V čom pomáhame homosexuálom?


Mnohí ľudia by chceli pomáhať, ale každý po svojom. Mnohí preberajú prístupy iných jednotlivcov či komunít bez toho, aby sa vôbec zamysleli nad tým, aký vplyv majú na dotknutého človeka, aké výsledky v minulosti priniesli, či tieto postupy sú vôbec správne, či zodpovedajú zdravému úsudku alebo sú len výstupom nesprávnej a/alebo zaužívanej interpretácie problematiky. Žiaľ, vidíme to aj v Cirkvi. Uvedomujeme si niekedy, koľko vplyvov a protichodných postojov musí homosexuálny človek vnímať a spracovávať? Koľko ľudí, komunít sa mu usiluje niečo vtlačiť, presadiť svoje myšlienky či presvedčenia? Na poli vedeckej komunity, cirkví, spoločnosti ako takej, rodiny, rôznych kolektívov a pri ďalších verejných či neverejných diskusiách, interakciách. Už len hnutia, ktoré sa zdajú byť súčasťou rôznych náboženstiev alebo mimo cirkví a siekt, ako napríklad ex-gay, pro-gay, anti-gay spôsobujú obrovský chaos a zvyčajne nič neriešia, iba zahmlievajú pravdu, spôsobujú ďalšiu bolesť. Vedci (nahrávači loby skupinám) a terapeuti (pre väčšinu z nich pri homosexualite neexistuje žiadny problém) situáciu vôbec neuľahčujú. Najbližšie poznaniu je veľmi malá skupinka kresťanských a iných psychoterapeutov, ktorí pri svojej práci s klientmi plne rešpektujú ich sexuálnu orientáciu, neusilujú sa o jej premenu, ale o zmenu myslenia, postojov, venujú sa traumám, deficitom, nespracovaným zážitkom, venujú pozornosť prežívaniu, emóciám, sebaprezentácii, sebapozorovaniu, sebahodnoteniu, sebakontrole, sebarozvoju, prekonávaniu seba..., ale všetko s ohľadom na to, že sú si vedomí homosexuality ako zranenia (komplikáciou je vzdialenosť alebo finančná nedostupnosť). Silu skupiny, efektivitu skupinovej terapie pri emocionálnych zraneniach, zranení a napĺňaní mužskosti nedokáže plne nahradiť žiadna individuálna psychoterapia, resp. podobný účinok je pri nej dosiahnutý len veľmi ťažko, hoci sa vo významnej miere posilní vnútro klienta a ten je viac schopný prekonávať stres, strach či riešiť rôzne vnútorné konflikty.

Nesprávne odhadnutá, nedostatočne korigovaná či predčasne ukončená individuálna psychoterapia, vedenie jednotlivca, môže niektorým osobnostiam viac uškodiť, ako pomôcť. S ľudskou dušou sa musí narábať veľmi opatrne. Terapia musí byť šitá na mieru a malo by sa k nej vracať aj po rokoch, hoci si už klient myslí, že ju nepotrebuje. "Oslobodenie sa" od emócií, názoru iných, kritického pohľadu na seba, zbavovanie sa pocitu viny, zodpovednosti atď. musí byť chápané správne a mať svoje hranice (tie sa zvyčajne prekročia po skončení s psychoterapiou). Inak sa vplyvom psychoterapie, riadeného zásahu do vnútra človeka, síce klient posilní, ale stane sa z neho niekto úplne iný aj v negatívnom zmysle slova. Preto viac dôverujem dynamike, sile a samoregulačným (rovnováha bez prekračovania hraníc) schopnostiam skupiny s množstvom spätných väzieb od ľudí, ktorí sú ako ja, ktorí sú iní ako ja, ktorí možno trpia viac ako ja, ktorí sú možno silnejší alebo slabší ako ja. Tam nie je priestor na to, začať si o sebe myslieť, že som niečo viac ako predtým, že som nad sebou definitívne vyhral. V individuálnej terapii, ktorú nevie pri každom klientovi správne odhadnúť každý terapeut a mnohé ani nie je v jeho moci, sa môže stať, že klient sa nie skonsoliduje; naučí sa riešiť vnútorné konflikty a prekonávať stres, posilní to dobré v sebe, ale vnútorne "sa preklopí" na druhú stranu a spozná odvrátenú tvár zla v sebe. Zdanlivý pocit víťazstva, sily, slobody a kontroly nad sebou samým navodí dojem, že už nepotrebujem psychoterapiu aj naďalej, a bez kvalitnej permanentnej spätnej väzby a interakcií s rôznorodými členmi skupiny sa pokojne môže stať, že pokorný sa zmení na odmietajúceho kritiku i sebakritiku, ukrivdený sa zmení na toho, kto ubližuje a krivdí, na človeka, ktorý neodpúšťa, nemá záujem zaoberať sa inými atď. Sila spoločenstva, sila rodiny skutočne uzdravuje. Zvyšok sú pokusy, ktoré vyjdú alebo nie (hoci vyjdú zle, človek sa uspokojí s tým, že je iný, že to práve chcel - trpieť menej, a nikto mu už do jeho života nemá čo vravieť, ovplyvňovať ho, zasahovať doň).

Potom sú tu ešte tichí pozorovatelia (môžu tu patriť i samotní homosexuáli), ktorí sa nezapájajú do žiadnych aktivít, zostávajú neutrálni, v úzadí, pretože o nich nikto nevie, ženatí, zakladajúci si rodiny. Patrí sem aj široká verejnosť, ktorej je to v podstate jedno - neublížia, nepomôžu. Je riešením byť vo vzťahoch len čakajúcim alebo pozorujúcim? Je nečinnosť a ticho tých, ktorí majú čo povedať, ale majú strach alebo žijú v nevedomosti, nezraňujúci postoj? Myslím si, že rovnako zraňujúci ako akákoľvek interakcia nasilu. Pomáhať je potrebné iba tým homosexuálom, ktorí o smerovanie, vedenie stoja! Potrebujú zažiť vo svojom živote zmenu. Sú totiž takí, ktorí sa chcú trápiť sami, ktorí chcú ísť inou cestou, nepotrebujú sa zamýšľať nad sebou, ale nad inými..., alebo ktorým takýto stav (nie sexuálna orientácia) vyhovuje. Súhlasím s tým, že im nemusí prekážať ich sexuálna orientácia, no nezdá sa mi, že by i títo boli s prezentáciou svojho vnútorného i vonkajšieho obrazu a s kvalitou svojho života dokonale spokojní bez toho, aby na ich nedostatky niekto musel upozorniť (diskomfort vychádzajúci zvnútra, nie pod vplyvom tlaku okolia). Mnohí nemajú radi seba, no milujú svoje vzory mužskosti i mužnosti.

