Útek z Cirkvi

Nedozvedám sa nič nové, keď niekto prehlási: "Nechodím do kostola, nesúhlasím s Cirkvou, ale verím v Boha." Neformálny útek a rezignácia. Často nezmyselne. Dávam hneď v práci výpoveď, keď ma kolektív neuznáva, nevidí vo mne priateľa? Nie, lebo potrebujem z niečoho žiť. Trpím, ale vydržím. Napáda ma niekto v Cirkvi? Uráža ma kňaz? Znechucuje ma to, čo o niekom viem alebo to, čo som sa dozvedel od iných a tí sa to dozvedeli tiež od iných? Koho dôveru som stratil - Cirkvi či ľudí? "Nechcem s nimi mať nič! Ja mám svoj život a chcem konať a rozmýšľať ako ja sám uznám za vhodné!" poviem si. Odísť kvôli ostatným alebo zostať kvôli sebe? Ak sa rozhodnem zostať, nemusím ani trpieť a živiť ma môže vysielaná a prijímaná láska, pretože ja budem ten, kto ukáže tomuto svetu pravú tvár moderného kresťana. Život v Cirkvi nemá byť utrpením a obetou, ale ponukou milovať; a to milovať dokonale. Ešte stále chcem žiť inak? I keby som nebol veriaci, moje srdce by spaľovala láska. Ak by takúto potrebu cítil každý kresťan podľa svojho Vzoru, Cirkev by bola jedno obrovské pulzujúce srdce, do ktorého by túžil vstúpiť každý. Väčšina ľudí stráca vieru v dobro v Cirkvi kvôli správaniu sa, vystupovaniu a životu niektorých jej členov. Zvyšok z nej rýchlo vystúpi, keď zistí, že problém interrupcie, umelého oplodnenia alebo aktívne žijúcich homosexuálov, ktorý sa týka ich alebo ich známych, sú ňou kritizované. Pozriem sa však niekedy aj do hĺbky, na koreň veci? Ak uvidím, že predstavení Cirkvi "kritizujú" z lásky, je to v poriadku; ak napomínajú bez lásky, plní odsudzujúcich výrokov, potom to už v poriadku nie je.

Môj názor na interrupcie poznáte. Bez ohľadu na to, čo si o tom myslí Cirkev, je moje srdce a svedomie proti nej. Pripomína mi zverstvo moderného (ale predsa) človeka, ktorý sa správa ako dieťa. Zverstvo a dieťa mi síce nejdú k sebe, ale vyberte si. Môžem k tomuto problému pristupovať s láskou? Áno. Dokáže moje srdce odsúdiť ženu, ktorá podstúpila takýto zákrok? Nie, pretože som človek a kresťan v jednom. To sa nedá oddeľovať. Ak by som to však chcel rozlišovať, v prvom rade som človek, nie zviera.

Umelé oplodnenie. Veda ako taká stále napreduje. Sporných otázok je neúrekom. Všetky je potrebné citlivo prehodnocovať a hlavne, pozerať sa na prípadné následky, ktoré by mohli nastať v budúcnosti. Osobne ma zaujal jeden názor, že umelé oplodnenie nahrádza prirodzený pohlavný styk. Nuž, keby šlo len o to, bolo by zaujímavé dospieť umelo k názoru, že Slovákom sa už nechce plodiť deti prirodzenou cestou. Umelé oplodnenie je dobrý biznis a ľudia budú platiť za zdravie a rôzne služby vedy a zdravotné zásahy v budúcnosti ešte omnoho vyššie sumy peňazí. Napríklad, keď si budem chcieť dať predpovedať podľa mojej DNA budúce ochorenia, pre ktoré mám predispozíciu. Citlivé srdce, pozerajúce sa na matku túžiacu po vlastnom dieťati, mi nedovolí brániť jej v tom, aby nesiahla aj po možnosti počať umelo. Je možné oplodniť jedno až dve vajíčka mimo tela matky a vložiť ich do jej maternice? Existuje viera, že Boh urobí zázrak a aj to jedno vajíčko, prípadne dve sa podarí úspešne oplodniť a tie sa úspešne uhniezdia v maternici? Existuje viera, že Boh urobí zázrak a zúfalá žena raz počne prirodzenou cestou? Otázka na vedca a otázka na veriaceho. Paradox dnešného moderného sveta: Verím, ale neverím. Robím vedu pre dobro ľudí, ale nech mi to dobre zarába. Čo je vlastne nemožné? Pristupovať s úctou k ľudskému telu a k vznikajúcemu životu? Je nemožná existencia Boha? Do akej miery sa mám spoliehať iba na Boha a do akej na modernú vedu a techniku? Musí byť moje šťastie podrobované ostrej kritike ľudí, ktorí nič podobné nezažili? Kto je Boh, čo je nebo a kto sa doň dostane - o tom sa nedá filozofovať. Tu existuje len jediná pravda, ktorú sa raz dozvieme všetci.

