoci dokázať pomenovať skutočnú sexualitu v 15. roku života ešte nemusí byť "triafanie do čierneho," najmä ak sme presýtení pornom, zasypaní reklamou na sex a balastom o štandardnosti takého či onakého sexuálneho správania, klamstvami o neheterosexualite. Napriek tomu, vo väčšine prípadov, daný stav, nielen vyjadrené emócie, je už aj v tomto veku možné brať vážne.

Dôležité je, aby dieťa nepristupovalo k zmätku ako k skutočnej sexualite, ale počkalo si na to, kedy, v ktorom veku dôjde k jej ustáleniu. Tento proces zrenia je totiž veľmi dôležitý, veľmi individuálny a nemožno ho bagatelizovať, opomínať, zovšeobecňovať ani spájať s konkrétnym vekovým rozhraním. Človek prestane cítiť pochybnosť, ak dozreje vo svojej sexualite a je schopný sa na ňu dívať ako na niečo v sebe jemu vlastné. To sa dokáže udiať i bez sexuálnej praxe! Je to aj vhodnejšie, nakoľko proces zrenia nebol zážitkovo ovplyvňovaný pri vnútornom zmätku, emocionálnej nezrelosti, nepripravenosti a výsledok je o to autentickejší. Otázka rodičov: "Ako vieš, že si homosexuálny?" nie je namieste, nakoľko dieťa má takýto subjektívny pocit, nevie prečo a ešte v danom veku nemusí vedieť vyhodnotiť, či a nakoľko sa daný pocit stane stavom, zmení sa alebo pretaví do reality. Dieťa však žiadnu reakciu rodiča nesmie pochopiť tak, že by vlastne nemalo byť homosexuálne, nemá vnímať nevôľu či povzdych rodiča, že snáď nakoniec nebude homosexuálne.

Nikto by nemal homosexuálnej komunite diktovať, kedy je ten správy čas cítiť sa ako homosexuál, pomenovať seba ako homosexuála alebo žiť ako homosexuál, ani samotná homosexuálna komunita. Dôležité je pre dieťa získať čas, aby mohlo ďalej slobodne poznávať seba bez predčasného či zbytočne skoro zraňujúceho sexuálne aktívneho života bez záväzku, s odpájaním sa od emócií alebo budovania homosexuálnych zväzkov bez emocionálnej zrelosti a prijatia seba, čo opäť môže byť zraňujúce pre všetky zúčastnené strany. Nie menej dôležité je dieťaťu vysvetliť, že to, čo dnes vníma ako skalopevnú istotu vyjadrenú napr. slovami - Som už pripravený na sex... Milujem ho viac ako svoj život... Už nikdy to nebudem cítiť inak... On ma nikdy neopustí..., môže byť len aktuálne silný subjektívny pocit podopieraný takýmito seba presviedčajúcimi barličkami.

Keď skutočne počúvajúci človek má cenu zlata

Najväčší strach nielen homosexuálnej osoby, ale aj každého dieťaťa je strach z odmietnutia. Zrejme preto sa učíme predchádzať mu klamstvom či zatajovaním pravdy už odmalička.

Situácia s prijímaním homosexuálneho dieťaťa rodičmi, rodinou sa v priebehu posledných desiatich rokov významne zlepšila, avšak máme v spoločnosti prítomné aj krajné extrémy - príliš precenená (premotivovaná) podpora pri identifikácii dieťaťa ako homosexuála v príliš nízkom veku (čo je pri sexualite aj pubertálny vek), alebo vnímame strach dieťaťa, či už opodstatnený alebo neopodstatnený, zveriť sa svojim rodičom dovtedy, kým nedosiahne materiálnu sebestačnosť, nezávislosť od rodičov. Naďalej ten strach dominuje pri deťoch žijúcich na vidieku, s hlboko veriacimi rodičmi, rodičmi s nízkou mentálnou a emocionálnou úrovňou, v rómskych osadách alebo v rodinách s významnejším spoločenským postavením.