Ako pomáhať? Nútiť? Byť prehnane úprimný? Upozorňovať? Nadraďovať sa? Kritizovať? Zabúdame počkať so spätnou väzbou do okamihu, kedy o ňu budeme požiadaní. Povedať alebo naznačiť niekomu, čo mu prekáža, čo nie je správne, je možné urobiť toľkými spôsobmi a niektoré z nich zraňujú minimálne alebo vôbec. Hlavne sa to má diať vo vzťahu (vo väzbe), v ktorom je už dôvera. Dôvera minimálne v tom, že toho človeka už nestratím pre nejakú hlúposť, omyl, nezdar, zlý deň. Predovšetkým by sme mali nechať pôsobiť ľudskú lásku v čistom vzťahu dvoch odlišných ľudí, ktorí chcú jeden z druhého čerpať a byť mu oporou. Tí ľudia sa nemusia poznať dosť dlho na to, aby si vedeli prejaviť čistú lásku a aby ju medzi sebou dokázali rozvíjať i naďalej. Tých gest, ako si vyjadriť lásku, úctu, pochopenie je neskutočne veľa, pretože sme rôznorodí, no musíme chcieť. Úprimným prijatím a napĺňaním heterosexuálne orientovaným vzorom si ako homosexuál prejdem fázou zamilovanosti cez fázu prijatia svojho obrazu, naučím sa ho mať rád už ako brata a prejdem do fázy zdravej sebakritiky a aktívneho nedepresívneho boja za vlastnú mužskosť s podporou vzoru a postupne i bez nej. Nič umelé a žiadne náznaky pomoci, ktoré by len zraňovali. Iba jednoduché, ale úprimné, čisté a spontánne priateľstvo.

Čo homosexuálny muž očakáva od svojich kamarátov? Ľudia majú tendenciu "otvárať niekomu oči" vtedy, keď ich o to nikto nežiada. Svoj negatívny názor na priateľa vyjadrujem až vtedy, ak ma oň priateľ požiada. Dovtedy nijako nenaznačujem, že som sa vo svojej mužskosti posunul ďalej a v žiadnom prípade nemám právo nejakým činom, skutkom, slovom pošliapať po sebadôvere niekoho iného. Na "otváranie očí" máme odbornú literatúru. My ľudí vedieme a priateľov milujeme pre to, akí sú, nie pre to, že sme ich mohli napomenúť alebo že ich dokážeme pretvoriť. Iba odborník vie nastaviť klientovi zrkadlo tak, aby ho to bolelo čo najmenej. Ak do toho chceme ísť ako amatéri, nerobme to priamo. Môžeme napríklad navodiť takú situáciu, v ktorej sa človek sám spozná a uvedomí si, čo robí on, a čo pritom nemá rád na iných. Ľudské vnútro je veľmi krehké, obzvlášť, ak bolo a je zranené. Najprv musí byť dotyčný schopný sebakritiky, aby mohol prijať kritiku od ostatných, a ani to nemusí znamenať, že ho kritika ostatných bez požiadania nezabolí, že ju bude vedieť obrátiť na humor atď. Ponúkaniu kritiky predchádza kvantum lásky, ktorú od nás človek prijme a nadobudne istotu v tom, čo pre neho znamenáme my a čo znamená on pre nás.

Súčasťou spoločenstiev homosexuálov, ktorí sa chcú pravidelne stretávať a tvoriť skupiny, musia byť aj laickí heterosexuálni muži (športovci, robotníci atď.), ktorí by pôsobili ako mentori - z ich mužskosti (homosexuáli na vnímanie mužskosti iných využívajú akoby šiesty zmysel) a vnútornej sily by mohli homosexuáli čerpať. Oni by tam ale nemohli byť z donútenia alebo vystupovať ako poskytovatelia pomoci, lebo vzťahy a emocionálne zranenia uzdravuje len čisté a úprimné priateľstvo, záujem jeden o druhého. Tí ľudia sa totiž vzájomne musia skutočne spriateliť a viesť tých menej silných, odolných, viac zranených ako svojich bratov v rodine. Mnohí z nich potrebujú počuť krásne a uzdravujúce slová od tých, ktorí si ich v podstate nikdy nevšimli a oni ich tajne obdivovali. Oni nepotrebujú ľútosť, ale vedenie silného brata. Homosexuálov najviac oslovia ich heterosexuálne idoly, muži, z ktorých sála ich mužskosť a ich skutky voči nim v rovnocennom priateľstve. Ich vzájomné pôsobenie, očakávania, predstavy by sa postupne mnohými a pravidelnými interakciami okresávali, zušľachťovali, očisťovali - a tým by sa budovala osobnosť tých v niečom indisponovaných. Obe skupiny sú si totiž veľkým prínosom a môžu sa vzájomne formovať. Z jednej skupiny by sa uberalo z nadbytku, učili by sa novým veciam, sprostredkovali by sa nové zážitky a sebaformujúce momenty. V druhej skupine by sa pridávalo k nedostatku, posilnila by sa sebadôvera, sebavedomie, upravil by sa pohľad na samého seba a iných mužov, ba dokonca i žien.

Nepodceňujem individuálnu psychoterapiu, ale zároveň mám rešpekt pred komplexne formujúcou silou skupiny.

Kritizovať homosexuálov? Niekedy je za čo (rovnako ako všetkých mužov), ale s kritikou je potrebné narábať veľmi opatrne. Kto nedokáže ponúknuť konštruktívnu kritiku v silnom vzťahu s láskou a v istote daného vzťahu i naďalej, nech to nerobí. Vždy a najmä pri človekovi s narušenou sebadôverou je vhodné vyhnúť sa priamej kritike a použiť vhodnú metódu nastavovania zrkadla (napr. výmena rolí), smerovanie k sebakritike (ak je vôbec potrebná) vo vzťahu rodič - dieťa, priateľ - priateľ, psychoterapeut - klient. Viac ako k schopnosti sebakritiky (okrem prípadov, kedy má človek sklon ubližovať sebe a/alebo iným) vedieme k prekonávaniu samého seba, posúvaniu doterajších limitov v čomkoľvek, čo spútavalo, obmedzovalo v raste muža vo mne. Čím pozitívnejší obraz o sebe samom homosexuálny muž má alebo nadobudne, tým úspešnejšie sa začleňuje do komunity heterosexuálnych mužov, prežíva plnohodnotnejší a spokojnejší život (a často má i intímne skúsenosti s opačným pohlavím).

Vždy som vedel, čo homosexuálne orientovaný chlap potrebuje, ale nebolo v mojich schopnostiach mu to dať, pretože som bol a stále som zranený neláskou a ľahostajnosťou iných, mám problém s intimitou. Takto sú zranení aj homosexuálne cítiaci ľudia ešte skôr, ako by si vôbec začali uvedomovať svoju sexuálnu orientáciu. A tak som sa musel často s takými mužmi rozlúčiť... a nielen ja, ale aj oni naďalej bojovali s osudom bez lásky a v samote. Pre nelásku a ľahostajnosť som dlho nevedel, kto som. Neskôr mi ľudia ničili moju identitu, pretože som bol taký, aký som bol (nehovorím o homosexualite). Nakoniec som prestal byť pred ostatnými taký, aký som a začal som unikať alebo klamať (stále nehovorím o homosexualite).

Neprichádzam do kontaktu iba s homosexuálnymi mužmi. Mnohí heterosexuálne orientovaní ma nehľadali a ja som ich našiel. Potrebovali, aby im niekto v priateľstve objasnil ich hodnotu, oddelil zlé skutky od ich dobrého srdca a nesústreďoval sa na to zlé, a aby ich malými krokmi viedol k dosiahnutiu vlastného poznania, že môžu byť iní, môžu byť ešte lepší. Byť lepší (silnejší, odstraňovať to, čo mi bráni žiť plnohodnotne, oslobodiť sa od zlého vplyvu a názorov iných) nie je hanba, ale čnosť. Mnohí to takto cítia, ale buď nemajú odvahu, alebo sa im nedostane adekvátnej podpory. Vzťahy medzi ľuďmi strácajú na úprimnosti a mnohé komunity a spoločenstvá síce preberajú hodnoty a morálku ich zakladateľov, ale ak to nevychádza zo sŕdc jednotlivých členov, ide o folklór, ktorý spája priateľov a známych. Ten si už veľmi rýchlo všimne človek zvonku (pozorovateľ), niečo mu v danom spoločenstve nesedí a necíti sa v ňom byť prijatý napriek krásnym slovám o láske a príjemnej atmosfére.

