Andrej Sňahničan

Andrej je 22-ročný autor blogu, v ktorom unikátne spája filozofiu a náboženstvo s aktuálnym vnímaním sveta a jeho problémami. Počas rozhovoru na mňa pôsobil ako intelektuál s hlbokými, premyslenými, ucelenými a vžitými myšlienkami, ktorý má čo ponúknuť každému človekovi bez ohľadu na vek. Dospel totiž k zaujímavým životným poznaniam a múdrostiam so špecifickým vnímaním sveta, jeho fascinujúcich premenných a krás.

Andrej Sňahničan (zdroj: súkromný album A. S.)
Andrej Sňahničan (zdroj: súkromný album A. S.)

Aká bola tvoja cesta k sebadisciplíne, čím začať, ako sa nenechať odradiť a prečo je sebadisciplína dôležitá aj v živote mladého muža, ktorý by si teoreticky mohol užívať všetkých rozkoší bez akýchkoľvek zábran, tvrdiac, že na to má vek aj právo? Prečo je už teraz čas začať aj žiť to, čomu verím? Prečo je už teraz dôležité napr. držať svoje slovo, mať zásady, byť oporou slabším a rozvíjať cnosti?

Na túto otázku sa mi ťažko odpovedá v krátkosti. Povedal by som, že začiatok sebadisciplíny je paradoxne mimo mňa. Mladý človek sa musí naučiť vychádzať zo seba k druhým, aby sa naučil vychádzať s nimi. A potom nasleduje vychádzanie z komfortnej zóny. U mňa tomu nebolo inak. Ako tínedžer som začal chodiť do rôznych spoločenstiev, kde som sa mohol učiť od druhých a byť tak motivovaný skúsenejšími. Popri tom som začal chodiť na rôzne akcie alebo hovoriť "áno" každej skúsenosti, ktorá ma ťahala von z komfortnej zóny. Človeku, najmä mladému, zachutí ten skvelý pocit, keď podrastie. Veľmi rýchlo som si uvedomil, že vlastne nemusím byť len priemerný, práve naopak, niekto ma volá, aby som bol výnimočný. Všetci sme výnimoční, no málokto hľadá svoju výnimočnosť. Sebadisciplína má zmysel, len ak mám nejaký cieľ. Keď chcem byť zdravý a vyzerať dobre, tak pravidelne cvičím. Keď chcem mať blízky vzťah s Bohom, tak sa pravidelne modlím. A ak chcem mať dobré vzťahy, tak pravidelne investujem čas a námahu do vzťahov. Vyzerá to jednoducho, ale nie je. Pre mňa je sebadisciplína len nástrojom, vďaka ktorému sa učím tým návykom, o ktorých viem, že sú dobré. Zjednodušene povedané, denne robím aspoň jednu aktivitu v rámci každej integrálnej časti mojej osoby. Pre telo, dušu a ducha. Časom sa to rozširuje a mení, ale podstata ostáva rovnaká.

A prečo začať už teraz? Nemyslím si, že by akákoľvek motivačná veta vzbudila v čitateľovi to, že sa hneď zmení a vydrží v tom pokračovať. A o tom to presne je. Ak v niečo verím, viem že je to pre mňa dobré, tak je len hlúposť to nerobiť. Ale takí sme, hriešni a slabí. No snaha sa cení. Preto, ak sa aspoň túžim približovať konkrétnemu ideálu (napr. spomínané cnosti), nedá sa to dosiahnuť nejakým rýchlokurzom vo firme. Je to neustále snaženie sa kráčať vpred, zlepšovať sa. Dnes my mladí žijeme v strašnom omyle, že si môžeme dovoliť len tak byť a nič nerobiť. No nič ako stagnácia neexistuje, čas neúprosne letí. Buď sa zlepšuješ, alebo zhoršuješ. A dodatok k tomu, prečo práve teraz. V mladom veku mám lepšiu schopnosť učiť sa novým veciam a návykom. Začnem teda na sebe pracovať ešte skôr, ako na sebe pocítim, že "starého psa novým kúskom nenaučíš".