Homosexualita. Omyly ľudí boli pri tejto problematike najväčšie. Vo svojej histórii sa posunula od choroby až po niečo prirodzené. Keby nebolo vedy, nebolo by ani tohto prebudenia sa zo zlého sna. A to, že sa veda dá robiť aj s Bohom sa presvedčil už nie jeden človek - vedec. Každý si zaslúži lásku, ale aj tí zúčastnení musia vedieť, kde sú hranice. Hranice pre nich, ale aj hranice pre zdravý vývoj spoločnosti. Mám na mysli registrované partnerstvá a adopciu detí. Je pre homosexuála (najviac) uzdravujúca láska nesexuálna? Priateľstvo a pocit, že ma niekto miluje a ja milujem jeho. Pri homosexualite ide hlavne o uzdravenie vnútra, nie o dokázanie toho, že viem byť chlap aspoň s iným chlapom. Uzdravením však nemyslím na jeho premenu v heterosexuála, ale na naplnenie jeho túžob v plnohodnotnom živote. Rozdávať lásku je chcieť pracovať na svojej neurotickosti.

Nakoniec je tu posledný bod a to, že väčšina ľudí stráca vieru v dobro v Cirkvi kvôli správaniu, vystupovaniu a životu niektorých jej členov. Cirkev založil ten, kto mal veľmi veľké srdce s veľmi veľkou láskou k ľuďom. Jeho nasledovníci v Cirkvi ho mali mať podobné. To, že ho niektorí nemali a nemajú, je predovšetkým ich veľké mínus. Ak ho mám ja, je to veľké plus, nielen pre mňa, ale aj pre celú Cirkev. Bigotnosť a fanatizmus nie je o láske. Cirkev potrebuje ľudí so srdcom. Ak tí dnes utečú len preto, že ich odradili ľudia bez srdca, aké bude ľudstvo zajtra? Bojovať za lásku dvomi zbraňami je veľká výhoda. V jednej ruke držať nezlomnú vieru v Boha a v druhej ruke lásku, ktorá vyviera z môjho srdca nie preto, že to kážu kňazi, ale preto, že to tak cítim ja sám. Vrátim jej tak neviditeľnú pečať, ktorú jej vtlačil Boh. Pečať lásky. V boji pre záchranu lásky som potrebný aj ja. Prísť o dobré srdce plné lásky je pre Cirkev (jej podstatu v láske) veľkou stratou. Láska pulzuje dovtedy, kým existuje jeden zdroj. Tým zdrojom je Boh, preto ani pýcha, ľahostajnosť a farizejstvo jej členov Cirkev nedokážu zlomiť. Pulzujúca sila nezaniká, ale od chladnúceho a dočasného zdroja (srdca človeka) prechádza späť k večnému a odtiaľ opäť k človekovi, ktorého život sa zakladá na láske, za ktorú by bol ochotný aj zomrieť. Ten človek ani nemusí vedieť o tom, že mu ju poslal Boh. Zbabelo ujsť alebo zostať do konca? Úlohou každého kresťana je milovať čistou láskou. Nie je to ľahké, ale nie nemožné. Navyše, takáto ponuka sa neodmieta. Nič iné totiž môj život nenaplní šťastím tak dokonale. Investícia do lásky sa mi vráti aj s úrokmi, i keď to malé svetielko mojej lásky v dnešnej temnote ma bude občas páliť a bolieť. Boh však z neho raz rozdúcha taký oheň, ktorý si neviem ani len predstaviť. Stačí len trpezlivo bojovať...

Aj ja som často znechutený z postojov a správania sa niektorých kňazov a biskupov, ale musím ich vidieť na vlastné oči a počuť na vlastné uši; nestačí mi subjektívny pohľad niekoho iného. Som smutný, keď bohatí majú akoby väčšie právomoci aj v Cirkvi, nielen vo svete. Keď sa politika mieša s Cirkvou a Cirkev s politikou (dnešná politická podstata sa ťažko spája so skutočnými hodnotami kresťanstva); keď sa verejne presadzujú politické názory tam, kde to nie je na mieste (napr. v kostole). Keď sa zlo natíska v ovčom rúchu aj na najposvätnejšie miesta. Keď veriaci dokáže utopiť iného človeka v lyžičke vody. Keď sa hovorí o celospoločenských alebo súkromných a najintímnejších problémoch kriticky a bez lásky. Keď nenájdem lásku tam, kde ju najviac hľadám. Nik mi neubližuje priamo a i keď ani bezmocné prizeranie sa nie je žiadna výhra, nemusím ostať v úzadí alebo rezignovať. Ja nie som zodpovedný za správanie sa iných, ale za to svoje. Chcem naplniť to, čo som prijal svojou vierou, krstom a ďalšími sviatosťami bez ohľadu na život iných. Nemôžem vziať na svoje plecia ťarchu hriechov celého sveta, pretože to za mňa dokonale urobil niekto iný, ale podľa jeho vzoru môžem ponúknuť aspoň kúsku sveta svoju lásku a žiť v nádeji, že nič z toho, čo urobím ja pre svet (alebo svet pre mňa) nebude zbytočné, ale bude slúžiť na budovanie ostatných i mňa samého...