Homosexuálni muži sa v mnohom nelíšia od tých heterosexuálnych. Majú len iné kvality (vnímavosť, uvedomelosť) a iné nedostatky ako ostatní muži (a i to nie všetci). Sú medzi nimi rovnako silnejšie i slabšie osobnosti, ktoré sa často usilujú svoju slabosť skrývať rovnako ako tí heterosexuálni. Heterosexuálni muži sa ale často povyšujú nad homosexuálnych a homosexuálni sa často ponižujú. Jedni sa možno preceňujú, iní sa viac podceňujú. Dôležité je uvedomiť si, že heterosexuálna komunita pozná len malý zlomok tej homosexuálnej, a pozná ju zle. Ona totiž často ani nevie, kto každý okolo je homosexuálny, a čím všetkým si vnútorne prechádza. Len samotní homosexuáli vedia, v čom a nakoľko sa cítia byť vnútorne i navonok odlišní od ostatných a často ani oni sami nevedia pomenovať to, čo sa s nimi deje a čo vlastne potrebujú. Vedia, tušia, že potrebujú lásku, no nedostatok lásky a množstvo prekážok, krívd, bojov so sebou samým, s ostatnými, kvantá vnútornej bolesti, zvyk používať ochranné klamstvá a ospravedlňovania seba u mnohých spôsobujú to, že v tú lásku prestanú veriť (prestanú hľadať pravdu, ktorá bolí) alebo ju nahradia niečím iným.

Máme zodpovednosť za ľudí, ktorí trebárs nechcú žiť v homosexuálnom partnerstve, máme zodpovednosť za homosexuálov v partnerstvách a byť pripravení ich vypočuť, a máme zodpovednosť za to, aby sme neprezentoval protichodné postoje. Po niekoľko rokoch rôznych analýz homosexuality a homosexuálnych mužov a vďaka svojmu vedeckému zameraniu som dospel k presvedčeniu, že homosexualita nie je v génoch človeka, nie je výsostne prenatálnou záležitosťou. Starší a skúsenejší v tejto problematike ma upozornili na fakt, že vedci v Európe do roku 1992 nemohli aplikovať postupy klasickej psychoterapie, ale nemohli ani podporovať vytváranie terapeutických komunít kvôli režimu, a o rok neskôr, keď bola homosexualita vyňatá zo zoznamu chorôb, už také niečo ani nebolo možné. Pre odborníkov bolo drastické tlačiť týchto ľudí do manželstiev a jediná "liečba," akú u nás vtedy poznali, bola šoková terapia. Logicky im z toho vyplynulo, že musia prijať úzus, že homosexualita je vrodená, ale nikdy o tom žiaden relevantný dôkaz nebol. Aj keď vyšiel vedecký článok o tom, že homosexualita je v génoch, na konci bolo napísané - Ak sa to potvrdí, tak to tak bude, ale nepoznáme vplyv sociálneho prostredia. Dedičnosť sexuality sa nikdy nepotvrdila. Podarilo sa len umlčať psychoterapeutov, ktorí poukazovali na vnútorné zranenia homosexuálnych osôb vplyvom výchovného a sociálneho prostredia a nenašli ani jedného homosexuála, ktorý by objektívne vnútorne zranený nebol (subjektívne sa tak cítiť nemusel, pretože nedokázal pomenovať svoj stav, cítil len diskomfort v tom, aký je, ako sa prejavuje alebo čo robí, čo nedokáže atď.). Zranenie vyplávalo na povrch v jeho zlyhaniach. To všetko neznamená, že homosexualita mohla byť do roku 1992 liečená a po tomto roku už nemohla. To znamená, že pred týmto rokom a aj po ňom sa s takým či onakým psychickým obrazom muža navyše ešte s inou sexuálnou orientáciou nerobilo absolútne nič a neskôr bol nútený zamilovať si svoj diskomfort. S reparatívnou terapiou sexuality nesúhlasím! Nemýľme si pravú homosexualitu dneška s orgiami alebo kultúrou mužskej krásy a uspokojenia v ukájaní v staroveku.

Dnes vieme, že problémom mnohých homosexuálov nie je ich sexuálna orientácia (tá je len pomyselný vrchol ľadovca), ale psychický obraz spolu s rôznymi deficitmi, emocionálnym nenaplnením a hľadaním stratenej identity (inak povedané samého seba), ktorý je potrebné čo? Nechať tak? Napraviť? A práve na prácu so zranenou dušou mali slúžiť nedostupné terapeutické skupiny či individuálna terapia. Ako biológ viem, že klasická a dlhodobá homosexuálna orientácia u zvierat, tak ako existuje u ľudí, neexistuje. Som presvedčený, že na homosexualitu vplývajú psychosociálne vplyvy a ak sa opierame o genetiku, epigenetiku či prenatálny stav, to všetko môže mať iba predispozičný vplyv, teda podporný, nie rozhodujúci. Ale stále sa vo vedeckej komunite pýtajú - Naozaj môže? Keďže vedci prijali úzus, že homosexualita je vrodená, začal sa boj a tlak pro-gay loby skupín, ktorým často nešlo a ani dnes nejde o dotknutého jednotlivca, ale o prezentáciu svojej vôle a o zárobok, čerpanie z fondov na ochranu menšín, v boji proti násiliu, diskriminácii v programoch, do ktorých, samozrejme, zaradili aj homosexuálov. Vývin sexuality je nesmierne komplikovaný dlhodobý proces, v ktorom všetko so všetkým súvisí. To vôbec nie je o tom, s kým som schopný mať sex. V génoch mám zapísanú predispozíciu pre to, či budem introvert alebo extrovert, či budem alebo nebudem mať sklon k závislosti, k obezite atď., ale nie pre tak komplexný jav, akými sú psychická sexualita a sexuálna preferencia (výrazne formované počas života človeka). Takisto to neznamená, že ak homosexualita nie je vrodená, automaticky musí byť liečiteľná. Homosexualita je súčasť takého obrazu psychiky muža, aký sa budoval roky, a zmeniť to by si vyžadovalo precíznu, dlhodobú, včasnú a vhodnú terapiu, zameranú nie na zmenu sexuálnej orientácie, ale na budovanie vlastnej identity a plnohodnotné zaradenie sa do komunity iných mužov.

My ako rodina či spoločnosť takisto nie sme bezmocní a nemali by sme stáť bokom. Môžeme iných podporovať k tomu, aby zanechali klamstvo, strach a taký spôsob života, kde sa robí všetko tajne, a zvyčajne to tajné je aj promiskuitné alebo trebárs na anonymných četovacích portáloch nesmierne zraňujúce, ak ubližujem iným ľuďom pre to, ako vyzerajú, akí sú atď. Nesmieme zabudnúť na to, že nielen spoločnosť ubližuje homosexuálom, ale aj homosexuáli si ubližujú navzájom. Hoci pre obyčajného človeka je z praktického hľadiska jedno, ako homosexualita vznikla, je dôležité to vedieť. Ak to budem vedieť, zistím, v čom všetkom som zranený a prečo sa cítim iný. Možno zistím i to, prečo robím veci, ktoré robiť nechcem.