Čo sú vlastne viera a cirkev pre teba? Ako žiješ vieru v praxi vo vzťahu k iným ľuďom? Čo ťa viedlo k tomu, aby si sa neuspokojil len z domu nadobudnutými zvykmi a základmi viery, ale aby si na nej sám a aktívne začal pracovať?

Och, posledné roky sú mi veľkým darom. Neviem si už ani predstaviť, že by som žil bez nich. Najmä v dnešnom kolotoči sveta mi dávajú vnútornú stabilitu a rovnováhu. K jednej som bol vedený skrze prvú a naopak. Už dávno viem, že sa od seba nemôžu odlúčiť. Dennodenne sú pre mňa útechou. Ostrovom v rozbúrenom oceáne plnom žralokov a krakenov. Najlepšie na tom ostrove je, že aj keby prišiel najsilnejší hurikán alebo vybuchla sopka, viem, že on obstojí, lebo to dokazuje už stáročia. Ten ostrov sa na nič nehrá, nie je vždy ľahké na ňom bývať, ale je to neporovnateľné so všetkým tým, čo mi dáva. Už len vedomosť, že nemusím všetko vedieť, nájsť odpovede na všetky otázky sveta, pretože to za mňa robia najväčší myslitelia už stáročia. A nie hocijakí, s rôznymi pravdami. Môžem čítať apoštola Pavla z 1. storočia, Augustína zo 4. storočia, sv. Tomáša z 13. storočia alebo Jána Pavla II. a všetci budú hovoriť o tej istej Pravde. To je neskutočne oslobodzujúce.

Moja viera v praxi sa mení v závislosti od miesta, kde som. Princíp je ale už roky podobný. Omše, osobná modlitba, spoločenstvo, stretká... Vo vzťahu k druhým sa snažím byť vnímavý na ich potreby a byť im nablízku, keď ma potrebujú. Je ale veľmi ťažké byť nápomocný pre viacerých, keďže dnes má mladý človek viac kamarátov ako kedysi. Momentálne sa snažím prísť na to, čo znamená "milovať blížneho ako seba samého". To mi je stále záhadou.

Rodina mi poskytla úžasnú výchovu, hoci nie vždy som ju rešpektoval. Myslel som si, že som "dobrý katolík". Chodil som v nedeľu do kostola, bol som na cirkevnej škole, občas bola aj nejaká tá duchovná obnova. Potreboval som, ako každý, obnovu srdca a úplné odovzdanie sa Kristovi. Až po takejto skúsenosti obrátenia som začal kopať do hĺbky.

Viem, že viac vecí, udalostí a zážitkov ťa nakopli k tomu, aby si nabral jasný životný smer. Vymenuješ nám ich stručne a prezradíš aj svoj smer, svoje prioritné ciele?

Neviem, či je ten smer úplne jasný, no iste nie je nesprávny cieľ. Môj životný cieľ sa nijako nelíši od toho, čo by malo byť cieľom každého katolíka. Tým cieľom je svätosť. Asi neviem, na aké udalosti narážaš, ale čo sa týka tohto cieľa, tak k nemu ma viedlo mnoho podnetov. V stručnosti to začalo duchovnými obnovami v škole a u saleziánov. Pokračovalo to intenzívnou mužskou skupinou dvoch katolíkov a dvoch evanjelikov, kde sme spoločne rástli vo viere v Krista. Značný podiel na mojom nasmerovaní má aj Kolégium Antona Neuwirtha, kde som minulý rok (2018/19) študoval a upevňoval rozum a vieru v Katolíckej cirkvi.