Pre rodičov môže byť správa o homosexualite dieťaťa úplným šokom, hoci mnohí už majú podozrenie. V každom prípade musia prejsť rôznymi druhmi emócií a procesmi pred dosiahnutím konečnej fázy prijatia, čo je pre niektorých rodičov mimoriadne náročné.

Zveriť sa niekomu znamená aj riskovať vnútornú bolesť až traumu, čo si mnohí z ľudí, ktorým sa niečo citlivé zveruje, neuvedomujú. Ide o veľký krok, ktorý by mal byť viac oceňovaný, nakoľko je odvahou motivovanou samotnou potrebou byť sám sebou, byť prijatý taký, aký skutočne som, aj keď niektorí ľudia to nedokážu prijať. Je tiež motivovaný túžbou zbaviť sa veľkej vnútornej ťarchy, objaviť svoju hodnotu aj vďaka prijatiu a láske bez podmienok iných ľudí. Áno, láska a prijatie posilňujú sebaúctu a sebahodnotu milovaného a prijímaného dospievajúceho človeka.

Hovoriť o svojej sexuálnej orientácii je dotknutými vnímané alebo až spätne hodnotené ako pozitívna skúsenosť, hoci najťažšie je vybrať si tú správnu osobu na zdieľanie svojej intimity a rovnako ťažké je začať. Pokiaľ si vyberú dobre, môže dôjsť k vnútornej úľave, ubezpečeniu v tom, že v týchto kontaktoch môžu byť sami sebou, spoločne robiť tieto vzťahy krajšími, perspektívnejšími, úprimnejšími, nakoľko už nie je potrebné klamať, predstierať ani niečo zatajovať, prežívať strach, skľučujúce pocity viny a hanby za predstavy, ktoré iní síce nemusia chápať, ale aspoň ich nemusia používať na stigmatizovanie niekoho iného. Nie je dôležité dospievajúce dieťa chápať vo všetkom, dôležitejšie je počúvať ho, nespôsobovať potláčanie jeho pocitov. Nie je dôležité dospelé dieťa chápať vo všetkom, dôležitejšie je rešpektovať ho.

Či už ide o dieťa alebo o dospelého, v oboch prípadoch platí, že so svojimi pocitmi sa zdôverujeme a svoju najhlbšiu intimitu otvárame len osobám, s ktorými máme vytvorený hlboký vzťah a sme si istí ich láskou. Až keď máme okolo seba stabilný okruh milujúcich ľudí, ktorým môžeme dôverovať a sme si už istí svojou sexualitou, až potom môžeme bez problémov o svojej sexualite informovať ostatných.

Blízkym, milovaným niekedy potrebujeme dať viac času, aby našu sexualitu, či skôr náš aktuálny vnútorný stav prijali, čo si môže vyžadovať množstvo rozhovorov s nimi alebo pomoc odborníka. Čas a rešpektovanie reakcií druhého však neznamenajú to, že si máme nechať ubližovať.

Nikto by sa nemal ospravedlňovať za to, čo cíti. Nikto by nemal byť priamo či nepriamo tlačený do prežívania pocitu viny, hanby pre niečo, za čo nemôže, musieť sa obhajovať, byť zbytočne a neadekvátne situácii stresovaný okolím, žiť v neistote.

Dôležité je chcieť byť úprimný a mať na to priestor, neurážať iných ľudí, nenechať sa vyviesť z miery, neurážať sa, nevydierať, usilovať sa byť pokojný, trpezlivý, využívať asertívne techniky, napríklad: "Cením si vašu starosť o mňa, ale cítim sa dobre s tým, kým som. Trápi ma skôr to, že odmietate aspoň vypočuť, ak už nie prijať to, čo cítim."