Máme veľkú zodpovednosť a naše poskytovanie pomoci nie je Prague Pride, kde by bolo zrejme všetko oveľa jednoduchšie. My ale nehľadáme jednoduchosť, hľadáme pravdu. Nebudeme ľuďom klamať len preto, aby boli šťastnejší, nebudeme ich nikdy viesť cestou, aby so sebou nič nerobili, ani ich nikdy nebudeme presviedčať, že jediná cesta je cesta partnerského života s hocikým. Vždy to bude ale jedna z možností na ceste hľadania samého seba.

Ak chceme niečo robiť pre homosexuálov, nevystrašme, ale ani ich nermúťme vyjadrením, že sa za nich chodievame tam či onam modliť a budeme ešte viac, ale v prvom rade im dávajme to, v čom strádajú. Čo takýto syn očakáva od mamy? Aby mu verila, aby sa usilovala byť mu dobrou kamarátkou, aby ju videl smiať sa od srdca, aby ju videl ochotnú viesť pokojné dialógy (bez hystérie, výčitiek, manipulácie), učiť sa veciam, ktorým nerozumie, aby nepoukazovala na svoje nešťastie, nevyjadrovala nespokojnosť rôznymi gestami či mimikou tváre.

Zamyslenie sa nad vháňaním do života v samote, bez lásky a v sexuálnej abstinencii

Samotu, odopieranie si lásky, ich rozmer a vplyvy pochopí málokto, kto sám nie je, alebo kto si lásku odopierať nemusí.

Osamotené bývanie je prakticky nevýhodné, človekovi chýba spätná väzba, nemá s kým zdieľať to dobré i to zlé. Samota vo všeobecnosti predstavuje riziko, že ak budem v ohrození fyzického i psychického zdravia a možno i života, nebude mi poskytnutá pomoc alebo nebude poskytnutá včas. Koľko ľudí žije takto v samote vo svojich bytoch, keďže veriaci homosexuáli by ani nemali žiť s inou osobou rovnakého pohlavia, kamaráti majú vlastné problémy a rodiny, nestíhajú sa venovať iným a rodičia nebudú žiť večne? Toto je prvý rozmer samoty. Niekto je už tak zranený, traumatizovaný samotou, že začína mať problém socializovať sa alebo viazať sa, dôverovať, zdieľať, prežívať radosť z osobného kontaktu, z lásky (a keďže láska pre neho nemá či nesmie existovať, uniká do sveta, v ktorom môže svoje potreby uspokojiť bez nej). Človek, ktorému je bránené spontánne prijímať či odovzdávať silné emócie, osobnostne, emocionálne upadá. V tomto je minimálne z psychologického hľadiska lepšie vedieť vytvoriť si takúto väzbu, dôverovať, milovať niekoho, a je jedno koho.

Moja mama mi zvykla hovoriť, že šťastným človeka nerobí len partnerstvo, ale aj naplnenie v živote v oblasti síce náročnej, ale predsa profesie s poslaním, pri množstve záľub, iných činností. Áno, poznám aj takých ľudí. Niektorí sú dokonca z kresťanských spoločenstiev. Sú to milí ústretoví ľudia, ktorí už ale mnohé veci robia mechanicky, plnia si tým svoju úlohu v množstve rôznorodých činností chcú stratiť svoj čas, ale už nie sú schopní aktívne počúvať, skutočne sa chcieť k niekomu priblížiť, pretože sa vo svojom živote zamerali viac na seba, majú svoj okruh ľudí a tí ostatní sú dobrovoľnou povinnosťou a súčasťou osobného plánu, ako sa nezastaviť a nepočuť ticho, ktoré zabolí. Toto je druhé riziko samoty - človek je obklopený kadekým a kadečím, ale ohluchol, zatrpkol, chýba mu v živote ten správny punc. Činí tak preto, aby si neuvedomil, že je vlastne sám; s každým zažíva čosi povrchné či pracovné, a keďže mu to zapĺňa celý deň, prestáva mať čas sám na seba, premýšľať o sebe, prestáva rozprávať o svojich chybách, prestáva sa zamýšľať nad zmyslom i podstatou svojho pôsobenia medzi ľuďmi i nad tým, či im naozaj pomáha. Myseľ mu vraví, že robí dobre. Srdce už prestalo rozprávať, stvrdlo. Koniec koncov, kamarát ma niekde večer na káve vypočuje, ale "netrhá mu žily," ak ma niečo bolí, resp. už ani ja sám nechcem hovoriť o svojich bolestiach, lebo ľudia neradi počúvajú negatívne veci. No a takéto vzťahy, situácie, postoje, zvyky konať dobré veci, ktoré už nejdú z môjho vnútra spontánne, menia aj mňa - začínam byť ľahostajný, slepý, začínam predstierať, začínam byť niekým viac, začínam svoju pozornosť obracať hlavne na seba a ani neviem, kedy to začalo. Napriek všetkému krásnemu, čo robím, chýba môjmu životu zmysel a dynamika zrodené vďaka silnej väzbe k niekomu inému (okrem rodiny). Takto by som mohol pokračovať ďalej, napr. aj vo vzťahu k viere. Z mnohých vnútorne osamotených sa stali pokrytci či farizeji, pretože začali byť hrdí na to, že idú správnou cestou. Cez úprimnú lásku k priateľovi a pocit úprimnej lásky od priateľa by dokázali vnímať a žiť vieru srdcom. A keďže by mali jeho úctu a dôveru, dokázal by im otvoriť oči, privádzať ich späť, nenechal by ich odbočiť na nesprávnu cestu. Nie je väčší tréning pokory, ak môj milovaný trpí a ja mu neviem pomôcť. Kto nemá koho milovať, nemá možnosť zažiť formáciu bolesťou z lásky.

Hovorí sa dokonca, že chlapec prijíma Boha cez svoj vzťah k pozemskému otcovi. Boh je milujúci Otec, a tak aj syn prijíma Boha cez predstavu milujúceho otca, ktorý chráni, vezme svojho syna na koleno a počúva, vedie, pofúka rany. Nuž, predstavme si, aký vzťah k Bohu majú mnohí homosexuáli s takým otcom, akého mali, alebo ktorého ani nepoznali (mama má na takomto stave syna svoj podiel tiež). Celé detstvo som takýto obraz Boha poznal len z rozprávok a až keď som dospel, cez bolesť som spoznal toho skutočného Boha. Stále ho mám problém prijímať ako Otca, lebo môj otec mi bol ľahostajným bratom a pokušiteľom, nie počúvajúcim a vedúcim otcom. Dodnes ale poznám veľa ľudí, ktorých bolesť a krivda priviedli nie k pokore, ale k závisti, bohorovnosti, lakomstvu a pýche. Je až neuveriteľné, čo robí s človekom fakt, ak sa lásky vzdáva alebo lásku nenachádza. Zasahuje to do každej oblasti jeho života.

