Žitie sexuality moderného kresťana v praxi

Pred Bohom zrejme neobstojí neustále hľadanie hraníc - toho, čo môžem a čo už nie, čo už je a čo ešte nie je hriech, hľadanie "dier" v Božom zákone, lebo v ňom jednoducho žiadne medzery nie sú. Boh presne definuje dobré a zlé, ale my ľudia sa chceme pohybovať na hrane dobra a zla, aby sme neublížili svojmu egu, o nič neukrátili svoje žiadostivosti, alebo jednoducho okúsili aj "zakázané ovocie." Chceme byť svätí, ale nemáme radi cestu k svätosti, lebo dnes sa nosí niečo iné. Dnes je človek buď "in," alebo "out."

Buď niekto chce žiť úprimný vzťah s Bohom a zažívať cez neho úprimnú radosť, alebo to nechce. Vidí v tom zmysel a naplnenie života alebo nevidí. Ak to vníma a chce, nemusí to automaticky znamenať, že to aj dokáže, alebo že to bude jednoduché. Mnohí zachovávame Zákon, ale naše srdcia sú tvrdé, chladné, sme slepí a hluchí voči potrebám svojej duše i potrebám iných ľudí, sme imúnni voči pôsobeniu Boha v nás. Alebo nám viac vyhovuje zvykovosť, lebo sme od Boha príliš vzdialení na to, aby sme ho nazývali osobným Bohom a priateľom. V pokore, otvorenosti a trpezlivosti sa ale každý môže naučiť počúvať hlas Boha vo svojom srdci a nechať sa ním premieňať vo vzťahu k sebe, Bohu, iným ľuďom a prírode. Ak sa usilujeme o čisté a úprimné srdce, Boh nám dáva poznať, čo je dobré a čo je zlé a napĺňa nás radosťou a pokojom pri konaní toho, čo je správne. Zlý nás potrebuje mať na strane väčšiny, uspokojiť naše túžiace a zvedavé vnútro ilúziou spokojnosti pri konaní nesprávneho, ospravedlňuje nás, umenšuje pocit viny, pomáha nám zahlúšať svedomie i vnútorný nepokoj, ctižiadostivosť umocňovaním toho, čo nám prináša výhody a pocit veľkosti, slobody v bezhraničných možnostiach, pocit pohodlia, nezáväznú rozkoš, nezriadenosť.

Ak sa svojím konaním nachádzame presne na hranici toho, čo nás buduje a toho, čo nás (z)ničí alebo degraduje, je to ešte správne alebo už nesprávne? Je tanec na tenkom ľade odvážny alebo hlúpy? Sú zaslepenosť, povrchnosť, pôžitkárstvo jednými zo slobodných volieb indivídua alebo výsledkom násilnej reklamy a tlaku modernej spoločnosti? Odpovede závisia nielen od nášho vzťahu s Bohom, ale aj od toho, aké ciele máme na ceste formovania svojej osobnosti a či ju vôbec chceme formovať (Ak ju chceme formovať, čím si myslíme, že ju sformujeme? Uprednostňujeme formáciu, ktorá nič nestojí, a taká formácia neexistuje).

Hovorí sa, že americké chápanie náboženstva nie je v zmysle premeny duše jednotlivca, ale s cieľom udržať blaho spoločnosti, akýsi poriadok bytia. Zvykovosť uctievania niečoho či úprava podstaty žitia morálnych hodnôt sa týka snáď každej, najmä demokratickej spoločnosti s množstvom voľnomyšlienkárskych prúdov. Rozdiel medzi mužom, ktorý Boha skutočne miluje, vzťah s ním ho napĺňa, pretože sa pre neho rozhodol slobodne a dobrovoľne, splynul s jeho učením spontánne... a mužom, ktorý koná zvykovo flirtovaním so zlom a balansovaním na hrane je významný aj v sexualite. Zvykový muž sa drží svojich zásad, ktoré považuje za správne, a keďže iní robia aj horšie veci, to výrazne ospravedlňuje a napĺňa "pokojom" ("Prispievam k udržiavaniu spoločenského dobra tak, aby som sa nemusel príliš obetovať alebo sa líšiť."). Je zaujímavé pozorovať, ako stáročia rôzne society a náboženské skupiny či sekty interpretujú hodnoty a žitie sexuality človeka inak a ako sa v celoeurópskom chápaní morálnych hodnôt posunuli hranice v priebehu niekoľkých desaťročí (zrejme v záujme vyššieho "dobra" - zvýšením spokojnosti a produktivity občanov):