"Iné" dieťa a školské prostredie

Dnes sa deti na základných školách nestretávajú so šikanou tak často, ako tomu bolo pred viac ako desiatimi rokmi, nakoľko aj stúpa povedomie spoločnosti vrátane učiteľov o tejto téme, ktorí si tak viac všímajú správanie detí a smerujú ich k tomu, aby sa aj počas prestávok k sebe správali pekne. Stále však badať rozdiely typu "východ" vs. "západ," obec vs. mesto. Tvrdenie, že dieťa je na základnej škole šikanované kvôli homosexualite je nezmysel. Preto by sa tento argument mal prestať používať ako dôvod, prečo vnášať politiku LGBT+ do škôl. O homosexualite či šikane kvôli nej môžeme začať hovoriť na stredných školách, na ktorých ale tolerancia z roka na rok stúpa, hoci sprevádzanie aj v oblasti sexuálneho správania a vzťahov je stále nedostatočné, rovnako ako otváranie citlivých tém v školách (trebárs aj mimo vyučovania) pod vedením kvalifikovanej osoby, individuálne či skupinovo (podľa požiadaviek študentov). Aj na základných školách je naďalej potrebné pracovať na projektoch, vďaka ktorým, ako aj vďaka spolupráci s rodičmi bude možné dosiahnuť to, aby deti vnímali pozitívne v čomkoľvek odlišné deti (napr. ani rovnošaty nie sú riešením všade, lebo deti v obciach oveľa dôvernejšie poznajú vzťahovú, ekonomickú situáciu iných rodín, cestujú so spolužiakmi do školy a zo školy, ktorá sa nachádza v susednej obci a iné príklady).

Šikana sa prejavuje nielen verbálnou či fyzickou agresiou, ale môže prebiehať aj relatívne pokojne rôznymi formami neprijatia, napr. odsúvaním na okraj, ignorovaním, rôznymi prejavmi poníženia či znižovania vlastnej hodnoty, prísnejším posudzovaním, zaujatosťou až odmietnutím nejakej pomoci, spolupráce či poskytnutia benefitu dotknutému, krivým obvinením, sexuálnym a iným obťažovaním, vydieraním kvôli nedobrovoľnému stavu, ako aj presviedčaním o tom (manipuláciou), že jeho stav nie je normálny, je zvrátiteľný atď.

Je dôležité, aby dospelí dokázali vypočuť svoje dieťa a usmerniť ho v tom, že iné deti ho nemusia pochopiť správne a nie je to jeho chyba. Na prvý pohľad môže byť jednoduché smerovať dieťa k tomu, aby sa v intímnych témach zdôverovalo iba dospelým. Avšak nemôžeme dieťa nútiť skrývať svoje pocity len preto, že v kolektíve by sa pri pravdivom vyjadrovaní seba mohlo stretnúť s neprijatím až šikanou. Je to chyba rodičov, školy, učiteľov, pretože sa odmietajú v rodinách, v školských triedach venovať problematike sexuality, inakosti a šikany, aby sa v nich ich deti mohli cítiť slobodnejšie a bezpečnejšie. Problém, na ktorý v školách narážame, je ten, ako dieťaťu odkomunikovať citlivé témy, ak nie všetky deti v danom veku sú na to rovnako pripravené a nie všetky majú podporujúce zázemie v rodine vedúce k otvorenosti, s rodičmi ochotnými dieťa informovať a informovať pravdivo. Vysvetľovať postpubertálnym deťom možné príčiny ich vnútorného stavu s danou sexualitou či chcieť niečo naprávať za účelom zmeny sexuality je nezmysel rovnako, ako ich podporovať v nekritickom prijímaní LGBT+ kultúry a životného štýlu, v homosexuálnych vzťahoch, experimentoch, sexe.

Základné školy by sa mali stávať bezpečnejším prostredím pre dieťa, v ktorom sa nevyskytne žiadna šikana pre akúkoľvek inakosť. Stredné školy by mali byť prostredím, ktoré pomáha dieťaťu prijímať jeho sexualitu a sprevádzať ho s takou sexualitou, akú momentálne cíti, že má. A to nie je možné dosiahnuť inak ako rozhovormi s deťmi, ktoré by nemali prebiehať len ako individuálne za dverami kabinetov, pretože takto dieťa nadobúda pocit, že prežíva niečo, čo nie je správne a o čom sa nemá hovoriť v kolektíve ani len vo všeobecnosti. V našom školstve, veru, ešte je čo zlepšovať smerom k psychickému zdraviu či zdravšiemu psychickému vývinu detí. Okrem sexuality (sexuálne správanie, pornografia, sex, vzťahy, sexuálne zdravie...) existuje množstvo aktuálnych citlivých tém (nelátkové i látkové závislosti, medziľudské vzťahy, správanie, hodnoty, životný štýl...), ktoré potrebujeme v škole i v rodine otvárať, ale sexualita je v období dospievania asi najčastejšie v sebe otváranou a najtabuizovanejšou témou (prinášajúcou so sebou aj vnútornú nepohodu), ktorá napokon nie je izolovaná od množstva ďalších oblastí života.