Osamelí ľudia (dlhodobo nepochopení, utláčaní, zraňovaní, v láske sklamaní, lásku odmietajúci) alebo tí, ktorí žijú podľa niečoho, s čím sa vnútorne nestotožnili (sú nešťastní, preto hľadajú to, čo by podľa svojich zásad či svojho poznania hľadať nemali), majú problém s vyjadrovaním emócií. Buď majú potrebu emóciami ľudí zasypávať a získavať si ich svojou prehnanou pozornosťou, alebo nedokážu vyjadriť emócie tak, ako sa to od nich očakáva (pýtať sa na toho druhého so záujmom, podporiť ho); pôsobia chladne, nezaujato až namyslene. Buď už k sebe nechcú pustiť iného človeka, alebo k iným pristupujú tak, aby sa vyhli záväzku, zodpovednosti, sklamaniu po dôvere. Neradi riskujú (majú radi istotu, svoj systém a následnosť vecí, činností, poriadok), neradi vstupujú do nových vzťahov (nech je ich okruh ľudí akýkoľvek, usilujú si ho udržať), ťažko sa im nadväzuje kontakt s ľuďmi a majú tendenciu prehodnocovať, meniť názory, ustupovať. Ak sa im akýmkoľvek spôsobom narušia plány, niekto vstúpi do ich intímnej zóny, niekto od nich niečo očakáva, necítia sa vo svojej koži. Nedokážu sa cítiť uvoľnene, často cítia ohrozenie, vo všetkom hľadajú účel a i malé negatívum práve poznávaného ich rozruší. Sú často pedantní a veľmi kritickí (k správaniu a k výzoru toho druhého).

Bolo by naivné myslieť si, že ma priateľ/ka bude milovať, a zároveň sa nebude pozerať na hodinky, pretože ho/ju doma nebude čakať skutočný partner/ka a deti? A toto je to, s čím sa musí popasovať aj každý homosexuálny človek (ak si už teda odmyslíme to ďalšie, s čím bojuje) a od ktorého chceme, aby žil v pokore, samote a bez lásky. Bolo by naivné myslieť si, že takúto lásku nájde homosexuál v kresťanských spoločenstvách? Možno nenájde. Prečo? Lebo ako kresťania sme si zvykli pomáhať a odvykli sme si milovať sa skutkami (sám to cítim, keď prídem do nejakého spoločenstva, hoci o tom nechcem hovoriť). Navyše muž i žena majú rozdielnu podstatu. To, čo hľadá žena v spoločenstve, koľko jej stačí, čo potrebuje, čo nachádza, ako je vnímavá (čo vôbec považuje za problém), ako vyjadruje emócie, spracováva stres a vnútorný konflikt, ako sa v skupine cíti, do akej miery je schopná zdieľať, ako sa dokáže otvoriť atď. nemusí byť identické v porovnaní s mužom, jeho prežívaním, potrebami. Spoločenstvo môže liečiť mnoho zranení oboch pohlaví, ak sú väzby úprimné a je citeľný silný skupinový duch istoty a jednoty, avšak pri homosexualite si ešte vyžaduje odbornosť a špeciálny prístup. Ak homosexuál nemá silnú vieru (alebo nie je zvyknutý takto prežívať a vyjadrovať svoju vieru, prežíva viac či menej prezentovanú alebo potláčanú revoltu vo vzťahu k Cirkvi a Bohu), vďaka ktorej môže čerpať z Boha a neznetvoriť sa, žiť takýto život (v sebaobetovaní, obetovaní túžob, pudov, partnerskej lásky Bohu, v rezignácii, bez ventilovania nahromadenej zlosti, bolesti atď.) bez ujmy na zdraví nezvládne a nemusí zvládnuť ani cirkevné spoločenstvo.

Toto všetko mi otvorilo oči v tom, aby som nikdy neplakal nad homosexuálom, ktorý sa rozhodol žiť v usporiadanom partnerstve; to znamená, ak partnera nepoužíva ako dočasnú zastávku na ceste za fyzicky "krajším" cieľom alebo na liečenie vlastných komplexov. Jednak viem, že homosexuálne partnerstvo je cesta k niečomu inému, odmietam z toho robiť haló a konečnú, lebo viem, že koniec tejto cesty je len prestupný uzol, v ktorom je človek silnejší a sformovanejší. Zažil lásku, a to takú, akú ju bol schopný dať a prijať, resp. s akou sa uspokojil. Každého človeka bolí priznať si, že nemusel byť homosexuálny a že stále by sa mal usilovať posilňovať svoju identitu. Táto cesta je nielen neistá, pretože sám to nikto nezvládne, pretože spoločenstvo ľudí, ktorí už viac milujú slovami ako skutkami ho môže viac zraniť, a pretože je to cesta plná bolesti. Ľahšie je povedať si, že ja už iný nebudem, že som navždy "teplý" a mám žiť s iným mužom, alebo sa mám zmieriť s tým, že budem sám, alebo že budem odmietaný inými. Avšak, ak som ako nemohúci telom i skutkami takto so sebou spokojný, budiš! Nefalšovaná spokojnosť so samým sebou je prvoradá. Takto aspoň zažijem potlesk pro-gay publika, a ten potlesk potrebuje v živote zažiť aspoň raz asi každý človek. Ak ale sám v sebe cítim, že spokojný nie som, znamená to, že tam nepatrím, že idem zlou cestou. Nebezpečenstvo falošnej spokojnosti so sebou samým ústiace do vnútornej slepoty, som si uvedomil v pražskej komunite homosexuálov. Neprirodzenosť sa stane prirodzenosťou, iný názor útokom, vážny problém sa stane vrtochom, zlou náladou či súčasťou osobnosti.

Každého muža by som povzbudzoval k tomu, aby mal silu ísť vlastnou cestou, aby sa nebál oddeliť sa v tom, v čom cíti inakosť postoja či presvedčenia, aby sa kvôli tomu nebál stratiť "priateľov" a aby jeho veriaca mama mala schopnosť nechať Boha zaviesť ho tam, kde ho chce zaviesť, aby sa mu raz, keď už bude pripravený, otvorili oči. Božie cesty sú i pády a facky, a hoci to mamu neskutočne bolí, má vždy stáť pri svojom synovi ako podpora - nie preto, aby nepadol, ale preto, aby sa mu zo zeme, prachu a špiny vstávalo ľahšie. Jedine Boh pozná mieru každého človeka a dá mu toľko bolesti, koľko znesie a toľko bolesti, ktorá stačí na pretvorenie jeho duše. Ale nečakajme, že potom sa mu bolesť vyhne. Potom to ešte len začne. Začne sa tvrdý boj, v ktorom bez skutočnej lásky človeka k človekovi si bude každý veľmi ťažko vytvárať úprimný vzťah k Bohu či budovať osobný vzťah s Bohom a cez všetky svoje zranenia ho vnímať tak, že v ňom je naozaj istota, bezpečie, že s ním nie je nič nemožné (homosexuáli bojujú s nedostatkom úprimnej nesebeckej lásky nielen vo svojej komunite, ale aj v rodinách, kresťanských spoločenstvách, v celej spoločnosti, a preto to majú také ťažké, a preto je pre nich samota mučivá atď., lebo objektívne majú pravdu... - nie je možné žiť bez lásky a vždy zostanú tam, kde sa im prijatie a sloboda ponúknu viac). Nedá sa skutočne milovať a v očiach "milujúceho" badať výčitku: "Chcem ťa zmeniť." Taká láska nie je uzdravujúca. "Zmeníš sa, až príde čas, ale ja ťa milujem už teraz!" Väčšia časť homosexuálnej komunity sú ľudia, ktorí vieru v Boha stratili, prispôsobili si ju podľa seba alebo ju nikdy nemali. K čomu potom majú dospieť v živote oni? Iba k holej samote? Keďže kresťan sa cez samotu približuje k poznávaniu Bohu, k čomu ateista? Negatívny vplyv na minoritu svoju vieru praktizujúcich homosexuálov bude dovtedy veľmi veľký, kým sa mu od ostatných kresťanov nedostane viac skutočnej lásky a pochopenia. My kresťania milujeme človeka, nenávidíme hriech. Nakoniec zistíme, že nevidíme alebo milujeme svoj hriech, že im odopierame slobodnú vôľu, lásku bez podmienok a skracujeme im čas, ktorý potrebujú na zmenu postoja, ktorý možno prirovnať k zretiu kvalitného vína. My to všetko chceme hneď a postaráme sa o to, aby naši synovia videli, aké máme kvôli nim vyplakané oči.

