Verím v Boha! A Bohu?

Vyznať vieru v existenciu Boha nie je ničím neobvyklým, hoci, čím ďalej, tým viac sa tým prestávam chváliť a začínam si ju strážiť ako tajomstvo. Čo však bude o pár desiatok rokov, keď už teraz badať veľké rozdiely v tom, čo vyznávam a ako žijem? Ba ešte viac; veriť v Boha u mňa ešte neznamená, že Bohu aj verím. Boha považujem za bytosť, ktorá je príliš vzdialená na to, aby sa ku mne mohla niekedy priblížiť. Moja viera uviazla na plytčine bezduchého vyznania: "Verím." Ako by vyzerala moja odpoveď na otázku, či verím, že existuje kyslík? Možno takto: "Musí existovať kyslík, pretože som sa o ňom učil v škole a sám viem, že niečo predsa len dýcham, ale o jeho existencii sa bežne nedokážem presvedčiť. A keby aj, akú mám istotu, že daný jav naozaj spôsobuje kyslík? Nikdy som ho nevidel a neviem ani to, či by som bez neho zomrel, lebo ani o tom som sa ešte osobne nepresvedčil. Bojím sa však neveriť, pretože by som mohol zomrieť a aj keď som pod vodou, stále sa túžim nadýchnuť." S vierou a s Bohom je to rovnaké. Viera a modlitba sú pre dušu ako kyslík pre každú bunku môjho tela. Ak sú viera a tým aj modlitba slabé, aj moja duša postupne odumiera.

Stáva sa, že ak sa mi nesplní niečo, o čo som Boha kedysi prosil alebo zažívam veľa bolesti, môj vzťah k nemu zovšednie a on sám je pre mňa natoľko vzdialený, že mi je už jedno, či existuje alebo nie. Jeho existencia či prípadná neexistencia sa ma už prestane týkať osobne. Akoby to bolo také jednoduché: ja vhodím mincu a automat mi vydá žiadaný tovar. Ak sa tovar zasekne, začnem do automatu kopať a zlostne nadávať. Jednoduché to nie je ani s kyslíkom, tak prečo by to malo byť jednoduché s vierou a modlitbou? Aj keď ho považujem za samozrejmosť (o existencii ktorej som sa nikdy nepresvedčil; viem, že existuje vzduch, ale zmyslami ťažko rozoberiem, aké má zastúpenie jednotlivých plynov). Kyslík sa uvoľňoval do atmosféry z praoceánu milióny rokov, až kým nevytvoril ozón a neumožnil tak život aj zložitejším organizmom, než boli tie, ktoré začali produkovať kyslík ako prvé - vodné baktérie a dodnes je jeho percentuálne zastúpenie v ovzduší relatívne konštantné vďaka fotosyntéze. Jednoduché to nie je ani s vierou a modlitbou. Priviedli ma k nim moji rodičia, ja sám som ich neskôr považoval za zaužívanú tradíciu, ale bez poznania ich účinku z osobnej skúsenosti. Mám o nich vedomosť a to je všetko. Modlitba je strata času a viera niečo, čo mi neprinesie na stôl výplatu a ani mi nepostaví dom, nekúpi auto. Odpájam vieru a modlitbu od svetských, bežných starostí, odvrhol som ich skôr, ako mi im starostlivé venovanie pozornosti, ich vedomý rozvoj a pestovanie s úctou a láskou, stihli priniesť už pozemský úžitok. O tom by vedeli rozprávať hodiny a hodiny tí, ktorí si s vierou líhajú i vstávajú a ktorí sa modlia pri všetkom, čo robia. Iba vtedy vedia, že nerobia nič zlé. Pretože ak sa modlia, všetko robia s láskou. Rovnako, ak človek skutočne verí, nemôže byť nešťastný, pretože on nemá o existencii Boha len akúsi vedomosť, ale Bohu aj plne dôveruje. To spôsobila nie jedna jeho osobná skúsenosť s ním. Teraz si možno pomyslíte, že ten človek mal len šťastie a všetko si namýšľa. Proste všetko dostal, čo si prial alebo ešte aj sám tvrdo pracoval, aby raz mohol všetko mať. Nie. Tá skúsenosť mu priniesla chudobu za štedrosť, slzy za radosť, bolesť, odmietnutie za obetu, výsmech za dobročinnosť, ponižovanie za milosrdenstvo, smrť dieťaťa a napokon i pokročilé štádium rakoviny namiesto zdravia. Ten človek sa často usmieval a často sa zhováral s niekým neviditeľným, držiac v ruke "korálkový talizman." Jeho oči boli odrazom nekonečného pokoja v duši. Po tvári mu stiekli vrúcne slzy iba vtedy, keď jeho pery, v poslednej hodine života, tíško zašepkali: "Bože, s akou radosťou odchádzam k tebe." Tento človek bol vždy spokojný s tým, čo mal, nikdy nereptal. Trpezlivo zniesol každú bolesť, len aby sa raz mohol večne tešiť v nebi.