Cieľ je teda svätosť, no ciest je mnoho. Sám hľadám tú správnu. Na tej ceste, nech je akákoľvek, sa budem snažiť byť najlepším človekom, akým viem byť. A teda rozvíjať sa po všetkých stránkach, podľa talentov, ktoré nám boli dané. Keď na to raz príde, byť dobrým otcom a manželom. Teraz byť dobrým synom, priateľom a študentom. Skrátka jedným okom pozerať pod nohy do prítomnosti a druhé upierať na nebesia, k večnosti.

Andrej Sňahničan (zdroj: súkromný album A. S.)
Andrej Sňahničan (zdroj: súkromný album A. S.)

Za čo si najviac vďačný svojej rodine (rodičom a súrodencom)? Máš nejaký návod na zranené rodinné vzťahy?

Každému jednému z rodiny som špeciálne vďačný za ich jedinečnosť, ktorá ma sprevádzala a formovala v detstve. Naša rodina má problémy a nedostatky ako každá, ale uvedomujem si jej výnimočnosť a aj to, akým darom je pre mňa. Najvďačnejší som rodičom za to, že nás viedli a vychovávali vo viere. Neviem, čo by som si bez nej dnes počal.

Netrúfam si radiť ohľadom zranení v rodinných vzťahoch. To je tak komplikovaná a prípadovo špecifická téma, že na to neexistujú jednoduché riešenia.

Hoci v úvode ťa chválim, nakoľko si vo mne zanechal dobrý dojem, predsa len, aké sú tvoje chyby a nedostatky, ktoré vnímaš a na ktorých by si ešte chcel popracovať? Je pre teba dôležité nezakrývať pred ľuďmi svoje chyby a nedostatky? Trebárs pred partiou ľudí, ktorá ťa uznáva a ktorá ťa vníma ako svoj vzor.

Je ich mnoho. Samého ma desí, že častejšie a očividnejšie vidím nedostatky v druhých ako v sebe. A to je dosť zlé. Momentálne teda vnímam, že vidím v bratovom oku smietku a vo svojom oku nevidím brvno.

Najhoršie na tom isto bude pýcha. Je to hnusná neresť, s ktorou do určitej miery bojujeme každý. A ja si neklamem a nesnažím sa o falošnú pokoru, že neviem, nedá sa, iní sú lepší... Uvedomujem si, že som dostal určité dary a s rastúcim sebavedomím ide, ruka v ruke, i vzrast pýchy. Preto vnímam svoj najväčší a najhorší nedostatok v tom, že i keď vyzerám, že som sa "ponížil" na úroveň druhého, tak je to často len do takej miery, aby bolo vidieť, že sa "znižujem".

Čo sa týka môjho okolia, tak sa občas pýtam na reflexiu. Najmä priateľky. No prichádzajú skôr pochvaly ako kritika. A občas mi to prekáža, pretože ja sa poznám a viem, že nie som taký "dobrý," za akého ma považujú druhí. Som rovnaký hriešnik, možno ešte horší, keď to dokážem natoľko zakrývať, že ma druhí nekritizujú...

Čo by si poradil mladému človekovi, ktorý má pocit, že je nútený robiť kompromisy medzi partiou a svojou vierou, zásadami? Ako v dnešnej dobe nestratiť integritu kresťana a človeka, ktorý vníma hodnotu a zmysel života v iných veciach ako väčšina jeho rovesníkov? Dá sa nič si nerobiť zo stigmy akéhosi čudáctva či nálepky náboženského fanatika?

Ak sa dostaneš do bodu, kde si nútený vybrať si medzi vierou a partiou v zásadných otázkach, tak je na mieste zastaviť sa a zamyslieť. Kam a akou cestou ma vedie moja partia? Aká je moja viera? Skutočne viem prečo a čomu verím? U mladého človeka je ťažké robiť podobné rozhodnutia, pretože má svoju bandu, kde sa má dobre (alebo si to aspoň myslí). Viera a zásady už nie sú taká sranda, no je to dom postavený na skale. Kdežto partia mladých, ako majú mnohí skúsenosť, sa vie po prvej búrke rozsypať v piesok. Spoiler - s výberom viery prichádzajú krásne a hlboké priateľstvá, ktorých sa už nezbavíš (úsmev).

