Zmysel ľútosti nad hriechom

Všetci máme sklon k hriechu. Boh nás z neho vyslobodzuje, no ako "žiarlivý" Boh vyžaduje našu vernosť, oddanosť jedine jemu. Prečo to od nás vyžaduje? Lebo len takto nás dokáže chrániť, aby nad nami iný (diabol) neprevzal moc. Oddanosť znamená ponorenie sa bezbranného dieťaťa do náručia a prítomnosti Otca, konanie ktorého ešte nedokáže pochopiť. Má však istotu v tom, že s ním, nech je už jeho život akokoľvek krušný, Otec ho neopustí. A nech je už jeho život akokoľvek krátky, trvá malý zlomok večnej radosti v anjelskom stave.

Pri priamom napojení jedine na Boha, nám Boh nastavuje náš vlastný obraz, akoby zrkadlo (svedomie), v ktorom sa vidíme takí, akí naozaj sme - vrátane našich skutkov. Ak slúžime viacerým..., alebo sme nestáli, výsledné odrazy či obrazy nás samých sa začínajú prekrývať až rozmazávať a zaslepujú nás. Je nám dobre pri našich starých (zlo)zvykoch.

Aké nebezpečné je prestať cítiť ľútosť nad hriechom. Človek začne hľadať ospravedlnenia svojho konania, začne zľahčovať situáciu. Dôvody konania či nečinnosti začnú byť viac ako samotný fakt zlého. Iste, nikto sa nechce trápiť výčitkami donekonečna, Boh však odpúšťa len tomu, kto si je vedomý svojej viny, kto ju ľutuje a so skrúšeným srdcom speje k náprave. Človek nemá rád prehru, výčitky svedomia a pocit podriadenosti. Človek nemá rád pokoru. Láska sa snúbi s pokorou v čistom a úprimnom srdci. Čo je láska bez pokory a pokora bez lásky? Faloš a divadlo.

Boh sa nemení a predsa sa jeho Božské srdce obmäkčilo, keď si odžil život v ľudskom tele. Životom, smrťou a víťazstvom Ježiša Krista sa i jeho Otec naveky primkol k ľudstvu putom spásonosnej krvi a prestáva ho trestať. Ľudstvo sa trestá samo, pretože už niet jednoduchšej cesty k odpusteniu, už niet jasnejšieho príkladu života v láske, ktoré napriek tomu odmieta.

Mnohí ľudia hľadajú odpovede inde, a pritom morálny zákon majú vštepený hlboko do svojho srdca..., alebo i nemajú. Väčšina ľudstva túži po spravodlivosti, rovnosti, pokoji, lepšom živote, odpustení, šťastí. Mnohí ľudia hľadajú Boha a pýtajú sa - Kde je Boh? Pritom kus z neho nosia v sebe. Každý jeden sme článkom napájaným zo silného zdroja, nosíme božskú pečať, talenty, ktoré je možné rozvinúť i pošliapať.

Dokážeme byť iní, nekolísať? Spasí nás láska, zatratí pýcha v mukách večných výčitiek pri spätnom pohľade na vlastný život, úzkosti pri vzhliadnutí filmu vlastného života premietaného po smrti. Na jednej miske váh bude ležať zlo spolu s nevykonaným dobrom, na druhej vykonané skutky lásky.

Boh je láska. On túži po jednote svojho stvorenia so Stvoriteľom, ľudí navzájom i ľudí voči prírode. Jednotu spoločenstva ľudí predstavuje Cirkev. Koho však v Cirkvi nemotivuje, neženie túžba po láske, toho ženie túžba po zatratení. V nebi uvidíme mnohých ľudí, o ktorých sme to nepredpokladali. Nie pre ich hriechy, ale pre našu spupnosť. Možno aj vďaka nám tam byť nemali. Boh je však silný, múdry, podľa človeka nelogický, predvídavý a spravodlivý. Im dáva milosť, nám nádej, priestor na zmenu do nášho posledného výdychu. Zmena, oslobodenie sa od všetkého, čo spútava. Dať priestor bezhraničnej láske a milosrdenstvu, a tak sa pripodobniť Otcovi, vďaka ktorému sme vzišli, na ktorého sa máme krstom podobať a ku ktorému máme svojím životom smerovať. Byť jeho milujúce sa milované deti. Byť príkladnými rodičmi, empatickými deťmi, vyznávačmi jednoty v manželstve, zodpovednými zamestnancami a vo všetkom vychádzať zo vzťahu s Bohom.

Zlo má dnes dokonalé mimikry. Vnáša medzi ľudí nelogiku a chaos, čo nazýva moderným štýlom a pokrokovým myslením. Podstata lásky a jej prejavy však nejde meniť dobou ani ju modernizovať. Tkvie v pokojnej atmosfére zblíženia, obete, teple ľudskej dlane, vo vľúdnom slove... a nikdy tomu nebude inak.

Zlo sa výborne adaptovalo, prispôsobilo sa dnešnému človekovi. Oblieka si rúcho dobra. Čím chce byť človek svätejší, tým si zlo v jeho živote nasadí väčšie anjelské krídla (pýcha, stagnácia, karhanie iných "právom" vykonávateľa spravodlivosti - pohoršovanie sa nad zlom v životoch iných a nevidieť, nenaprávať zlo vo vlastnom srdci) a stane sa pre daného človeka neviditeľným. Zlo má obrovskú silu, pretože pracuje neustále a dokonale zastiera zrak. Božia sila môže životodarne účinkovať v živote človeka iba vtedy, ak jej to on sám dovolí. O vznik a šírenie zla sa netreba urputne starať, no o vzťah s Bohom áno. Zlo sa rodí už v samotnej a na prvý pohľad nevinnej pasivite. Vzťah s Bohom v pravidelných aktivitách v Božej prítomnosti, nechávaním sa znovu a znovu premieňať v božskú prirodzenosť. Možno sa zdá, že človek je voči zlu úplne bezbranný - nedokáže zastaviť jeho rýchle šírenie sa. Oproti zlu stojí nelimitovaná sila lásky, ktorá v boji: Ohromujúca Božia sila verzus rafinované démonické sily (sily zla) vždy víťazí.

Mať pod kontrolou zlo vo vlastnom živote - už to je veľkým úspechom a ďalej, pomaly, môžem božskými darmi - múdrosťou Ducha a zbraňami lásky porážať zlo aj vo svojom okolí.