Ako kresťan odmietam veriť tomu, že homosexuál v partnerskom vzťahu je hriešnik, ktorý mi nemá čo dať. I keby bol hriešnik, je tam, kde je kvôli tomu, lebo tamtí ho dokázali prijať lepšie ako ja, prijať ho bez podmienok. Je tam pre to, lebo klamstvo, že homosexualita je vrodená, ponúka toľko možností, ako si užívať bez premýšľania nad samým sebou a chráni od bolesti z precitnutia. Ale ja nad týmto klamstvom nedokážem víťaziť takými istými zbraňami. Falošnú lásku a prijatie pod vplyvom klamstva viem poraziť len úprimnou láskou pod vplyvom pravdy prezentovanej skutkami, nie slovami. Ale uvedomujem si, za čo sa modlím? Modlím sa za to, aby môj syn čím skôr zmenil postoj a začal skutočne trpieť na odvrátenej strane, na čo ešte momentálne nie je pripravený, nemá na to silu. Preto je odovzdanosť sa Bohu tak nesmierne dôležitá. On vie kedy, On vie ako, a On pozýva každú mamu k úprimnému úsmevu a radosti z týchto faktov i voči synovi tu a teraz. K láske bez podmienok. Ak je niečo, za čo som Bohu najviac vďačný, je to poznanie, čo robí s človekom skutočná láska, hoci by žil ako vrah alebo sexuálny deviant. Človek ale na prijatie takejto lásky musí byť pripravený, inak bude podozrievať z bočných úmyslov a jehovistických praktík. Zľakne sa tejto lásky, pretože ho popáli pocitom viny a vlastnej neschopnosti takto milovať. Miluje ma ateista viac ako kresťan? No niekedy áno a niekedy ma svojou láskou prekvapí i sexuálny maniak, pretože ja nie som o nič menší "lotor" ako on. Človek musí dozrieť nielen k prijatiu takejto lásky, ale ak k jej dávaniu; očistiť ju od všetkého zlého. Ak sa mi v živote nepodarilo niekoho sa dotknúť takouto láskou, znamenalo to, že moja láska ešte nebola očistená, moja snaha mala cieľ. To neznamenalo, že ja som sa za neho málo modlil. Moja láska vždy mohla byť aj čistejšia, nezištnejšia a moja snaha nemala mať cieľ, pretože cestu riadi Boh, nie ja. Modlitba lásky má najväčšiu silu a Bohu sa páči najviac.

Láska mi dovoľuje poukázať na hriech blízkeho, ale nenúti ho zmeniť sa, kým na to sám nie je pripravený, pretože potom nebude pripravený ani na bolesť, odmietnutie i samotu, ktoré ho po zmene spôsobu homosexuálneho života čakajú. Niektorí ľudia sú veľmi citliví na to, kto im dáva pravú lásku a kto nie, a preto odmietajú kresťanov; cítia lásku plnú podmienok. Kresťania nechcú nechať Bohu voľnú ruku, aby mohol cez nich pôsobiť tak, že oni budú len milovať (bez výčitiek) a Boh sa postará o zvyšok.

Pre mňa je niekedy veľmi ťažké pracovať s homosexuálmi. Ubližujú aj mne a nemám akosi bezhraničnú toleranciu bolesti kvôli minulosti, v ktorej som bol vysmievaný, potupovaný, zneisťovaný, manipulovaný. Vďaka nim sa mi to deje i dnes. Pomáhal som človekovi, ktorý chcel spáchať samovraždu. Môj úprimný záujem o neho mu neprekážal dovtedy, kým sa nedozvedel, ako vyzerám (inak takýto postoj som zažil v desiatkach prípadov). Odvtedy mnou začal opovrhovať. Raz mi ale napísal, že nechápe moju snahu byť mu nablízku. Pre mňa je podstatné to, že stále žije a myslím si, že aj bude žiť, len si ešte musí skúsiť sex s inými mužmi, bude hľadať dovtedy, kým jeho láska aj zelená na sex nebudú vzájomné. Z mojej strany by mal iba lásku, no ja som sa mu hnusil dosť na to, aby sa so mnou chcel po piatich rokoch písomného kontaktu stretnúť aj osobne. Nezniesol pomyslenie na to, ako vyzerám a na to, že i ja som človek s chybami, nedostatkami, zraneniami, a dal mi jasne pocítiť, že mu nemám čo dať. To bol návod pre mňa, že ak mám pracovať s homosexuálmi, musím klamať? Ale svoju fasádu nezmením. :-) Druhý prípad bol o niečo podobný s tým, že sa jednalo o muža, ktorý sa bude ženiť. Ten ale svoje antipatie voči tomu, ako vyzerám, skryl za to, že už nemá čas so mnou komunikovať. Ale vždy mi občas napíše, ako sa mám. Je to zrejme z jediného dôvodu - pozná môj postoj k jeho podvádzaniu partnerky so svojím najlepším priateľom, ale mám ho rád a vôbec na to pri komunikácii s ním nemyslím (ale myslel som, a preto sa stiahol..., a keď ma uvidel, stiahol sa ešte viac).

Kvôli iným katolíkom, ktorí aj mne robia zlú reklamu, si mnohí myslia, že som s nimi v kontakte pre to, aby som si urobil čiarku a splnil si poslanie, tak ako to kedysi robil môj spolužiak so mnou. Povedal mi, že je rád, že sa vo svojej mužskosti posunul ďalej ako ja a že je moja vina, ak som nemal pravých priateľov. Možno je to pravda, ale hovoria si to priatelia? On je typický príklad toho, ako sa s ľuďmi citovo zranenými pracovať nemá. To je veľmi zlá cesta. My nie sme Boh ani jeho armáda spásy. My máme iba milovať a nemyslieť na hriech toho človeka, nedávať mu podmienky, pretože my máme v živote iný hriech či hriechy, ktorý/é sú v očiach Boha rovnako vážne a i napriek tomu nás Boh miluje a nepripomína nám ho/ich. Nás kresťanov má spájať láska k blížnemu, nie spoločný boj za ich hriech, pretože my sami sme nad svojím hriechom ešte nevyhrali. Máme sa modliť za svoj hriech, aby nás Boh urobil pokornými a schopnými milovať bez podmienok. Máme Bohu nechať voľnú ruku vo všetkom, pretože to nie náš súd či naša modlitba za jeho hriech zmenili človeka, ale Boh zmyl jeho hriechy, či už s podporou alebo bez podpory nášho svedectva lásky. Boh totiž nie je odkázaný na nás (aby mohol konať, kedy On chce), ale my sme odkázaní jeden na druhého aj na Boha. Ak niekto veľmi miluje, žiaden hriech nie je dostatočne silný na to, aby vydržal nápor tejto lásky. Skôr či neskôr sa rozpadne na márne kúsky.

