V Cirkvi chýba pravá láska

Svätý Jakub (4.17) píše: "Kto vie (môže) dobre robiť a nerobí, má hriech." Hĺbka a aktuálnosť týchto slov vyráža dych a málokto ich chce počuť. Tí, ktorým tieto slová hladkajú ego, v skutočnosti nerobia dobre, len si to o sebe myslia. Len pokorné, čisté a úprimné srdce dokáže odlíšiť dobro od zla a nebojí sa pustiť do tém na hrane medzi dobrom a zlom. Také srdce nikdy netají pravdu, nech je akákoľvek. Vnímavé srdce má predpoklad rozlúsknuť "tvrdé oriešky" a navrhnúť správne riešenia, lebo rozhodovanie bolo vedené láskou a v nej Božou prozreteľnosťou.

Cirkev neberie ľuďom slobodu v rozhodovaní. Má potrebu ich chrániť, nie obmedzovať. Dokáže rozpoznať mieru viny, posudzuje každý prípad osobitne a nenadŕža nikomu. Má cit pre spravodlivosť. Tak prečo sa jej predstavení správajú inak, často až mocensky? Do akej miery predstavení Cirkvi milujú naozaj? Do akej miery sa správajú ako potomkovia vyvoleného národa a dediči Božieho kráľovstva? Prečo laici z Cirkvi unikajú? Prečo sa Cirkev na Slovensku rozhodla čakať na ľudí a nie hľadať ľudí?

Predstavení Cirkvi často opakujú tú istú chybu - mlčia, prehliadajú, zametajú pod koberec. Ešte stále sa dopúšťajú chýb z minulosti, t.j. pravdu zataja, neskúmajú, nevypovedajú ju celú, vyšplechnú ju či odsúdia, čím celú Cirkev poškvrňujú a vracajú do stredoveku. Cirkev nesie plnú zodpovednosť za rozhodnutie každého jej člena vnútorne alebo i navonok sa odčleniť, dištancovať sa od nej. Zabúda na prevenciu a čuduje sa výsledku.

Cirkev nemá pravdou súdiť, ale pravdu skúmať a popretím priority milovať za každých okolností sa vracia do doby temna.

Cirkev sa nesmie brániť faktom. Faktom je, že ľudí niečo na dnešnom obraze Cirkvi odpudzuje a nie je to Božie, ale ľudské. Zlyháva ľudský faktor. Treba teda počítať s tým, že stále viac ľudí bude ako stádo bez pastiera, bude sa šíriť chamtivosť, nenávisť a pýcha. Duše sa prestanú vykupovať kvôli finančnej kríze. Mladí budú súložiť aj bez citovej väzby, zakladať rodiny aj bez manželského zväzku. Je potrebné pochopiť, že nikdy nebudeme "jednofarební." Ľudia boli a budú i homosexuálni a s inými odchýlkami v sexualite, správaní vnímaní a chápaní tej istej veci. Faktom je, že používanie kondómov chráni pred nákazou vírusom HIV, predchádza interrupcii po neželanom počatí. Hoci sú kondómy využívané najmä na sex bez citovej väzby, predstavení Cirkvi nemajú právo sťahovať ich z pultov obchodov a inak nútiť ľudí konať podľa zákona, lebo sami tak prestupujú najvyšší zákon ničím nepodmienenej lásky v slobode. Faktom je, že homosexuáli potrebujú veľa lásky, nie filozofovania o hriechu. Mladé rodiny potrebujú zažiť stabilné zázemie s pozitívnou víziou do budúcna, nie moralizovanie atď. Cirkev má napomáhať rozvoju prirodzeného zákona v živote človeka a nie ho udupať príkazmi a zákazmi, vydesiť ho vymenovaním povinností či skutkami bez lásky. Cirkev má objímať, nie škrtiť. Poriadok vo vnútri Cirkvi má byť pravý "kostolný." Akákoľvek netransparentnosť dáva priestor na rôzne machinácie, podlosti, plodenie zla. Akákoľvek chyba vo vzťahoch medzi Božími služobníkmi navzájom i vo vzťahu k veriacim sa prijíma veľmi kriticky a má nedozerné následky, pretože Cirkev je spoločenstvo Božích detí, ktoré reprezentujú svojho Otca pred ostatnými. Kňaz ani biskup si nesmie dovoliť hájiť svoje záujmy a riešiť osobné spory, ale ako zástupca Krista na zemi má konať tak, ako by konal on. Každý, kto nedokáže kontrolovať svoje ego, ovládať emócie a nezriekne sa túžby po moci a majetku, nemôže konať v láske, múdro a spravodlivo.