Ani vo vysokoškolskom či pracovnom kolektíve často netušia, kto je v ňom na tom ako so svojou sexualitou

Po úspešne ukončenom štúdiu bežne v živote nasleduje zamestnanie, zaradenie do pracovného kolektívu. Najotvorenejší a najochotnejšie rozprávajúci o svojej sexualite sú vysokoškoláci, ale mnohí z nich, najmä tí, sexualitu ktorých neprezrádza vonkajší prejav, pracujú s informáciou o svojej sexualite veľmi diskrétne. Dôvod je rovnaký ako v pracovnom kolektíve - vyhnúť sa zraňujúcim, hoci vtipne mieneným poznámkam, neprijatiu niekým v kolektíve, ohováraniu, zaujatosti, vydieraniu či obťažovaniu. Skutočným dôvodom by vo vyspelej spoločnosti dobre a pravdivo poznajúcej homosexualitu malo byť čosi iné, hoci je nutné poznamenať, že prístup k homosexualite, potrebu, formy jej zdieľania a dôvody zvýšenej opatrnosti pri jej zdieľaní akoby rozdeľujú homosexuálov na dve skupiny podľa veku. Jasný rozdiel vnímať medzi skupinou mužov do 25 rokov a skupinou mužov majúcich nad 35 rokov. Pri starších mnohé aspekty (prežívanie, správanie, miera otvorenosti či ochoty hovoriť o sebe) ovplyvňuje zakorenený strach a predsudky kvôli prístupu rodiny a okolia k homosexualite v ich dospievaní a ranej dospelosti, vďaka čomu napríklad dodnes nutkavo klamú alebo niečo predstierajú na rozdiel od mladšej vekovej kategórie s inými skúsenosťami a tým aj s iným prístupom k sebe a okoliu i v oblasti sexuality.

Každý bez ohľadu na vek, kto odhaľuje svoje súkromie vo veľkom, alebo nie v bezpečnom prostredí, v ktorom je ľahké posunúť citlivú informáciu týkajúcu sa čohokoľvek z intimity ďalším osobám alebo ju zneužiť, stáva sa nesmierne zraniteľným. Nemožno sa tváriť, že sexuálny sklon je niečo mimo hlbokej intimity človeka, a tak by k tomu bolo vhodné aj pristupovať. Aj heterosexualita, hoci ako majoritný jav, ktorý okolie nezaujíma, si zaslúži otváranie v dôverných vzťahoch. Je netypické, aby sa niekto predstavil ako heterosexuál. Väčšinou sa o heterosexualite niekoho dozvedáme nepriamo cez informáciu o jeho partnerstve s opačným pohlavím alebo manželstve. A, paradoxne, i tu môže zdanie klamať..., pretože ide o súkromie každého človeka. Aj pravdivo pred niekým pomenovaná vlastná sexualita je iba nálepka, ktorá nič nehovorí o tom, ako túto sexualitu žijeme.