Integrita je niečo, čo je hlboko v nás zakorenené. Teda ak si už raz hlboko zakorenený, integrovaný vo viere, tak sa nechceš od toho vzdialiť. Otázkou teda je, ako získať integritu kresťana. Rozhodnutím pre Krista, každodennou modlitbou, prijímaním sviatostí, rast v spoločenstve a spoločná snaha priateľov o cnostný život, ktorý vedie k svätosti. Ak človek nemá čo i len jedno z toho, tak je to o dosť ťažšie, dovolím si povedať - až nemožné.

Jasné, že dá. Dokonca je to sranda, lebo si v tom "čudáctve" uvedomujeme našu neuveriteľnú normálnosť. To len "normálny" mainstreamový svet si neuvedomuje jeho čudáctvo.

Čo podľa teba dnes mladému človekovi bráni v tom, aby rozlišoval a šiel jasnou, no hlavne vlastnou cestou? Čo asi najviac spôsobuje ten zmätok v hlavách mladých ľudí v tom, čo je vlastne správne a dobré pre nich?

Jednoznačne hluk. Plačeme, že nevieme čo so životom a aká má byť naša cesta, a pritom sa väčšina mladých ani úprimne nesnaží o jej hľadanie. Zahlcujeme sa od rána do večera hlúposťami a nepotrebnými informáciami zo sociálnych sietí a na naše vnútro neostáva čas.

To môže byť mnoho vecí. Často je to kontrast rodina a kamaráti, ja a spoločnosť, moje chcenie a Božia vôľa. Dnešná spoločnosť sa vydáva na cestu, kde sa relativizuje pravda a vyzdvihujú emócie. Potom je jasné, že mám vo veciach guláš, keď môže existovať viacero právd alebo napriek všetkému, čo nasvedčuje, že ide o pravdu, sa rozhodnem inak, pretože to tak cítim alebo chcem.

Mnoho rodičov mi hovorí, že ich syn nežije podľa viery, a pritom údajne celá rodina žili podľa viery a on to akoby odmietol, keď sa dostal do partie alebo si našiel inak zmýšľajúcich priateľov. Myslíš si, že je problémom mainstream a zneužívanie slobody, teda všetko to, čo sa tlačí do našej mysle zvonku, alebo problém už dávno nastal v rodine mladého človeka a prehĺbil sa jeho vlastnými rozhodnutiami?

Znovu. Ani tu neexistuje pravidlo. Tiež poznám rodiny, kde nie sú veriaci, ale ich syn sa obrátil a má krásnu vieru. Ale aj opačné prípady, kde je nádherné rodinné katolícke zázemie a napriek tomu ich syn preferuje svoju "bandu". Otázkou je, nakoľko tá rodina žije podľa viery, pretože mnohé kresťanské rodiny idú v nedeľu do kostola, ale potom sa doma tak vôbec nesprávajú.

Preto verím, že vždy je lepšie vytvárať kresťanské rodinné zázemie, kde sa rodina spolu modlí, vzdeláva a rastie vo viere v Krista. Nedá sa teda tvrdiť, že na vine sú "inak zmýšľajúci priatelia" alebo rodičia. Závisí to od prípadu. S určitosťou vieme len povedať, že problém nastal už pádom človeka. Odvtedy sa človek musí sám rozhodnúť, či príjme Krista ako svojho Spasiteľa. To za mňa nikto iný nemôže urobiť, ani rodičia.

Sú dnes kresťanské spoločenstvá svojím spektrom a prístupom k duši človeka, ktorá nemá len náboženský rozmer, schopné vykryť trebárs aj taký vážny problém v cirkvi, akým je osamelosť a vzťahová nenaplnenosť?

Úprimne, na túto otázku neviem odpovedať. Ešte som asi primladý na to, aby som vedel vnímať aj tento aspekt v spoločenstvách.