Dnes si už nedovolím tvrdiť, že láska muža k mužovi je hriech. Viem len, že hriechom je každé sebectvo, a to vo vzťahoch i v sexe, každá ľahostajnosť človeka k človekovi. Viem, že homosexualita je zranenie, psychický obraz človeka žízniaceho pre deficit, nedostatok, nezdravý nadbytok niečoho iného; jednoducho nerovnováha v tom, čo muž dostať mal, aby bol úplne "zdravý" a schopný napĺňať iných. Takisto viem, že vo Svätom Písme nie je nikde spomínaná homosexualita ako takýto jav zo zranení, ale homosexualita sa prirovnáva k tajným alebo verejným nezriadenostiam z rozkoše. Hovorí sa o nej ako o skutku zla, do ktorého sa dá bez pokory rozvinúť každý hriech. Jednoducho, že bez pokory a hľadania pravdy (a hľadania Boha vo svojej bezmocnosti) bude použitá na holé smilstvo a sexuálnu závislosť, alebo že sa z nej stane akýsi štýl života. Netreba ale zabúdať na to, že do takýchto nezdravých peripetií vie dospieť akákoľvek sexualita (napríklad swingers párty). Tak ako sa pre niekoho peniaze stanú bohom, tak sa pre iného vie stať bohom sex, ktorý sa postupne mení od intímneho aktu spojeného s láskou k nezriadenému pôžitku spojeného so zábavou. A ak láska muža k mužovi nie je hriech, čo potom ich intímne spojenie, keďže sa pred Bohom nemôžu sobášiť ako muž a žena? Ja viem, že takýto zväzok by bol pred Bohom nezmysel, veď ja eroticky milujem iného muža pre taký obraz v ňom či na ňom, ktorý som ja sám nedosiahol. No nie je to len o tom, je to aj o zdieľaní. Keď pre mňa partner skomponuje novú skladbu a potom mi ju zahrá na piane. Keď si všimne, že som smutný. Keď ma príde podporiť v ťažkej skúške. Keď mi vyčarí úsmev na tvári. Ale i tak sa pousmejem nad tým, akí učení, chladní, pokorní a silní by museli byť ľudia, aby pochopili a prijali nezmysel homosexuálneho partnerstva, a akí silní by museli byť ľudia, ktorí sa istým spôsobom milujú a chcú zdieľať svoje životy, nebyť sami, ale nemohli by sa jeden druhého dotknúť. Súdiť to bude Boh, nie ja. Možno v jeho očiach zhrešili kvôli tomu, že odmietli prijať pravdu o svojej homosexualite, pretože pravda bola veľmi silná a bolestivá, netúžili zmeniť obraz seba ako nemohúceho dieťaťa, málo dôverovali svojmu Otcovi v tom, že sa o nich postará a naplní aj ich potrebu lásky. Neviem, či podstata hriechu, ako ju vidíme my, bude v tom, že títo ľudia sa odovzdali jeden druhému z lásky, ale keďže sú homosexuálni, smilnili. Boh sa navyše nebude dívať iba na samotný skutok smilstva, ale aj na okolnosti tohto skutku, na hĺbku zranenia, na možnosť poznať pravdu a schopnosť oboch prijať ju, na veľkosť sily, odhodlanie i trpieť pod vplyvom tejto pravdy atď. Už len samotná schopnosť rozlíšiť a prijať pravdu je zložitá, lebo rodinná situácia a vnútorné prežívanie či už zranení, nespracovaných vecí, alebo prirodzených pudov bola a je pri každom človekovi (aj homosexuálovi) iná. A hľa, my tu netrpezlivo chceme meniť, jasne vieme definovať, čo je v sexualite hriech, akoby ju bolo ľahké extrahovať zo života človeka a ďalších súvisiacich príčin a následkov, a pritom Boh má nekonečnú trpezlivosť postupne meniť srdce človeka, i homosexuálov žijúcich v pároch. Dôležité je, že i oni hľadajú Boha, a to, k čomu dospejú, nechajme na Boha a jeho milosť. Hľadanie Boha alebo skutočnej podstaty osobnej existencie je začiatok cesty, ktorá nie je bezhriešna, rovná a široká. Dôležitá je správna interpretácia ľudskej existencie. Dôležité je pochopiť rozdiel medzi láskou Boha a láskou človeka, i to, že svätosť nie je zaslúžený dar. Nechcime sa tváriť, že tie hrbole či hrbolčeky na ceste sú väčšie či menšie utrpenia, polená hádzané pod nohy. Je to i náš hriech, väčší či menší, naša nevedomosť, naša spupnosť, naša pohodlnosť atď. A že je úzka? To môže byť dané aj našou úzkoprsosťou, s ktorou musíme v živote zápasiť, hoci máme jasno v tom, že je hriechom (pri homosexuálnej problematike nie je jasné takmer nič, teda je to nesmierne náročné na pochopenie pre obyčajného a nepripraveného). No Boh nás i napriek tomu nemiluje o nič menej.

Boh nám nezanechal návod, ako sa zachovať pri homosexuálnom zranení a čo robiť, ak sa muž zamiluje do iného muža. Vieme len, že k čistote srdca a k nezneucteniu chrámu Ducha Svätého povoláva každého človeka bez rozdielu. Cirkev sa môže tváriť, že vie, čo je pre obyčajného homosexuálneho človeka najlepšie, ale nezanechal jej to Boh. Samozrejme, ide na to inak - každého povoláva k svätosti, lebo Boh všetkých povoláva k svätosti. Ale my dokonale svätí napriek tomu nie sme, pretože každý z nás hľadá i pozemské naplnenie a šťastie. Máme telo, takže sme aj telesní. Máme telo, ktoré má svoje potreby a i naša duša chce byť milovaná láskou iného človeka. Koľko zla narobil v Cirkvi postoj, že potreby sú na to, aby sa potláčali a že nás má napĺňať jedine láska k Bohu? Keby sme všetci žili prísnym asketickým životom, všetci mali schopnosť a dar askézy či schopnosť martýrstva (umŕtvovania všetkého telesného), nielen že by nebol na svete hriech, ale bez hriechu by nebola na svete ani pokora. Neexistovala by potreba lásky k blížnemu, pretože by sme sa všetci sústredili na modlitbu a Boha. Láska k blížnemu by napokon znamenala i riziko vzniku konfliktov a odmietnutia v príliš dokonalom svete. Pretože ktokoľvek, kto vstupuje do medziľudských vzťahov, vstupuje do sveta nedokonalosti a hriechu.

Úlohou kresťana pri problematike homosexuality teda nie je špekulovať nad tým, ako zblúdeného priviesť späť, ale zamyslieť sa nad svojou schopnosťou milovať, nad tým, či ako Božie dieťa naplno využívam talenty od nebeského Otca, a či svojou láskou dokážem trpezlivo meniť i bez podmienok. Zamyslime sa nad tým, ako sa Ježiš zachoval k verejným hriešnikom, ktorí sa ho dotkli. Mohol povedať: "Počuj, ale ty si bol dosť hriešny. Mal by si sa ešte veľmi veľa kajať, aby som ti ja i môj Otec odpustili." Boh to ale robil inak. On videl do srdca človeka a videl príčinu hriechu, ktorá bola často v ľuďoch okolo neho, nie v ňom samotnom. On vedel, že hriech je následok nedostatku čistej lásky, lásky bez podmienok, a preto odpúšťa okamžite a len pokojne napomína ďalej nehrešiť, pretože daný človek už disponuje zážitkom z dotyku čistej lásky a nezaslúženého odpustenia.