Pokiaľ mlčanie, zatajovanie človeka netrápi, nezhoršuje mu to kvalitu jeho života, má iný okruh ľudí, ktorým sa otvára, nejde o katastrofu, ale tajiť niečo kdekoľvek, pred kýmkoľvek či vyhýbať sa priamym odpovediam pri ľuďoch, ktorých stretávam každý deň, nie je nič príjemné. Medzi tým "musieť niečo tajiť," lebo viem, že inak by som zažíval vnútornú nepohodu... a "chcieť niečo tajiť," lebo to nepovažujem za nutné otvárať, je veľký rozdiel. Zdá sa, že dnes stúpa počet ľudí, ktorí nemusia, ale chcú a je vždy zaujímavé odkrývať skutočné dôvody toho, prečo to chcú práve takto. Dnes sa dotknutí skôr stretnú s nepochopením svojho špecifického stavu, myslenia, svojej sexuality, ako s odmietnutím. Hoci je to tiež nepríjemné, nemožno to nazývať diskrimináciou, nakoľko okolie nemá povinnosť chápať. Ale aby sme viac pochopili, prijali a pohotovejšie reagovali na potreby aj takýchto ľudí, je potrebné rozprávať o homosexualite v spoločnosti viac a pravdivejšie opisovať nielen homosexualitu, ale aj skutočné problémy homosexuálnych osôb a atmosféru v pomyselnej komunite.

Ak človek pociťuje vnútorný tlak, hromadiacu sa vnútornú nepohodu z nedobrovoľného nosenia masky, obmedzovania sa, nie raz umocnenú riešením iných vnútorných či vonkajších konfliktov, môže to viesť k depresii, nízkej sebaúcte, ako aj k úzkosti v dôsledku strachu z "odhalenia".

V prvom rade je potrebné zvažovať otvorenie sa rodine, resp. ľuďom, ktorých vnímam ako rodinu. Hlavná zásada je neklamať a netajiť podstatné veci o sebe ľuďom, ktorí ma milujú, dôverujú mi, podporujú ma... len kvôli tomu, aby som ich nesklamal, neublížil im alebo kvôli presvedčeniu, že nebudem pochopený. V tomto prípade je potrebné viac myslieť na seba, ako na to, čo pravdou o sebe spôsobím v iných ľuďoch. Tí ľudia ma totiž nepoznajú jeden deň. Komunikáciou, časom a trpezlivosťou je možné prekonávať všetko, a nič nie je horšie, ako sa klamstvami či tajenou pravdou zamotávať a odcudzovať sa tomu, kto si to nezaslúži.

V pracovnom kolektíve a nielen v ňom sa vnútornej nepohode kvôli inej sexualite dá do rôznej miery predísť tým, že úctu a rešpekt človek nezačne vyžadovať kvôli svojej príliš skoro zverejnenej sexualite, ale zaslúži si ich a obháji odhaľovaním svojich osobnostných a profesionálnych kvalít. Pomáha tiež budovať kvalitné vzťahy s ľuďmi, s ktorými je si človek v škole či práci bližší. Tí sa potom vedia zastať či podržať v kritických situáciách, ako aj byť šíriteľmi dobrého mena konfrontovanej osoby. Nie menej dôležité je dať si čas spoznať kolektív ako taký, na základe čoho je možné predpokladať reakcie spolužiakov, kolegov, odhadnúť vhodný objekt i okamihy na odkrytie niečoho z vlastnej intimity. Spočiatku je pre človeka dôležité zveriť sa ľuďom, ktorí vedia udržať tajomstvo. A čím skutočnejšie je niekto vyrovnaný sám so sebou, obklopený čím kvalitnejšími osobnosťami a vzormi, s ktorými si vytvoril blízky vzťah, tým menej intenzívne bude prežívať to, čo si o ňom myslia tí menej dôležití v jeho živote.

Je potrebné nesúdiť človeka, ktorý napriek svojej dospelosti nevychádza s pravdou von. Napríklad prísna výchova otvárajúca dvere sebaobviňovaniu či pochybovaniu o svojej hodnote, podobne ako šikana v detstve vedia spoľahlivo a na dlhú dobu skomplikovať či posunúť na neskoršie obdobie akékoľvek otváranie sa či dôverovanie iným osobám napriek tomu, že došlo v samom sebe k prijatiu vlastnej sexuality takej, aká je.

Homosexualita a kresťanstvo

Pohľad cirkví na homosexualitu a prístup k homosexuálom je dnes historicky najpriaznivejší, ale stále sa hľadá najvhodnejší duchovný i psychologicky správny prístup k takýmto osobám vo vnútri cirkví. A keďže i oni majú rôzne predstavy o prístupe konkrétnej cirkvi, dochádza k fragmentácii na laickej aj klerickej úrovni a k narážaniu jednotlivých fragmentov na seba. Okrem toho sa stupňuje spoločenský tlak na to, aby náboženské presvedčenie nebolo inštitucionalizované a aby sa viera viac stávala premenlivým pocitom.

