Viera musí byť spojená s láskou, aby mala zmysel

Hádam neexistuje nik na svete, kto by v niečo neveril. Niekto verí v šťastie, niekto v lásku na prvý pohľad, iný zase poverám a iný sám sebe. Jedna viera je však medzi ľuďmi mimoriadne úspešná s mimoriadne veľkým počtom zástancov. Je to viera v Boha. Tak ako ľudstvo rástlo vo svojej veľkosti a inteligencii, rástla (alebo žeby klesala?) aj potreba veriť v existenciu nadpozemskej bytosti, ktorá má mnoho podôb v predstavách každého človeka. I keď je pravdou, že veda a uznanie existencie Boha sa rovnako odpudzovali, ako aj priťahovali už od samotného začiatku ich koexistencie. Potom prichádzali boje o to, ktorá viera je pravá, jediná a univerzálna. Neskôr dochádzalo k "bojom" a slovným zápasom medzi cirkvami i vo vnútri cirkví a v celosvetovom meradle medzi veriacimi a neveriacimi. Mnohé z týchto zápasov pokračujú dodnes.

Je potom viera v Boha užitočná? K čomu slúži? Je k viere potrebná aj cirkev? Je záležitosťou verejnosti alebo súkromia? Je to nesmierne citlivá téma, kde musím bezpodmienečne začať od začiatku. Tým je otázka: "Existuje Boh?"

Láska robí nekonečne veľa zázrakov. Hnev a pomsta (často aj v mene Boha) nekonečne veľa utrpenia a zla. Pamätám si, ako nám raz prednášajúca povedala túto vetu: "Ak niekomu robí dobre, keď si každé ráno kľakne na kolená, nič proti tomu nemám." Pokorovať sa pred Bohom, ktorého nepoznám? Na čo je to dobré? Čo mi dáva viera v pravého Boha a čo mi naopak "berie?" Ak verím, budem na posmech neveriacim...

"Boh má jedinečné prostriedky na spásu každého človeka." povedal raz jeden kňaz vo svojej homílii. To je podľa mňa jediná správna reakcia na úvahu o tom, kto bude spasený a kto má byť spasený. Viera je dar a každý si môže vybrať, či ho prijme alebo nie. Je to ponuka a výzva. A ktorá viera je pravá, ktorá ma najviac oslovuje? Na túto otázku si musí každý odpovedať sám. Ja som našiel odpoveď v láske. V nej všetko umiera, aby mohlo znovu žiť. Preto v každej pravej viere nie je miesto pre nenávisť, pretože každá pravá viera je zrodená z čistej lásky. Základy každej pravej viery položil jedine ten, kto v láske zomrel, aby ostatní mohli žiť. V pravej viere ožíva sila lásky a robí zázraky. Ak žijem túto vieru, posväcuje ju vo mne ten, koho možno nepoznám, ale on ma pozná. Nepokrstené dieťa, vrah, ateista, moslim, žid... On pozná všetkých a všetkých priťahuje k sebe ako magnet. Je milujúci a milujúcim dáva silu, dáva nádej na nikdy nekončiace šťastie. Ak mám v sebe túto lásku, mám v sebe život a spasený nebudem nikdy podľa kritérií ľudí, ale podľa kritérií Boha. Pretože ako nikdy nepochopím jeho lásku, nikdy nepochopím ani dôvod, prečo spasil práve mňa; pretože, ak ma láska prenikla do špiku kostí, vytlačila z môjho života pýchu, egoizmus, pasivitu. Čo stratím, ak verím a Boh neexistuje? Nič. A čo stratím, ak som v nevere (úmyselne) vpustil do svojho života všetky možné druhy nenávisti a zloby a nerozdal som ani len štipku čistej lásky? Keď som nedokázal milovať každého bez rozdielu? Keď som kritizoval, odsudzoval, vykonával Božiu spravodlivosť a tak egoisticky až cynicky propagoval tú svoju? Veľa.

Ak som sa predsa len rozhodol pre Boha, nemôžem mu dávať košom, kedy sa mi len zachce. Ktorý partner by ma miloval, ak by som sa za neho hanbil? "Ak chcem milovať Boha, najprv ho musím v plnosti prijať za svojho Otca." povedal neznámy autor. A k tomu sa viaže aj tento príbeh:

Jedného dňa sa istá skupinka študentov rozhodla urobiť si pekný spoločný večer v známej pizzerii. Prednášky sa skončili a do dohodnutého času stretnutia zostávalo ešte pár hodín. A tak sa spolužiaci rozhodli odísť na internát zabaviť sa a "dostať sa do nálady." Iba Peter sa odpojil už na ceste zo školy. "Prečo nejdeš s nami?" ostatní kričali za ním. "Idem do mesta, ale o šiestej vás budem čakať pred pizzeriou." zastavujúc sa odpovedal. "Dohodnuté!"

