Som kresťan a moje dieťa homosexuál - ako ďalej?

Výchova dieťaťa patrí k veľmi diskutovaným témam v dnešnej uponáhľanej dobe, keď rodičia nemajú čas na bežné aktivity s deťmi v rámci rodiny. Všetci sa naháňame za prácou a, v tej veľkej snahe si ju zachovať, robíme niekedy aj nemožné. Ale nie vždy sme toho schopní aj vo vzťahu k našim deťom a ich výchove.

Akoby sme mali pocit, že to počká. Že deti môžeme formovať aj neskôr, že to, čo sme schopní im dať teraz, vlastne stačí, veď aj iní tak žijú... Zamysleli sme sa niekedy nad tým, že žiadny okamih v živote sa nedá vrátiť? Že to, čo odišlo, sa nikdy nevráti? Že naše deti sú tu a teraz, práve teraz je potrebné sa im venovať, hoci sme unavení, frustrovaní, nervózni...?

Jednoduché, a pritom niekedy veľmi ťažké. Ako vysvetliť dieťaťu, ktoré sa s vami chce rozprávať o veciach, ktoré ho zaujímajú, prípadne hnevajú, tešia, dojímajú či strašia, že to musí počkať?

Vždy je to len náš pohľad - naša nechuť práve v tej chvíli. A stačí niekedy naozaj málo, len prekonať vlastné pocity a skúsiť sa na to pozrieť z iného uhla pohľadu - z toho detského. Pretože mnohé z týchto okamihov si niektorí nesú so sebou po celý svoj život.

Ak takýmto spôsobom postupne stratíme dôveru dieťaťa, nemôžeme očakávať v neskoršom veku jeho dospievania, že bude jeho otvorenosť voči nám taká, aby dokázalo s nami hovoriť aj o citlivých témach, ktoré by ho mohli trápiť.

Základným aspektom budovania kvalitných vzťahov s deťmi vo výchove je vnímať ich ako samostatné a rozumné bytosti, hoci aj v útlom veku, nie ako večne "usoplené" deti, ktoré sa musia správať podľa toho, ako my pískame. Komunikácia s deťmi spôsobom, aký používame medzi dospelými - teda s úctou a rešpektom, prináša v čase dospievania ovocie v podobe otvoreného vzťahu, kde potom aj tie najväčšie a najbolestnejšie tabu témy dokážu vyjsť na povrch.

Ak vaše dieťa prejaví voči vám silnú dôveru, otvorí sa a je schopné sa s vami porozprávať aj napríklad o svojej "inej" sexuálnej orientácii, vedzte, že predchádzajúce dobré vzťahy v rámci komunikácie veľmi pomôžu spoločne zvládnuť aj túto nesmierne ťažkú tému. A pochopiť a vnímať svoje dieťa také, aké je. Aj napriek tomu, že sa to povedzme nezhoduje s naším vnútorným presvedčením, vierou či svetonázorom. Obzvlášť, ak je homosexualita v niektorých rodinách považovaná za prekliatie, chorobu či postihnutie.

Svoje deti by sme mali vychovávať tak, aby z nich vyrástli hodnotní ľudia a je jedno, či kresťania alebo ľudia bez vyznania.

Problematika homosexuality je v katolíckych rodinách vnímaná pomerne ortodoxne. Veľmi často je možné sa stretnúť s názorom, že ide o chorobu, úchylku... A nepochybne prichádza rozpor vo vnímaní svojho dieťaťa - ako milujúci rodič versus katolík.

Najjednoduchšie je skryť sa do ulity a prijať názor iných. A ešte jednoduchšie je prestať s dieťaťom komunikovať, pretože náš krik a výčitky, že by sa malo zmeniť (liečiť), jednoducho neprijalo. Aj tu pomôže pohľad z druhej strany, aspoň snaha o pochopenie toho, čo sa s vaším dieťaťom deje, ako vníma samo seba a čo sa v ňom neodbytne odohráva. Poviete si, veď sme ho vychovávali v najlepšej viere, v duchu kresťanských tradícií, ako je možné, že sa toto stalo? Vedzte, že v niektorých prípadoch môže ísť len o experiment či rozmar, ale ak ide o skutočnú sexuálnu náklonnosť vášho potomka, malo by pocítiť, že stojíte na jeho strane, nech sa deje čokoľvek. Prudérnosťou a odmietaním pravdy sa ešte žiadny problém nevyriešil...

Je to komplexný proces. Isteže, ako prvotná informácia je to v podstate šok pre obe strany - rodičov, aj deti. Zároveň sa dostávame do bodu zlomu v ďalšej komunikácii; nesmierne dôležitého bodu, od ktorého sa odvíja celý ďalší život, vzťah, dôvera, otvorenosť. Predovšetkým sa rodič musí vyrovnať s informáciou ako takou, že jeho dieťa je "iné". Ak je vzťah rodiča a dieťaťa silný a vybudovaný na pevných základoch, rodič túto prvotnú skúšku skôr alebo neskôr zvládne. Naučí sa vnímať svoje dieťa také, aké je. Ale čo pohľad a vnímanie rodiča - kresťana?

To je možno ešte náročnejšia téma. Ani viera nie je dôvod na zatratenie svojho dieťaťa a na opovrhovanie jeho spôsobom života. Veď aj pápež František povedal, že nie je správne odsudzovať a zatracovať, ale prijať a pomáhať... Ak nemá účinok rozhovor na túto tému, ktorý by mal byť nenásilný, nenátlakový - len s cieľom vyjadriť dieťaťu svoj pohľad, ktorý by však nemal nič meniť na láske k nemu, potom zostáva už len jediné.. Modliť sa za svoje dieťa. Prosiť Boha, aby vo vašom dieťati zvíťazila láska k Bohu. Veď aj homosexuálni kresťania môžu žiť a často aj žijú cudne (hoci mužské vnímanie sexu a sexuality je iné ako to ženské).

Ideálnym vie byť príklad rodiča - rozvedeného katolíka, ktorý žije mravne a pohlavne zdržanlivo. Takýto život nie je z pohľadu nášho človečenstva jednoduchý, no z pohľadu viery je možný a zvládnuteľný. Obrovskou motiváciou je milosť pristupovania k sviatostiam, je to dar, ktorý vie naplniť život novým zmyslom. A prítomnosť Boha v srdci prináša úľavu v podobe iného pohľadu na životné prekážky. Lebo prijatie Božej cesty a úmyslu zjednodušuje život. Len treba vedieť Bohu odovzdať všetko (mama Katka).