Všeobecne, bez ohľadu na náboženské či iné vnútorné presvedčenie človeka, je v jeho živote dôležité ovládanie žiadostivosti a kontrola sexuálnej energie, odolávať deštruktívnym prvkom v správaní virtuálnej časti homosexuálnej komunity.

Najdôležitejšou výzvou pre samotných kresťanov je zabrániť tomu, aby prístup niektorých členov či predstavených cirkvi spôsoboval iným členom cirkvi problém s vlastnou sebahodnotou, sebaprijatím, sebaúctou, sebavedomím, hrdosťou na seba (tzv. self-esteem) a aby sa pohľad cirkví na homosexuálne partnerstvo automaticky nevnímal ako útok na identitu a slobodu človeka.

Z duchovného hľadiska homosexualita nie je podľa poznania takého obrazu Boha, aký máme k dispozícii, podľa poznania prírody a podľa príbehov mnohých homosexuálov prirodzenosťou a zatiaľ to vyzerá tak, že veda iba hypotézami a spoločnosť iba automatickými mediálnymi tlakmi, zvykom šíriť iba pekné mýty o homosexualite a udržiavať vnímanie homosexuálov v spoločnosti ako tých večne diskriminovaných a s minimom práv pridávajú k homosexualite prívlastok prirodzená. Hypotézy o prenatálnom získaní či prirodzenosti ľudskej homosexuality (ani prenatálne získanie niečoho automaticky neznamená prirodzenosť) opierajúce sa o biologický základ ľudskej sexuality, ignorujúc ten psychický a o nesprávne interpretované homosexualite podobné správanie zvierat doslova zaplavili svet a stali sa nepriestrelnými a každé správanie homosexuálov ospravedlňujúcimi dôkazmi, ktoré pri náznaku spochybnenia spúšťajú ohňostroje emócií.

Svet duchovna je iný, ale to neznamená, že popierajúci vedecké poznanie. Dovoľuje si pochybovať o hypotézach, nie vyvracať dôkazy a duchovne založený človek hľadá svoj spôsob, ako sa vyrovnať s tradičnou, hoci v porovnaní s minulosťou empatickejšou interpretáciou homosexuality. Ani to neznamená, že takýto človek je pomýlený manipuláciou a automaticky smeruje do nešťastia. Určite nie v duchovnom ponímaní, v ktorom potrebujeme zažívať rovnakú slobodu vyjadrenia ako kdekoľvek inde. Sekulárny a duchovný pohľad nedokážu splynúť, no nemusia si ani odporovať. Boha a potrebu nábožných úkonov kresťana nepochopí ateista, nakoľko mu chýba ochota, poznanie hĺbky, dôležitosti a zmyslu duchovných vecí veriaceho človeka, a tak sa nemožno čudovať či pohoršovať sa nad tým, že pohľad na homosexualitu, jej žitie a prežívanie má pri hlboko veriacom človekovi inú hĺbku, logiku, iný rozmer, prístup, iné súvislosti, pozadie, poslanie. Sex má v jeho živote iné miesto na rebríčku hodnôt, hľadá spôsoby autentického napĺňania potrieb a zaslúži si rovnakú podporu, pokiaľ ide o pohľad hoci netradičný, ale napĺňajúci človeka vnútorným pokojom a radosťou. Nesnažme sa dívať na svet cez duchovné okuliare, ak nie sme duchovne trénovaná, vnútorne premenená bytosť. Nami videný obraz nám nebude dávať zmysel, ale môžeme sa ho naučiť rešpektovať. Sú prípady, kedy homosexuálna osoba vlastným poznaním, vlastnou skúsenosťou dospela pri homosexualite k postoju daného náboženstva a spôsobu života odporúčaného Bibliou. Nie je teda pravdou, že kresťanské učenie musí byť nevyhnutne pre človeka s homosexuálnymi sklonmi atakom jeho "self-esteem," brzdou, človeku predurčovať konkrétny spôsob života či nútiť ho potláčať to, čo cíti, popierať to, ako chce žiť a obetovať sa. Je však pravdou, že ľudí s akýmikoľvek sexuálnymi sklonmi, ktorí prežívajú skutočnú radosť a naplnenie, dosahujú vnútornú harmóniu v cirkvi ubúda a ich životy skôr pripomínajú zvončekovú dráhu so vznešenými výšinami a dramatickými prepadmi. Je zbytočné hľadať vinníka. Dôležité je nájsť cestu k lepšej kvalite života všetkých členov cirkevného spoločenstva a nespôsobiť relativizovaním Písma a odkláňaním sa od kresťanského učenia postupný rozpad spoločenstiev, tradičnej štruktúry a identity kresťanských cirkví. 

