Dobrák nikdy nie je žobrák

Odmalička je do nás vštepované, že je dobré si pomáhať a našou odmenou bude dobrý pocit, že sme pomohli blížnemu. Kde sa potom vzalo porekadlo "za dobrotu na žobrotu", ktoré v poslednom čase v rôznych obmenách čítam na sociálnych sieťach takmer denne? Spomínam si na tváre sklamaných priateľov v momentoch, keď sa zaprisahávali, že už nikomu nikdy nepomôžu. Aj na moje vlastné sklamanie, keď som sa obracala s prosbou o pomoc na ľudí, ktorým som predtým pomáhala, oni nechceli moju pomoc oplatiť. Je to pre nás bolestivé odmietnutie. Vždy si potom vyčítame, na čo vôbec ponúkame vlastný čas, úsilie a vedomosti ľuďom, ktorí si pomoc buď nevážia a nevyužijú ju naplno, alebo potom na náš dobrý skutok rýchlo zabudnú a nikdy ho nevrátia. Sme smutní, cítime sa ako naivní hlupáci, hneváme sa nielen na nich, ale aj na seba. Hneváme sa pre to, že sme pomohli nesprávnemu človeku, alebo že sme očakávali, že ten druhý bude rovnako ochotný nám pomôcť, ako sme pomohli my jemu. Kde je v takýchto chvíľach ten sľúbený dobrý pocit? Oklamali nás a za dobré skutky nikdy nič dobré nepríde? Ak je to tak, zdá sa, že tento svet je nefér. Od takýchto podnetov potom ľudská myseľ dokáže ľahko odvodiť aj oveľa depresívnejšie myšlienky. Smutné je, že sa to stáva ľuďom, ktorí majú v sebe túžbu pomôcť a robiť dobré veci.

Ja verím, že taká túžba po dobre je vo väčšine, ak nie v každom z nás. Ale robíme chybu v tom, čo nás k dobrému skutku motivuje, čo od neho očakávame.

Spomínam si, keď sme mali so sesternicou asi 9 a 10 rokov, pri prechádzke sme videli na schodoch pred kostolom zrejme bezdomovca, ako pýta peniaze. Krčiaci sa v hrubom kabáte a na na čele mal nepekne vyzerajúcu ranu so zaschnutou krvou. Bolo nám ho veľmi ľúto a tak sme sa rozhodli mu darovať každá 1 korunu. Vtedy toľko stála zmrzlina. Hodili sme mu ich a povedali sme, že nám je ľúto, že viac nemáme. Videl nás jeden pán a podišiel k nám. Smial sa nám, že sme tomu bezdomovcovi dali peniaze a povedal, že to je známy opilec, ktorý každý deň žobre a kupuje za to víno a že ranu mal z toho, ako opitý spadol a rozbil si hlavu. Povedal nám, že sme hlúpo minuli peniaze. Boli sme veľmi sklamané a rozčarované. Tak ako to teda bolo? Urobili sme vtedy dobrý skutok alebo neurobili?

Vnímam to tak, že každý človek má svoj vlastný príbeh a svoju životnú cestu, má vlastnú slobodnú vôľu žiť podľa morálnych zásad, ktorým verí. Pocity sklamania, ktoré som opísala, vyplývajú z nesprávnych očakávaní za dobré skutky. Raz som čítala v psychologickej literatúre, že ľudia nikdy nič nerobia bez toho, aby za to niečo neočakávali. Aj pozvanie na kávu nie je nezištné, pretože pozývajúci očakáva na tej káve spoločnosť a konverzáciu. A práve tieto naše očakávania smerujeme nie vždy tam, kam by sme mali. Odmenu za našu pomoc podvedome očakávame od situácie samotnej a od ľudí, ktorým sme pomohli. Neberieme ohľad na to, že ten človek má vlastný životný príbeh a môže si dobrovoľne vybrať, ako si ho prežije. Žiadny človek sa nemusí zo svojich skutkov a rozhodnutí zodpovedať inému človeku. Ak si niekto zvolí, že našu pomoc nevyužije, znehodnotí, alebo neodplatí, lebo sám necíti, že má chuť nám pomôcť, je to jeho rozhodnutie.

Ľudia, ktorým pomoc druhým prináša radosť, hoci im zdanlivo nič naspäť nedáva, sú práve tí, ktorí smerujú svoje očakávania inam. Ak ste veriaci akéhokoľvek vyznania, každá viera odmeňuje dobré skutky. Tam zameriavajme svoje očakávania. Robme dobré veci preto, lebo sa nám to všetko, tam niekde, u Vyššej sily, ráta.

Ak robím dobrý skutok s vierou, že za neho budem odmenená, odmenu očakávam v rôznych formách a v rôznych situáciách. Neviem, aká bude, no viem, že príde. Spomínam si na rôzne "náhody", ktoré ma zachránili napríklad pred nehodou, na ľudí, ktorí sa mi len mihli životom a pomohli mi, naučili ma niečo, na veci, ktoré sa mi v živote podarili... To všetko vnímam ako moje odmeny za to, že som niekedy niekomu pomohla. Ak máte v sebe chuť pomáhať, nenechajte sa znechutiť tým, že vaše okolie ju nemá, alebo tým, že voči vám neprejavujú vďačnosť. To je ich príbeh a im zasa budú v živote prichádzať odmeny alebo neodmeny za to, akú cestu si sami zvolili. Buďme ako Ivan z Mrázika. Tiež nemal ťažké srdce na slepú babičku, keď jej vracal palicu. Nikdy mu dobrý skutok neodplatila. Jeho odmena prišla nezávisle od starenky v inej podobe, keď našiel lásku, ktorá ho urobila šťastným.

Svet potrebuje ľudí, ktorí konajú dobro a pomáhajú si. Nenechajme sa odratiť tým, že občas našu pomoc niekto zneužije alebo ju nevráti. Tá pomoc z našej strany bola a niekde tam hore sa nám to zapísalo a tešme sa, že niečo dobré nás za to čaká. A príde to vtedy, keď to budeme najviac potrebovať. Nechajme ostatných, aby si riešili svoje dobré skutky po svojom, či už pre nás, pre iných, alebo pre nikoho. Dobro, ktoré sme do sveta odoslali, sa nestratí. Ten dobrý pocit, ktorý nám sľubovali naozaj existuje. Len sa ho musíme naučiť cítiť z každého detailu nášho života a aj v malých veciach vidieť odmenu za naše dobro. Za skutočnú dobrotu nikdy nepôjdeme na žobrotu, len nesmieme zabudnúť vidieť všetko to malé veľké bohatstvo, ktorého sa nám za ňu dostane (Daniela).