Rozhovor so zakladateľom webu na tému Homosexualita

Veľa ste písali o homosexualite. Aký je Váš cieľ pri tejto téme v praxi? Alebo ostávate pri písaní?

Nemám ciele pri rôznych skupinách ľudí, pretože nikoho nechcem meniť. Už sú pripravené rôzne aktivity v praxi. Je možné ich využiť po prekonaní pocitu strachu, hanby či viny, uistení sa v tom, že zmena seba je potrebná, pri pevnom odhodlaní, pretože to nebude jednoduché. Moja cesta nie je cesta iného, ale ak sa nenaučíme stretávať sa aj za iným účelom, ako za účelom sexuálneho uspokojenia, naše životy nepôjdu tak, ako si to predstavujeme. To je fakt, ktorý adresujem aj sebe, nejde o poúčanie. Texty sú často mojimi vnútornými dialógmi a bojmi, preto ich čitateľ nemôže považovať za rady. Písanie o homosexualite malo len pripraviť pôdu pre prax, aby sme tu boli pre konkrétne osoby viac ako doteraz, aby sme ich viac chápali, aby sa i oni odvážili hovoriť o sebe, úprimne zdieľať, vnútorne rásť v bezpečných priestoroch priateľstiev a spoločenstiev a videli v tom zmysel, aby sme sa ja i ostatní chceli dívať na homosexuálov aj v rámci cirkví inými očami, menej zaujato, pravdivejšie. Nepodporujem v sebaľútosti ani v bohorovnosti (každý má svoju hodnotu a nikto nemá právo búrať duchovné hodnoty a meniť prirodzenosť). Písanie malo byť pozvánkou k reálnym stretnutiam, vyjadrením toho, že som ochotný spoločne hľadať riešenia, zdieľať, športovať, ísť na túru atď. Rád sa stretávam s tými, ktorí majú problém v sexualite či sexuálnej, vzťahovej oblasti, nemám strach rozprávať sa o citlivých témach medzi študentmi, v spoločenstvám, s rodičmi a inými v rámci osobných stretnutí, diskusií a prednášok. Porozprávam sa s každým. Priateľom nemôžem byť každému, ale pokiaľ si budeme vzájomne vzácni, budeme si rozumieť, prirodzene nastúpime na cestu niečoho viac, teda cestu priateľstva. Či už v priateľstve alebo bežných rozhovoroch, vždy som radšej, ak už za mnou prichádza človek, ktorý vie, akou cestou chce kráčať a žiada podporu, prípade si len potrebuje vypočuť názor na hocičo, čo sa ho bytostne týka na tejto ceste. Žiaľ, mnohí ľudia, ktorí sa potrebujú stretnúť, tápu, navádzajú ma k tomu, aby som uznal svoj omyl a schválil im inú cestu, udelil im výnimku, alebo mám rozhodnúť za nich, ktorou cestou sa majú vydať. Takto to ale nefunguje. Podporiť nerozhodnutého človeka môžem len v tom, aby sa sám rozhodol, čo chce a ak sa už rozhodol, nemôžem ho podporiť v niečom, s čím vnútorne nesúhlasím. Ak však i človek vydávajúci sa inou cestou, cestou, ktorá je proti môjmu osobnému a náboženskému presvedčeniu, chce zostať mojím priateľom, byť so mnou v kontakte - vždy veľmi rád. Mám dosť svojich vlastných chýb a zlyhaní na to, aby som nesúdil iného. Je veľmi pekné, ak sa aj muži - laici vzájomne podporujú v konaní dobra i v prekonávaní zlozvykov. Ľuďom, ktorí už dlhú dobu nenachádzajú vnútornú rovnováhu alebo nedokážu byť pozitívni, nepomôžem ani ja - potrebujú terapeuta.

Myslíte to tak, že vnútorne nesúhlasíte s homosexuálnym partnerstvom a adopciou detí homosexuálnymi pármi?

Nesúhlasím napríklad s tým, aby človek žil dvoje a viacero falošných či tajných rolí, sexuálne či inak používal ostatných (údajný sex bez citu či kamarátstvo s výhodami). Nesúhlasím s postojom k homosexualite, ktorý propaguje LGBTI loby a jej aktivitami, psychologickým nátlakom, a viem si to obhájiť. Daný trend už nezmením (je to rozbehnutý vlak bez bŕzd), lebo mladá generácia vyrástla na gay bulvároch a prijala tento spôsob myslenia a životný štýl za svoje, riadi sa nimi a žije podľa nich. Vtedy, hoci aké "múdrosti" vyjadrím, som nepriateľ, narušiteľ.