Sex ako zábava, partnerstvo ako hra?

Čo sa týka partnerstva a sexuálneho života, vek prvého sexu nám klesá a prvé partnerstvá vznikajú okolo dosiahnutia fyzickej dospelosti. Nie je to až také kritické ako v Čechách, kde mnohí pubescenti čakajú na vek 15 rokov, aby mohli mať prvý homosexuálny sex, čo im umožňuje legislatíva a sprostredkujú zoznamky. Je to nebezpečné nielen kvôli tomu, že sú stále emocionálne nezrelí, sugestibilní, naivní, zraniteľnejší, ale najmä kvôli tomu, že ich sexualita sa stála vyvíja.

Osobu, s ktorou sa pravidelne stretáva a má s ňou aj sex niekto nazýva partnerom, niekto kamarátom s výhodami. Niekto nazýva partnerom aj človeka, s ktorým nezdieľa bývanie a to je asi aj najčastejší obraz partnerstva v slovenskej homosexuálnej komunite spojený s tajením svojej sexuality. Rozrastá sa počet partnerských vzťahov otvorených spestreniu sexuálneho života buď trojkou alebo - a to je častejší prípad - obaja partneri s niekým iným zvlášť. Niekedy je to o vzájomnej dohode, inokedy ide objektívne o neveru, hoci neverný muž to vníma iba ako sexuálny relax, pokiaľ tam nie sú hlbšie city.

Je veľmi otázne, aké percento mužov v partnerstve nachádza oporu a skutočné naplnenie, nakoľko na zoznamkách sa nachádzajú aj zadaní muži, resp. vzťahy majú kratšie trvanie a sú vnímané voľnejšie ako heterosexuálne partnerstvá. To však nemusí byť výsledok vzájomnej dohody, ale môže to byť jeden z prejavov vnútornej nezrelosti, neautentického napĺňania potrieb vrátane svojej mužskosti či neriešenia skutočných problémov svojho vnútorného sveta. Sex z lásky je stále vzácnejší. Sex zo zvyku či zábavy je stále častejší. Niekedy je partnerstvo viac hrou ako skutočnou oporou, najmä ak sa k nemu pristupuje ako k niečomu, čo je zakázané alebo čo nemôže pre rôzne dôvody postúpiť do hlboko intímneho, emocionálne hlbokého vzťahu, čím sa zvýrazní to živočíšne, pudové a na čom perspektívny vzťah stabilný v dobrom aj v zlom nie je možné postaviť.

Dĺžka trvania partnerských vzťahov, ak niektoré vôbec možno nazvať partnerským vzťahom, je od niekoľkých mesiacov do niekoľkých rokov. Vzťahy trvajúce viac ako päť rokov sú vzácnosťou. Príčinou rozpadu, neudržania partnerského vzťahu môže byť okrem vyššie spomenutého aj neprijatie seba, tajenie svojej sexuality alebo zlozvyk ďalej zotrvávať na zoznamkách, ktoré sú v našich podmienkach zväčša sexzoznamkami, konzumný prístup k vlastnej sexualite alebo všeobecne možno povedať, že neschopnosť či neochota pracovať na sebe, vyjadrovať svoju sexualitu inak, pracovať so zlozvykmi, žiadostivosťou, závislosťou či nutkavými stavmi nielen v sexualite.