Boh má pôsobiť v živote kresťana a mal by v ňom mať priestor na uzdravenie rôznych zranení v duši, ale nesmieme zabudnúť na to, k čomu vedie homosexuálov Katolícka cirkev. Vedie ich k životu, ktorý mnohé dotknuté osoby psychicky nezvládajú. Tu sa dostávame k jadru problému - zlyháva konkrétna účinná pomoc. A my sa z toho stále nevieme vymotať, pretože na jednej strane stoja homosexuálni aktivisti (šíria lož a ideológiu homosexualizmu, ktorá sa dokáže schovať za antirasistické kampane a získať peniaze z eurofondov), na druhej strane pro-gay kresťanské hnutia (homosexuáli a ich priaznivci, ktorí si dokážu upraviť náboženstvo podľa svojich potrieb), na tretej strane ex-gay kresťanské hnutia (anonymní homosexuáli - HA, ktorí veria v zmenu sexuálnej orientácie) a na štvrtej strane anti-gay loby (veľká časť spoločnosti, ktorá vedie voči homosexuálom tichú a občas i otvorenú vojnu). A potom sú to skupiny, ktoré sa usilujú akoby brániť, zmierovať tieto štyri vetvy, vziať si z nich tie najlepšie myšlienky, pričom sami pochybia - nedokážu k homosexuálom pristupovať správne, netrápiť ich, osloviť ich, dať im to, čo potrebujú. Ich pravda je zrejme reálnej pravde najbližšie, no majú problém ju v tomto chaose názorov a presvedčení presadiť. Koniec koncov vyhráva ten, kto má viac peňazí a viac priestoru na lákavú reklamu za akúkoľvek cenu, ktorá vychádza z teórie menšieho zla.

"Zranenie, ktoré môže odňať jedine Boh." Boh je všemohúci, ale i my musíme chcieť dlhodobo pracovať s psychikou homosexuálne orientovaného človeka, aby jeho život i vnímanie seba boli aspoň o niečo kvalitnejšie. Inak pôsobíme štýlom "s bubnom na zajace" alebo do spoločenstva pozývame bigotných, ktorí veľa hovoria o láske, ale ich lásku akosi nevidno. Formuloval by som to takto: "Boh a viera v neho pomáhajú tak v živote človeka, ako aj pri jeho psychoterapii, avšak i terapeuti zasvätení Bohu sa zhodujú v tom, že pri posilňovaní sebavedomia a vnútornej integrity človeka je lepšie nerobiť spirituálnu psychoterapiu alebo niečo v zmysle exorcizmu, ale nechať to na tradičné overené postupy psychoterapie, pričom veriaci klient môže mať v požiadavke, aby ho viedol veriaci psychoterapeut. Avšak v prípade, že človek cíti diskomfort až posadnutosť (že je ovládaný) rôznymi neduhmi a nedarí sa to korigovať tradičnou psychoterapiou, je možné požiadať o vykonanie exorcizmu nad takým človekom povolanou osobou. Psychoterapeut je ako lekár a myslím si, že ich ako lekárov nikto v cirkvách nespochybňuje. Nejde o nedôveru kresťana voči Bohu."

Aký je teda môj odkaz rôznym "pomáhajúcim" skupinám a spoločenstvám? Obdivujem vás a viem, že to nemáte jednoduché. Viem, že každý z vás musel svoje predstavy meniť minimálne stokrát a prispôsobovať sa realite, pretože úspech závisí nielen od lídra, ale aj od zloženia, sily ducha a podpory spolupracovníkov. Je ťažké poskytnúť jedno odporúčanie do pracovného života rôznorodých skupín a predstáv lídrov, avšak predsa, jedno by sa našlo: "Je veľmi dôležité rozlišovať to, kde mám načerpať silu v duchovnom živote a prehĺbiť svoj vzťah s Bohom, od miesta, kde sa má uzdravovať moja psychika, pretože homosexuáli majú často zlomené vnútro, neveria si, nemajú radi svoj vlastný obraz, myslia si, že sú niečo úplne iné ako heterosexuálni muži, ktorí ich k sebe v bežnom živote takých, akí sú, nepustia atď. Je jedno, či strádajúci je alebo nie je kresťan, či súhlasí alebo nesúhlasí s tým, že potrebuje byť napĺňaný iným vzorom, on len tuší, že mu niečo chýba (duchovno vtedy môže byť rušivé, navodzuje strach z neprijatia, obavy z budúcnosti a pocit viny), a tým je vedený. Niekam. Potrebné je, ak tam dôjde, zabezpečiť mu pocit bezpečia, istoty v tom, že nie je menená jeho sexualita kvôli tomu, že ex-gay hnutia to takto chcú alebo kvôli tomu, že Boh môže všetko. On ho teraz necíti a každý okolo neho sa tvári, že ho cíti. Toto nerobme! Žiadny tlak, žiadne očakávania, žiadne ciele. Ja predsa idem posilniť svoju osobnosť, idem v nej rásť, lebo som sa tak rozhodol a necítim sa ohrozený takým či onakým hnutím ani pod vplyvom náboženského presvedčenia väčšiny, nemám strach z toho, kam sa dostanem, pretože sa nestane nič, čo by som nechcel ja sám. Ak sa budem cítiť nepríjemne, odídem a je potrebné to rešpektovať. Iba ja sám viem, či sa vrátim a moje rozhodnutie bude správne."

Ak chceme byť niekomu nápomocní, musíme urobiť dva kroky. Prvý krok je uvedomiť si svoju maličkosť a obmedzenosť a začať rásť v pokore. Druhý krok znamená infiltrovať sa do prostredia, v ktorom sa náš blízky nachádza, preniknúť do jeho vnútorného sveta, bezvýhradne prijať jeho aktuálnu inakosť v čomkoľvek, spoznať jeho spôsob myslenia, dôvod takého či onakého správania sa, reakcií. Pre človeka niet desivejší pocit, ako je pocit samoty globálne v nesmierne podceňovaných priateľstvách, ktoré absolútne v ničom nenahrádzajú sebaformujúcu a uzdravujúcu schopnosť chceného puta. Ak niekto zatiaľ nemôže zažiť plnohodnotný partnerský vzťah, je akoby odsúdený na ľahostajnosť a chlad podaných mnohými spôsobmi. Toto je potrebné zmeniť a zmeniť to môže každý z nás. Schopnosť milovať čisto a úprimne je dar (záleží mi na každej slze a každom smútku iného človeka, s ktorým interagujem, a nemusím s ním mať ešte vybudovaný vzťah, som šťastný, keď je iný šťastný, hoci sám trpím). Je to akoby pohľad do vnútra, schopnosť rozlišovať a vidieť bolesť, neskrotná túžba zmierňovať ju, úprimná radosť z plesania iného. Môžeme sa naučiť počúvať, vnímať, odpúšťať, tolerovať..., ale milovať sa v dospelosti naučí už málokto, kto to predtým nevedel a nerozvíjal schopnosť lásky, nezištného prijatia a starostlivosti o toho druhého. Zrejme kvôli tomu na svete trpí toľko ľudí.