Cirkev pozýva a o tých, ktorí prijali pozvanie sa vytrvalo stará za každých okolností. Kňaz nesmie ako prvé, čo ho napadne, odkazovať rozvedených, homosexuálov, týrané ženy na iných (manželské, sexuologické poradne a centrá záchrany), ale ako vzdelaný a empatický človek sa ma sám aktívne pričiňovať k šíreniu lásky a empatie bez náznaku dekóra. Poradne sú dôležité, ale i Cirkev musí dokonale poznať problémy dnešného človeka - také, aké sú tu a teraz. Predstavitelia Cirkvi sa nesmú riadiť pravidlom - "Čo nepoznám, radšej skritizujem podľa vzoru našich mám alebo neosvietených predstavených bez čistého a úprimného srdca." alebo "Namiesto mlčania použijem všeobecné frázy." Jedno je horšie ako druhé. Kňazi majú meniť ľudí svojou charizmou a neobyčajnou schopnosťou milovať. Je to iba toľko a až toľko. Počas seminárnej formácie by mali mať muži kvalitnú psychologickú prípravu najmä vo forme sociálno-psychologických výcvikov a rôznymi modelovými situáciami získavať základy na úspešné riešenie vážnych problémov v praxi. Toto by malo tvoriť podstatnú časť ich prípravy na reálny život mimo múrov seminára. Predstavení nesmú rozhodovať, konať v mene svätej Cirkvi násilne, bez lásky a spravodlivosti, lebo ju hlboko poškodzujú. Stávajú sa zodpovední za zlo, ktoré poburuje nielen domácu Cirkev, ale aj iné cirkvi, cirkvi v zahraničí a všetok ľud mimo cirkví. Predstavitelia Cirkvi sú povinní hovoriť pravdu za každých okolností, zrozumiteľne ju podať každému laikovi a neobísť pritom vedecké fakty, i keby nemali zapadať do ich predstáv. Musia sa oslobodiť od subjektivizmu, vo svetle pravdy a vedy skúmať ľudské telo, psychiku. Som laik a vedec a ešte som sa nestretol s tým, že by nejaký vedecký fakt odporoval viere, a preto by ho bolo treba zamlčať. Cirkev sa stáva vo vyjadreniach zložitou pre obyčajného človeka a ochromuje ju moc peňazí. Vo svojej zložitosti nedáva jasné odpovede na jednoduché otázky v oblasti sexuality a mnohých sporných tém, ktoré zaujímajú najmä mladých ľudí. Odpovedá zložito a v duchu litery. Kňazi hádžu na plecia ľudí ťažké jarmo, ktoré sami nedokážu uniesť, čím sa vraciame do doby farizejov a zákonníkov. Cirkev na Slovensku je bohatá na slová, chudobná na skutky pravej, nezištnej a obetavej lásky. Laik je vzorom pre kňaza, nie kňaz vzorom pre laika.

Kňazi nepoznajú vedu a psychiku človeka a páchajú veľa zlého. Cirkev sa má ako prvá vzbúriť proti každej polopravde, lži a krivde. Som katolík. Koľkokrát sa hanbím za zlé svetlo, ktoré Katolícka cirkev vrhá. Hanbím sa za mnohých jej predstavených a všímam si, že veriaci iných cirkví, združení, spolkov a niekedy aj siekt sú zapálenejší v láske a otvorenejší pravde. Naša Cirkev si prestáva všímať ľudí na okraji spoločnosti a viac sa začína zaujímať sama o seba. Mala by byť spravodlivá milujúca matka, aby ľudia nemuseli hľadať odpovede, pokoj a naplnenie inde. Cirkev má jednoduchými skutkami ukazovať cestu pri hľadaní Boha. V náruči Cirkvi má utrápený človek nájsť odpočinok, pochopenie a pohladenie.