- Môžem experimentovať v sexe, aj s obomi pohlaviami, užívať si sex nielen v páre, ale aj s viacerými ľuďmi naraz. Mám na to právo. Je to vzrušujúce a hlavne to súvisí s pokrokovým vnímaním sexu a sexuality. Aj odborníci tvrdia, že v sexe máme robiť to, čo cítime a čo sa páči aj druhému/ostatným. Byť veriaci a potreba sexu sú dve úplne odlišné veci. Vyskúšať sa má všetko a vo všetkom sa dá nájsť aj niečo pekné. Veriaci sa navyše môže zo všetkého občas vyspovedať, ak sa nájde cudzí farár. V opačnom prípade sa z toho spovedať nemusí, lebo je to veľmi chúlostivé. Kňazi tomu nerozumejú a ja bez toho žiť neviem.

- Môžem masturbovať a pozerať porno, ak to nepreháňam. Veď iní masturbujú aj viackrát denne, niektorí dokonca aj na verejnosti. Sú takí, ktorí pozerajú úchylné porno, v ktorom vystupujú deti alebo zvieratá, alebo kde sa zobrazujú nechutné praktiky dospelých. A to už nie je zdravé ani správne. Každý masturbuje, lebo to sa jednoducho nedá vydržať. Je to zdravé aj vo vzťahu. Bojujem za prekonanie konzervativizmu pri tejto téme.

- Ak som slobodný, môžem mať sex s kýmkoľvek, kto dobre vyzerá a bude po mne túžiť podobne ako ja po ňom. Nikomu tým neubližujem, ak nemám stálu partnerku či manželku. Mám svoje potreby. Iní majú aj viac sexuálnych partneriek naraz alebo ich príliš často striedajú. A to už je možno prehnané.

- Ak môj partnerský vzťah nie je vážny, môžem si občas užiť aj s niekým iným. Veď ešte nie sme manželia. Žijeme v iných mestách, máme krízu, uvidíme, čo bude.

- Ak si s manželom/manželkou prestaneme rozumieť v sexe, ale stále sa milujeme, stále sme spolu kvôli deťom alebo rodine, sex je potrebný a musí sa s niekým "poriešiť." Môžeme si užiť mimo manželstva a ten druhý o tom nemusí vedieť. Teda hlavne ja si môžem užiť. Manžel/ka by nemal/a, veď on/a je na vine. Podstata je mlčať, aby som nezranil toho druhého. Iní sa k tomu doma smelo priznajú, aby ranili, ba dokonca to považujú za neveru. Je to hlúposť, pretože nevera nie je občas si užiť s iným, ale začať k nemu niečo cítiť.

- Môže sa všetko, čím sa nerobí hanba, neubližuje sa iným ľuďom v zmysle prezrádzania tajomstiev či perverzných chutí, ktoré nemôžem aplikovať doma, čím sa nepohoršuje spoločnosť a nerozbíja rodina. Hanbou je dnes v podstate už máločo, iba sexuálne choroby a úchylky. Moderná spoločnosť je otvorená potrebám a túžbam človeka, sme slobodní a máme právo si vybrať, pokiaľ nechceme robiť priestupky/zločiny. Nemôžeme byť uniformní ani si odopierať svoje potreby, a riskovať, že z toho psychicky ochorieme.