Ako je to s tou mojou vierou? Bolesť a sklamanie ju pochovávajú, moje srdce prestáva byť vnímavé na Boží hlas a môj rozum prehovára srdce, že tá vzdialená bytosť mi v ničom nepomôže, lebo možno ani neexistuje. A ak sa raz prichytím pri tom, že sa modlím, nakoniec si poviem: "To, o čo žiadam sa nemôže stať, to nie je možné!" Ale verím tomu, že najviac by ma urobil šťastným opak toho, či si práve myslím. Nedokážem sa pred Bohom pokoriť, prekonať svoju pýchu, raz a navždy uveriť tomu, že iba on je pánom života a smrti, že nie ja mám rozkazovať jemu, ale som pozvaný pokorne načúvať veciam, cez ktoré sa mi prihovára a prosiť ho o vieru, silu vydržať, nech sa deje čokoľvek. Iba s pokorou v srdci dokážem ďakovať za dar viery a modlitby, ktoré mi umožňujú odstraňovať vlastné nedostatky a budovať svoj život v láske k Bohu a k blížnemu. Boh je sila, ktorú nie som schopný pocítiť len z dvoch dôvodov. Prvý je, že nemám skutočnú vieru a druhý, že moje zatvrdlivé a pyšné srdce sa zabudlo modliť, lebo z čistého a úprimného srdca dieťaťa sa stalo srdce dospeláka, preplnené dôkazmi a faktami, ľahostajné k sebe i k ostatným, a ktoré by rado presvedčilo i oklamalo samotného Boha. Vybral som si cestu ako nebyť príliš svätý pred ľuďmi a príliš hriešny pred Bohom. Vo viere nechcem ďalej rásť, modlitbu odmietam pestovať. Nemožné pre mňa zostane nemožným a možné uskutočniteľným len vtedy, ak sa o to pričiním vlastnými silami. Zapadám do sveta reality, ktorý je síce Božím výtvorom, ale nie je Božím svetom. Netuším, čo dokáže Boh, nepochopím, ako veľmi ma miluje a nesnažím sa o tom ani len premýšľať. Detstvo je za mnou, rovnako ako moja viera v neviditeľné bytosti; k strážnemu anjelovi, ktorému som kedysi zveroval svoju dušičku, svojich rodičov, svoje sny. To všetko je za mnou. Dnes si už len občas vzdychnem: "Verím v Boha." Ale neverím Bohu. Ak by som veril v jeho existenciu, vedel by som, že to nie môj anjel a ani Boh opustili mňa, ale ja som opustil ich. A ak by som Bohu aj veril, pochopil by som, že moje šťastie nemusí byť moja cesta, cesta oddanosti svojmu obmedzenému svetu, ale cesta v oddanosti jeho vôli donekonečna. A čo je jeho vôľa? To je plesanie srdca pri akejkoľvek činnosti, ktorou, mysliac na Boha a svojich blížnych, neoslavujem seba.