Andrej Sňahničan (zdroj: súkromný album A. S.)
Andrej Sňahničan (zdroj: súkromný album A. S.)

Máš priateľku, o ktorej hovoríš s nehou a úctou. Žijete spolu sexuálne zdržanlivo. Očami bežných mladých ľudí je to zbytočné týranie sa. Ako žiť sexuálnu zdržanlivosť tak, aby sa z toho mladý človek, ktorý intenzívne reaguje aj na malý intímny podnet, nezbláznil? Je váš vzťah o to menej vážny alebo citeľne ukrátený? Mala by takáto sexuálna abstinencia v partnerskom vzťahu nejaký prínos aj pre ateistov?

Verím, že navonok to môže vyzerať ako týranie, ale nám to tak vôbec nepríde. Nám táto "fyzická sloboda" pomáha sústrediť sa na to, čo je omnoho dôležitejšie v danej chvíli. A to je, či sa k sebe hodíme na úrovni duchovnej a duševnej. Moje okolie to tak samozrejme nevníma. No pre nás je to, paradoxne, neskutočne oslobodzujúce, že spolu nežijeme sexuálne, pretože nie sme navzájom spútaní. Na to existujú rôzne knihy a štúdie, kresťanské i sekulárne, ako sexuálny akt spája ľudí nielen fyzicky, ale vytvára aj silné psychické puto. My máme pred takýmto silným záväzkom rešpekt a kým nedospejeme k tomu, že to myslíme vážne a sme pre seba rozhodnutí na celý život, tak ostávame v úplnej slobode.

Pravda, sexualita je neuveriteľne silný hýbateľ. Je jedno šťastie, že obaja máme hranicu nastavenú rovnako, lebo neviem, či by som podobne ľahko obstál aj vo vzťahu, kde by napríklad priateľka chcela so mnou spávať aj pred manželstvom. Vášeň je vo vzťahu zaujímavá. Ako príde, tak i odíde. Možno práve vďaka našej zdržanlivosti je stále takým živým elementom vo vzťahu.

Och, ani neviem kde začať s výhodami sexuálnej abstinencie. Spomenul som slobodu, ktorá je veľkou výhodou. Pomáha vidieť akoby jasnejšie toho druhého, aký v skutočnosti je. Druhou výhodou je sebakontrola. Dnes, v konzumnej spoločnosti, keď všetko okolo na nás kričí, aby sme si napĺňali naše "potreby," sa stáva nevyhnutnosťou cnosť sebaovládania. Viem, že ak by som spával so ženami, tak by som si ich veľmi nevážil, a teda ani seba. Dokonca ani v manželstve nemôže muž spať so ženou, kedy sa mu zachce. To mi potvrdí každý ženáč. Tak sa jednoducho pripravujeme aj na tento aspekt dopredu a ušetríme sa zbytočných budúcich komplikácií v manželstve.

Treťou výhodou, minimálne pre mňa, je fakt, že ju dokážem vnímať a vidieť akoby ozajstnejšie. Sú momenty pokušenia, kedy sa na ňu pozerám akoby skrze "telesnú optiku" a viem, že keby sme spolu spávali, tak by som chcel len viac a viac. A pohľad na ňu, ako na komplexnú ľudskú bytosť, by sa umenšoval a umenšoval. Postupne by sa degradoval a oklieštil hlavne na fyzickú úroveň a tomu sa chcem v takomto ranom štádiu vzťahu vyhnúť. Potrebujeme sa najmä dostať do hĺbky duševnej a duchovnej, aby sme potom v ďalšom kroku manželstva dokázali správne vnímať a žiť fyzický aspekt vzťahu.

Si študent prvého ročníka, študuješ manažment, stále skúmaš, či je to cesta pre teba, no cítiš povolanie k líderstvu a k práci s ľuďmi. Aký by podľa teba mal byť dobrý líder a manažér? Čo je najpodstatnejšie v jeho osobnosti, v prístupe k ľuďom a čo jeho tím potrebuje vnímať?