Takto zmýšľajúci muž môže prispievať k poriadku spoločnosti, uchovávať rodinu pohromade, starať sa o svoje blaho i o blaho milovaných. Ako však formuje seba, čím kŕmi svoju dušu? Dáva ľuďom okolo seba aj niečo navyše? Aké postoje má mať kresťan, ktorý sa vo svojom živote usiluje o niečo viac (nestačí mu len nerobiť príliš zlé veci, ale túži robiť správne veci, ktoré majú slúžiť aj na jeho budovanie, na odovzdávanie netuctového, identického a silného odkazu svojmu potomstvu a ľuďom okolo neho)?

- Mám právo experimentovať so svojím životom, ale takisto nesiem plnú zodpovednosť za to, aké stopy to zanechá vo mne (ako prípadnou zmenou osobnosti, správania a životného štýlu ovplyvním ľudí okolo seba) a v tom, s kým som experimentoval, kam sa daným postojom k životu, vlastnej identite, sexualite i sexualite iných vlastne posuniem. Vždy ma zaujímalo, prečo má muž pocit viny alebo prečo sa hanbí za niečo, čo si vie obhájiť a čo je v jeho očiach správne. A ak to správne nie je, kde je problém, aby to oľutoval a zanechal? V závislosti? V spútanosti? V sebaovládaní? V pokore a sebakritike? V neschopnosti sa líšiť od ostatných? V strachu z výsmechu, poníženia? Z toho, že sám pred sebou sa prestane cítiť ako muž, že inakosť, cnosti a schopnosť ovládať sa bude považovať za osobnú slabosť seba ako muža?

- O masturbácii sa popísalo veľa. Ak je raz v kresťanskej náuke a tradícii považovaná za hriech proti čistote, ťažko sa bude za iných okolností nazývať inak. Môže byť ale videná inak v rôznych stavoch dospelého človeka, frekvenciách a motiváciách. Tí, ktorí Boha považujú za tyrana, dodnes veria tomu, že homosexualitu zosiela Boh na muža ako trest a že za onaniu každého muža zatratí. Hoci je Sväté Písmo kniha kníh, nie je tak celkom psychologická či psychiatrická príručka. Nie je ani chirurgická, lebo sa v nej nepíše to, prečo sa zapaľuje slepé črevo a ako ho treba vyoperovať. Mnohé texty sa nikdy nemali chápať doslovne, od stredoveku by sa narobilo oveľa menej zla. Je správne pozerať porno videá? V porno priemysle sa točia veľké peniaze a ničia sa životy najmä mladých ľudí. Je to fakt, ktorý určite vzrušujúci pre spotrebiteľa nie je, najmä ak sa naň stane závislým (odkázaným).

- Muž sa trénuje vo vernosti, testuje svoje kvality a silu svojho ducha ešte pred tým, ako "musí" byť verný. Vie, že ak zlyháva v zásadných veciach, nie je zrelý ani v iných oblastiach svojho života (Šťastie je už len to, ak si je schopný svoju nepripravenosť uvedomiť a ochotný meniť seba nemysliac si, že sa zmení časom, za iných okolností, že to nezrelé , pomýlené alebo nevybúrené v ňom zmení niekto iný atď.). Zrejme by ešte nebol schopný byť dobrým manželom ani otcom (bol by vynervovaný, napätý, cítil by sa obmedzovaný, nevedel by, čo vlastne odovzdávať svojmu dieťaťu, tak by mu nedal nič alebo podsunul svoj neistý až krivý obraz seba). Ospravedlňovať sa svojimi potrebami znamená dávať väčší priestor dieťaťu vo mne. Potreba môže byť aj odstrániť niekoho, kto mi škodí. Vražda by zrejme mojej duši neprospela. Takisto mi neprospieva, ak upravovaním či degradovaním morálnych hodnôt zabíjam svoju vlastnú dušu.