Homosexuálne páry mám veľmi rád a nikdy by som im nevnucoval svoj spôsob života. Ale predsa len sú tu ešte ľudia, ktorí sú z rôznych dôvodov bez partnerov (rovnako ako ja) a hlavne s nimi by som chcel veľmi rád vytvoriť peknú rodinu, aby sa nikto z nás necítil sám. Ešte radšej sa obklopujem ľuďmi, pri ktorých neskúmam ich sexualitu, ktorí už našli svoju cestu a rozhodli sa každý deň o niečo viac prekonať seba (budovať seba), a pritom neísť proti sebe. Nehľadám rozdiely medzi homosexuálmi a heterosexuálmi, a pokiaľ tam výrazné rozdiely sú, asi to nie je celkom v poriadku, lebo všetci sú to ľudia na jednej lodi, ktorí by mali smerovať do príkladných osobnostných čŕt i charakteristík spojených s rodovou rolou. Byť chlapom znamená mať práva a povinnosti, ktoré si treba zaslúžiť.

Adopcii detí homosexuálnymi pármi a iným (aj právnym) otázkam sa viac venujem v blogu.

Vy nikdy nehovoríte o svojom súkromí a o svojej sexualite. Prečo?

Veľa som premýšľal nad tým, aký by to malo zmysel, keby som seba verejne označoval za homosexuála. Myslím si, že všetci normálni ľudia o sebe hovoria až vtedy, ak sú o to požiadaní priateľmi a v súkromí. Nepotrebujú to vytrubovať do sveta bez toho, aby sa ich na to niekto pýtal. Nikdy nepoužijem seba a svoj príbeh ako nástroj na verejný boj za alebo proti niečomu. Musím sa priznať, že mňa sa už mnohí pýtali aj osobne, ale nedostali odo mňa očakávanú odpoveď, lebo viem, že ešte na ňu nie sú pripravení. O sebe som verejne prezradil veľa, ale skryto. Tie slová platia a nemusím tam byť ja hlavným hrdinom, nakoľko hrdina ani nie som. Bolo by fajn produkovať videá, lebo málokto si dnes číta články celé, ale na to talent nemám, nie som stvorený pre kameru najmä prejavom. Potrebujem si veci premyslieť, lebo pri citlivých témach sa nestrieľa podľa nálady, ani prvé, čo ma napadne. Takisto chcem chrániť svojich rodičov a blízkych pred útokmi a mojím verejným analyzovaním ich osobností a výchovných praktík, lebo oni sú to najcennejšie, čo na tomto svete mám. Vo svojom živote nedokážem definovať homosexualitu, dať si nálepku, zaradiť sa k tým homosexuálom, ktorých vyčleňuje verejnosť a kladie ich za vzor, ale nikdy som proti osobnej ani všeobecnej homosexualite nebojoval (ani zo seba nerobil lepšieho kresťana). Som rád, že viem, prečo ma nejako lákajú muži (som vďačný za poznanie, lebo vďaka nemu ma to neťahá do homosexuálneho vzťahu), že dokážem riešiť problémy sám (sklamanie mi otvorilo oči, ale zatvorilo srdce), ale to nezahojí tie rany z minulosti (šikanovanie v kolektívoch, bolesť v rodine, strata ideálov, vzorov atď.), to sklamanie v prítomnosti, realitu človeka, ktorý miluje, ale nevidí skutočne milovať iných. A takisto to nevyrieši samotu. Ja viem, že mlčanie dobré nie je, ale prehovorenie a následné sklamanie sa v dôverníkovi bolí ešte viac. Takto som si zrejme prešiel všetkými fázami a myšlienkami, s ktorými sa boria ostatní so sexuálnou a inou indispozíciou, ale najmä s krízou v chcenom pohlaví.

Nebojíte sa, že sa pri svojej činnosti zamilujete?

Skôr sa bojím toho, že by som žil bez skutočnej lásky, ako by som sa mal báť toho, že sa zamilujem do muža alebo do ženy. A to sa už stalo a nie raz. Do človeka, ktorý ma bezvýhradne prijal a miluje ma čistou láskou, sa akosi ani nedokážem zamilovať eroticky alebo mi to nevydrží dlho a ostáva bratská láska, ktorá vo mne slobodne rastie.

Ako sa Vám (spolu)pracuje s kresťanmi a ako s ateistami?