Predstavení Cirkvi nie sú schopní poskytnúť všetky argumenty za a proti a vyjadrením - Lebo je to hriech - vždy posúvajú Cirkev do neschopnosti argumentovať aj mimo výkladu Svätého Písma a učenia Cirkvi a tak byť všestranní a aktuálni, pretože Cirkev, to nie je učenie limitované literou, ale čiastočne sa prispôsobujúce vede a pokroku. Svet je totiž denne bombardovaný novými skutočnosťami, informáciami, ktoré nemôžu obísť ani kresťanský svet. I tie do neho patria a musí ich prijať, pokiaľ sú pravdivé a neodporujú prirodzenému Božiemu zákonu. Boh nám však nedal návod na spracovanie a implementáciu pokroku 21. storočia do učenia Cirkvi. Učenie Cirkvi musí byť za každých okolností v súlade s pravdou a malo by citlivo hájiť záujmy človeka hľadajúceho Boha, usmerňovať ho, nie degradovať či trestať ho za jeho prirodzenú zvedavosť či odvahu poukázať na bezprávie. Každá minca má dve strany. Cirkev však často odkopne celú mincu pod prah, aby sa nemusela zaoberať kontroverznými témami, za ktorými v skutočnosti stoja masy ľudí čakajúci na odpoveď, prípadne logické, nie fanatické zodpovedanie otázky - Prečo? Cirkev je spoločenstvo, ktorého súčasťou je aj plastický chirurg, vedec pracujúci v centre reprodukčnej medicíny, spevák, barman, modelka, smetiar, vojak, slobodná matka, homosexuál. Ak nám všetkým ide o ochranu života, zachovanie morálnych a etických zásad, pravých hodnôt, prírody i krehkej psychiky človeka, nie je problém nájsť správnu cestu, prípadne kompromis, ktorý neodporuje viere, pravde ani láske. Každý cieľ môže byť dosiahnutý spoločne alebo individuálne, rovnakými i rôznymi prostriedkami. Láska si ale zvolí jednu cestu, cestu pravdy. Boží zákon je vpísaný do srdca každého človeka ako prirodzený zákon vlastný Bohu i človeku ako jeho obrazu v ňom. Boh vložil zákon do srdca svojho stvorenia nenásilne a ono sa má samo rozhodnúť, či ho vo svojej slobodnej vôli raz poprie alebo zachová navždy.

Cirkev sa od svojho vzniku veľmi menila, hoci podstata ostala rovnaká. Nad tým netreba zatvárať oči a treba si uvedomiť, že jej vývoj nikdy neustane. Cirkev vždy ovplyvňovala politika, spoločnosť, veda a vyvíjala sa popri nich (inak by nenasiakla toľkým zlom). Pred faktami sa oči privrieť nedajú a Cirkev je povinná argumentovať v pravde. Iba človek so semenom pravej, čistej lásky v srdci (taká, ktorá vyroní slzu nad bolesťou iného, vzoprie sa akejkoľvek nespravodlivosti so zákonom lásky stojacim nad literou) dospeje k správnemu cieľu a klíčiac ukáže človeku, že dnešná Cirkev má čo ponúknuť, pretože kráča cestou pravdy, živená skutkami lásky, ukazujúc cestu k živému Bohu, ktorý je Bohom všetkých ľudí, Bohom odpovedajúcim na aktuálne problémy ľudstva tretieho tisícročia. Cirkev, za ktorú sa nik nemusí hanbiť, pretože nemí, slepí a hluchí predstavení ožili a viac sa už nepredbiehajú v dokonalosti vo vzdelaní, v postavení, rešpekte, pýche a egoizme, ale v skutkoch lásky. Máme sa čo očisťovať od zištnej lásky. Cirkev má vychovávať odvážnych bojovníkov za pravdu a lásku, ktorí prelomia ľady fanatizmus a vzďaľovania sa od potrieb ľudu a prestanú násilne bojovať proti sekularizácii. Za tú sú zodpovedné prevažne spurnosť, macošské karhanie a separácia cirkevných predstavených bez pravej lásky v srdci s neschopnosťou prijať ľudí s čistými hodnotami a ideálmi, ktorí sú prirodzene zapálení za pravdu a lásku. Je smutné, že Cirkev sa takých ľudí skôr zbavuje. Kým sa Cirkev neočistí od fanatizmu, mamonárstva a egoizmu, naďalej bude pretrvávať obdobie temna vo formálnosti kresťanov a akejsi teatrálnosti predstavených. Viera je živá a Cirkev ju má zhmotňovať, tvárniť a zveľaďovať.