- Sexualita slobodného muža neznamená zelenú neviazanej rozkoši a búrlivým či pestrým experimentom, ale je prípravou na život, v ktorom už okúsim zodpovednosť a záväzok. Správny postoj k nej už od začiatku jej prebúdzania sa je aj cez výchovu súčasťou komplexnej formácie osobnosti. Inak pre mňa nebude ani partnerský vzťah dostatočným dôvodom na vernosť..., inak budem tápať vo svojej sexualite v partnerstve i manželstve. Sexualita je súčasť osobnosti človeka. Ak mám medzery v nej, zrejme ani pri sexualite nebudem excelovať správnymi rozhodnutiami.

- Dôvera, úprimnosť, úcta, ochota prevziať svoju časť zodpovednosti v manželstve tým, že sa problémom postavím čelom, že už prestanem myslieť ako dieťa, ak už mám vlastné deti..., sú esenciálne pre každé dobré manželstvo. Kvalita vzťahu sa síce nemusí odrážať v kvalite sexu, ale odráža sa v postoji pri probléme, na ktorý v sexuálnom živote narazíme. Ak som nútený klamať, predstierať, podvádzať, unikať zrejme daný vzťah pre mňa veľa neznamená, zrejme daný partner pre mňa neznamená viac než povinnosť navyše, zrejme som šliapol vedľa a zistil, že nedokážem žiť šťastne s tým, s kým momentálne žijem (zvlášť v dnešnej dobe, keď si nikto nechce nič priznať a pri zmene seba zažíva muky, lebo je to len z povinnosti a pre očakávanie iného). Som skutočný charakter? Viem odlíšiť dobré od zlého? Ak áno, mal by som začať robiť veci inak, problémy riešiť, hoci výsledok bude znamenať odlúčenie. Vždy lepšie odlúčenie v pravde (o vzťahu, o nás samých) a pri maximálnej snahe oboch (o zmenu), ako odlúčenie v klamstvách a pre klamstvá, v ľahostajnosti a pre ľahostajnosť, v neochote a pre neochotu, v ponižovaní a pre ponižovanie, v manipulácii a pre manipuláciu, v presvedčení o vlastnej bezchybnosti, neomylnosti a kvôli nemu. Iba dospelá zložka môjho JA je v manželstve životaschopná, perspektívna. Detskú zložku JA môžem využiť akurát tak pri hre so svojimi deťmi a v schopnosti im rozumieť, predvídať, vcítiť sa. Nie pri "hrách" v manželstve; egoizme, klamstve, únikoch, ospravedlňovaní seba, očierňovaní toho druhého, aby som ja nemusel nič meniť ani riešiť.

- Práva a slobody nie sú ekvivalentmi rozvoja pýchy, egoizmu a pohodlnosti. Iný názor takisto automaticky neznamená správnosť a i vedecké podloženie je v dnešnej dobe diskutabilné (podanie vedeckých dôkazov médiami je často neúplné, skreslené, účelové). Navyše, čo je dobré pre telo, nemusí byť dobré pre dušu ako psyché (či už niekto verí alebo neverí vo večný život, psyché existuje). Čo oko nevidí, srdce nebolí, ale pomaly rozkladá to krásne vo mne i to krásne, čo som vybudoval s niekým iným. Rovnako pôsobí prekrútená pravda s pomýlenými hodnotami aplikovaná do osobného života i do vzťahu. Pocit viny a hanba nie sú z hľadiska psychického zdravia príliš žiaduce, najmä, ak sa ženú do extrémov alebo sa cítia po prirodzených veciach. Napriek tomu môžu byť dobrou pomôckou pri premýšľaní o tom, (a)kým vlastne som. Aj v sexualite budem zrejme dlho/vždy padať. Ak to už prestanem nazývať pádmi (ale bez prehnaných pocitov viny či depresií), ukrátim sa o možnosť posunúť sa ďalej, a to nielen v sexualite (muž najviac posilní svoju osobnosť práve zvládaním svojej sexuality bez toho, aby niečo potláčal). Sexualita je tak silná stránka osobnosti človeka, že nie je ťažké, aby sa stala aj jeho temnou stránkou (celkom ho ovládala). Pre to je namieste pýtať sa: "Ako to môžem urobiť inak? Čo to znamená pre mňa a pre moju dušu?" Zo svojej sexuality sa spoločnosti nespovedám ani sa za ňu nezodpovedám, preto, hoci ma verejná mienka ovplyvní, zodpovedný za žitie svojej sexuality a za postoje k nej som len ja sám (zvlášť, ak nimi poškodím seba alebo iných, hoci to nebude trestné). Ak si nie som istý, aký postoj je správny, mám vzory, morálne autority, duchovných vodcov, ktorých sa môžem opýtať.