Na túto otázku je ťažké odpovedať priamo, pretože nejde o vierovyznanie, ale o stupeň vnútornej zrelosti. Som kresťan, ale ateisti sú mojim priateľmi a veľkou školou života, pretože častejšie disponujú nezaujatým pohľadom na rôzne problematiky, takisto sa neboja byť rázni v dobrom. Niekedy mám pocit, že bez nich by som bol úzkoprsý s obmedzeným pohľadom na svet. My kresťania potrebujeme počúvať, čo nám hovorí svet a nebáť sa byť viac sebakritickí. Bez ateistov by sme veľmi rýchlo oslepli či zaspali na vavrínoch. Ateisti sú často úprimnejší ako my kresťania a už keď sa rozhodnú zmeniť svoj život, tak to stojí za to. Kritizovať cirkvi je jednoduché, kým človek nespozná situáciu z oboch strán. Viem o tom, že nielen v Bratislave je zopár vynikajúcich spovedníkov a duchovných vodcov, ktorí radi vypočujú aj osoby so sexuálnymi trampotami a spoločne s nimi hľadajú riešenia. Homosexualita nie je dnes jediný sexuálny a vzťahový problém, ktorý vyvádza z rovnováhy a bežný duchovný (kňaz, farár, kazateľ...) nie je sexuológ ani terapeut. Na druhej strane, my kresťania sa máme vedieť porozprávať o všetkých názoroch a témach. Máme priťahovať láskou (nie slepou, nie nútenou), citlivo narábať s pravdou (pred tým ju dobre poznať a premýšľať o nej) a neodrádzať moralizovaním (morálne podporovať neznamená moralizovať). Nemáme ísť proti svetu, ale existovať v ňom taký, aký je. Nemáme ísť proti vede, ale krotiť vedca, ktorý sa chce stavať na roveň Boha alebo šíriť lži. A nikdy nemáme ísť proti inému človekovi.

Mohli by ste ako zástanca psychosociálnych príčin vzniku homosexuality, prosím Vás, povedať, či je dôležité poznať rodinné činitele vzniku homosexuality?

Je dobré poznať všetky možnosti, nie len to, čo vnucujú loby skupiny, ale nie je dobré sa v tom donekonečna vŕtať. Neprospieva to dotknutým ani ich rodičom. Rodinné činitele sú mnohými mylne interpretované, a to len preto, že sa príliš zameriavame na sexualitu, pričom sexualite sa vychovať nedá. Sexuálne pocity sa odvodzujú od rodového fílingu a naplnenia. Formuje sa duša dieťaťa, pohľad na seba a obe pohlavia, a s tým ruka v ruke i jeho sexualita. Myslím si, že ani kvalitná a dlhodobá terapia nemusí u každého a dlhodobo zmeniť jeho sexuálne túžby a predstavy. Žiaľbohu, tendencie sú také, že ľudia chcú meniť nie seba, ale svoju sexualitu a často nie kvôli sebe, ale kvôli okoliu. Okrem toho si myslím, že už o akúkoľvek formu špeciálnej terapie homosexuálov, i keby mohla byť slobodne realizovaná pri klientoch, ktorí chcú pracovať na sebe, poznať skryté rany, slabiny a vypĺňať deficity ako členovia konkrétneho pohlavia, nie pracovať proti svojej sexualite, nebude signifikantný záujem (tiež ako národ sme s týmto nikdy nemali skúsenosť, základňu takýchto odborníkov a veľmi podliehame pro-gay kampaniam a hrám na city) aj kvôli tomu, že nie je zadarmo, terapia bez vedenia ochotnými heterosexuálmi rovnakého pohlavia, ukotvenia v neterapeutickej komunite, nestačí, neradi sa otvárame či vstupujeme do neznáma. A čo je najdôležitejšie - kedysi pri vzniku a vývine sexuality citeľne zlyhávala rodina (a vtedy mala terapia väčšie uplatnenie), dnes je to aj spoločnosť a mainstreamové skupiny. Je dnes veľmi obťažné určiť, ktoré homosexuálne správanie je skutočnou homosexualitou a ktoré reakciou na spŕšku amorálneho bahna schváleného a podporovaného väčšinou. Veď sa len pozrite, ako sa za posledné desaťročia mení správanie a postavenie mužov a žien v rodinách i v spoločnosti. Pre modernú ženu už nie je prioritou materstvo a nepotrebuje k svojmu životu muža. V sebe stratení či neprejavení muži (nízka úroveň autentickosti a sebarealizácie), muži, ktorí nie sú ukotvení v morálnej autorite, v úprimnom priateľstve alebo duchovnom spoločenstve, nemajú zábrany alebo skôr ich to ťahá experimentovať. Toto a omnoho viac (otvorenosť rôznym formám doteraz tabuizovaného životného štýlu a sexuálneho života) dnes už nie je raritou a nemusí ísť o skutočnú homosexualitu. Možno tu ani tak nejde o inú sexuálnu prax či pocity, ako o to, že dnes ľudia skôr upadnú do závislostí, zlozvykov, stratia smer a zmysel života, preto by sme si mali byť viac oporou, ako to možno stačilo v minulosti. Verím, že uplatnenie nájdu aspoň rôzne sociálno-psychologické výcviky pre mužov/ženy a aktivity iniciácie do mužskosti/ženskosti. Verím, že zvíťazí zdravý rozum a nie väčšina.