Peter vedel, že dnes je sviatok a tak sa pobral do chrámu na svätú omšu. Keď sa potom všetci stretli na dohodnutom mieste, zvedaví spolužiaci sa Petra začali vypytovať, prečo nešiel s nimi a čo vlastne v meste robil. "Viete," odpovedá bez premyslenia, "pôvodne som si chcel kúpiť nové topánky, ale cestou som stretol priateľa, ktorého som už dlho nevidel." "A kde ste sa stretli? Čo vlastne robí?" pokračovali vo vyzvedaní. "No, on je tiež v tomto meste, ale málokedy ho stretnem." V tom sa prestali vypytovať; práve včas, lebo už aj Petrovi dochádzala fantázia. Všetci prešli na inú tému, avšak Peter ešte pár sekúnd zostal sám so sebou zahanbený, pretože si uvedomil, že ten priateľ, ktorého stretol, je vlastne Boh, ale hanbil sa ho pred všetkými vyznať. A tak, nechtiac, prezradil svoj vzťah k nemu, aj keď jeho meno zatajil...

Všetci sme slabí a často chceme milovať Boha a zároveň sa prispôsobiť moderným trendom dnešnej spoločnosti, ktorá vieru v Boha považuje za stredoveký artefakt. O opaku hovorí svedectvo dedinského chlapca, ktoré odpovedá na všetky ďalšie otázky okolo jeho nespornej existencie: "Cítim, že ma niekto vedie, že je niekto pri mne, keď som šťastný, i keď plačem. Cítim zvláštnu silu, ktorá sa ma dotýka vtedy, keď ho zapieram, i vtedy, keď ho o niečo s láskou prosím. Dal mi všetko, ale nikdy neprehovoril. Jeho ústa nič neprezradia. Viem, že smiem vnímať iba jeho dotyk, že ho smiem počuť iba v tichu a že ho môžem nájsť iba vtedy, ak je pokoj to, čo vo mne prevláda. Chvejem sa, ak prosím za iných a aj vtedy, keď ho prosím o odpustenie. Prijíma moje priateľstvo a v žiari blesku, dúhy, či padajúcej hviezdy mi ukazuje svoju moc, no v kráse kvetu, lesa, modrej oblohy, či ľudského dotyku mi dáva najavo, že na mňa nezabudol..."

Zostala mi teda už iba jediná otázka: "Čo s Cirkvou?" Mnohými nenávidenou a mnohými milovanou. Ak si stanovím prioritu pravej Lásky vo viere, rýchlo pochopím, že ona mi ponúkla Cirkev ako spoločenstvo bratov a sestier, ktorí sa dokážu predbiehať v tejto láske. Ak to tak nie je, budem hľadať dovtedy, kým takú cirkev nenájdem. Avšak, ak ma hoc aj nepriamo "vyženú" z tej, ktorej dal Boh pečať pravovernosti, jednoty a lásky, budú sa raz za to zodpovedať pred svojím Bohom.

Boh dvíha s láskou každého, kto padne. Veď aj tento človek je jeho dieťa, nech je akýkoľvek a patrí kdekoľvek. Veď aj tento človek mal a stále v sebe má kúsok lásky pre svojho brata, ktorý bol tiež jedinečný, výnimočný a možno aj iný ako tí, ktorých doteraz poznal. Pretože nikto, kto odsudzuje, kritizuje (a nechce byť oporou), nenávidí a každý, kto sa pretvaruje v láske a je bez lásky, nie je veriacim (iba ak v očiach svojho boha), aj keby na to mal tisíce overených dokladov. Poviem si: "Veď ja neodsudzujem ľudí, odsudzujem ich hriechy!" Zabúdam však na to, že ja nie som Boh a ak v sebe nemám dostatok lásky (možno ani nie z vlastnej viny), nemôžem robiť ani to. Prečo? Pretože ublížim, pohorším... Boh chce, aby som bol práve ja pomocníkom slabých, ktorí si možno ani neuvedomujú čo robia, pretože im nikto nepodal pomocnú ruku. Ak takého človeka poznám a odmietam mu prejaviť svoju čistú a úprimnú kresťanskú lásku, sám si vešiam na svoj krk mlynský kameň a čakám, kedy budem hodený Stvoriteľom do mora. Boh ma však, vidiac, ako stojím na brehu mora nezatracuje, ale taktiež čaká, kedy sa naplno obrátim k nemu a s ním budem odteraz s láskou dvíhať každého, kto padol. Nie je výzvou pre každého kresťana "uzdravovať" v mene Ježiša? Alebo má byť pyšný na to, že odsúdil hriech svojho brata a sám zotrváva v inom alebo v tom istom hriechu? Má sa biť za to, čo je väčší hriech a väčšia ohavnosť pred Bohom? Alebo jediné, čo chce, je milovať a pokorne si priznávať svoju "maličkosť?" Ak pochopím Boha ako Lásku, nič iné v živote, s cieľom naplno prežívať svoju vieru, už ani nedokážem...