Ako by mal teda kresťan prežívať svoju sexualitu a pristupovať k nej i k sexualite iných ľudí? Ak si sa našiel v niektorom bode z prvej skupiny postojov k osobnej sexualite, a vďaka druhej skupine postojov si zistil, že by si to mohol robiť aj inak, si na ceste, kedy si ešte schopný pozrieť sa na seba inými očami a ochotný prijať zmenu. Neospravedlňuješ sa svojimi slabosťami či slabosťami iných, ale chceš byť silnejším človekom i mužom. Nikdy nebudeš dokonalý, ale môžeš dospieť do vyššieho "levelu" v úprimnej radosti zo života a pocitu vnútorného pokoja hľadaním a nachádzaním šťastia v skutočných hodnotách. Pýcha a žiadostivosť zakaľujú vnútorný zrak a človek hľadá naplnenie v pôžitku. Zmysel života pochopí až vtedy, keď všetko, čo mu spôsobovalo pôžitok a pohodlie, stratí. Pocíti prázdnotu, ktorú mohol vyplniť jedine iný postoj životu v praxi zdokonaľovaním sa v čnostiach. Nič iné totiž nenaplní dokonale ani večne. Kresťan pristupuje so všetkou vážnosťou nielen k životu, ale aj k svojej sexualite. Vie, kedy sa má smiať a tešiť iných, vie, ako si ma užívať, kedy sa stíšiť, kedy kričať, kedy sa biť do pŕs, chce byť v každej oblasti svojho života lepší, silnejší, odhodlanejší, vie, čo umenšovať, čo zveľaďovať. Má silu víťaziť nad svojou slabosťou mocou zhora. Sexualitu vníma ako dar a je si vedomý toho, kedy (by) po ňom pošliapal. Boh nechce, aby sme sa sami zatracovali nezvládaním svojho intímneho života. Chce, aby sme nestratili schopnosť rozpoznávať dobré od zlého, chce, aby sme sa nechali formovať, prijímať v pokore i to, čo nášmu srdcu nelahodí, nenechali utopiť svoju dušu v pýche a vlastnej neomylnosti, zneužívaním slobody, ospravedlňovaním sa vedou (veda v oblasti sexuality, návodov na to, ako ju žiť, ako k nej pristupovať vždy pôjde ruka v ruke s dobou a verejnou mienkou), ťažkou dobou, svojou slabosťou či životmi iných. Bytie človeka je krehké a krásne. Ak si muž vytrénuje telo, všetky telesné zmysly, stane sa dokonalým milencom a milovníkom na úkor svojej duše, kam pôjde jeho prázdna duša? Žijeme v dobe presýtenosti informáciami, kedy si človek musí aj sám zhodnotiť, čoho je dobré a vhodné sa pre jeho osobnú existenciu, pre blaho tela, ale aj duše držať, nech už tú dušu chápe akokoľvek. Život je len jediný pokus, a o to je úžasnejší. Boj túžob tela a potrieb duše je večný, ale žijeme práve preto, aby sme si mohli uvedomiť, čomu sa oplatí dať v našom živote viac priestoru a čo sa naučiť ovládať, posúvať do takej podoby, ktorá objektívne neutláča, nepripravuje o nič krásne (nič, čo zároveň neformuje aj dušu, nie je objektívne krásne).