V slovenskom kontexte by úplne stačilo, ak by sa manažéri naučili správne počúvať podriadených, porozumieť im, a potom adekvátne s nimi komunikovali. Ďalšou úlohou manažéra, ktorú málokto robí, je spoznanie potenciálu a schopností zamestnanca, aby tak vedel, aké úlohy dokáže robiť a v čom je naozaj dobrý. Nielen že sa bude zamestnanec cítiť lepšie a komfortnejšie pri robení toho, čo mu ide, ale hlavne sa zefektívni práca.

Podstatná je určite dôvera. Dôvera v jeho schopnosti a zodpovednosť, ale aj dôvera na rovine vzťahov. Nie je to ľahká úloha, no manažér by sa mal snažiť nadobudnúť natoľko blízky vzťah so zamestnancom, aby si navzájom verili, no majú byť od seba natoľko vzdialení, aby tam stále bol aj rešpekt a autorita. Dnes je, bohužiaľ, stále veľké množstvo manažérov, ktorých nezaujímajú ľudia, len zisky. Paradoxne, keby vedeli dobre pracovať s ľuďmi, tak môžu mať ešte väčšie zisky. Možno som naivný, ale stále verím, že "motivácia láskou" je omnoho lepšia ako "motivácia strachom".

Myslíš si, že Katolícka cirkev má dostatok kvalitných lídrov schopných oslovovať a motivovať náročného, zvedavého, ale aj kritického pozorovateľa zvonku i z jej vnútra?

Určite áno. I keby nie v bezprostrednej blízkosti, tak určite sa nájde mnoho "verejných lídrov". Od kňazov, sčítaných laikov cez kresťanských autorov až po pápeža. Keby ti to nestačilo, tak sa pokojne obzri do minulosti, ale priprav sa na poriadnu facku pravdy, ktorá vychádza z tradície - neskutočne bohatej na silných lídrov a učiteľov cirkvi, ktorí napriek tomu, že žili pred stovkami a tisíckami rokov, majú stále čo povedať i dnešnému pochybujúcemu mladému človeku. Áno, Katolícka cirkev je neskutočne bohatá. Bohatá na "kresťanských lídrov" - svätcov, ktorí všetci odovzdali svoj život do Kristových rúk a vo svojej jedinečnosti nás dokážu motivovať vo viere, ukazujú silu viery a dokazujú Božiu existenciu žitím života v súlade s Jeho vôľou až do špiku kostí.

John Henry Newman krásne, no i trúfalo napísal, že "správne užívanie rozumu vedie myseľ ku katolíckej viere, vsádza ju do nej a učí ju pri všetkých náboženských skúmaniach postupovať pod jej vedením." [1] Ak by teda bol nejaký "náročný, zvedavý, ale aj kritický pozorovateľ", tak má neskutočne veľa možností, kde a ako hľadať v tradícii cirkvi. A podľa Newmana, ak by toto hľadanie bolo správne, končí v katolícke viere.

Čo by si povedal mladému človekovi, ktorý sa dnes rozhoduje pre odchod z Katolíckej cirkvi?

Ako prvé mi napadlo: "Nerob to! Život v cirkvi je veľké dobrodružstvo." 

Najprv by som sa ho opýtal, prečo zamýšľa odchod. Snažil by som sa prísť na to, čo je jeho skutočný dôvod a podľa reakcií by som mu buď poradil sám, alebo ho poslal za inou vhodnou osobou na rozhovor. Prinajmenšom by som ho poprosil, aby si to ešte dobre premyslel, aby sa o tom porozprával aj s inými ľuďmi a študoval, čo o danom probléme skutočne hovorí Katolícka cirkev.

___

[1] John Henry Newman: Idea univerzity, VIII.kap - Poznanie vo vzťahu k náboženstvu, 2.