Rozhovor s kňazom Jánom Klimentom

Mgr. Ján Kliment sa s nami porozprával o citlivých témach. Začínal ako kaplán v Bratislave, dnes je kňazom ôsmy rok a pôsobí ako správca farnosti Brezová pod Bradlom. Viem o ňom, že má množstvo aktivít, záľub a predností, čo určite oceňujú najmä jeho mladí farníci. Svedčí o tom aj bohatá, pôsobivá a oslovujúca zbierka fotografií, ktoré som mal možnosť vidieť. Ďakujem o. Jánovi, že súhlasil s rozhovorom pre Citlivé témy. Dozvieme sa viac o jeho vnútornom svete i názoroch.

Prezradíte nám viac o svojich záľubách, súkromných i kňazských aktivitách? Aké sú vaše prednosti i slabé stránky?

Vo voľnom čase, ak praje počasie, rád "vybehnem" na bicykli alebo po svojich. Pohyb je pre mňa dôležitý. Okrem toho s obľubou sledujem aktuálne spoločenské a politické dianie, toto mám odmalička. Počas nežnej revolúcie som bol štvrták na základke, mama sa krútila okolo hrncov v kuchyni a mala plno starostí s mojimi mladšími súrodencami, takže s otcom nemal kto pozerať v telke mítingy. Nuž nútil mňa, aby som to s ním sledoval. Tak mi to zostalo (smiech). Čo sa týka kňazských aktivít, to sú tie známe: spovedanie, sväté omše, katechéza, vyučovanie náboženstva... Moje prednosti? Dúfam, že stačí jedna: doťahovať veci do konca. Slabou stránkou je, že ak sa nedarí, moja nervová sústava to nie celkom zvláda...

Kto je vaším patrónom? Kto alebo čo vás najviac motivuje v pastorácii a aké sú vaše pastoračné a prípadne i osobné ciele (čo je vášmu srdcu najbližšie)?

Krstným patrónom je sv. Ján Krstiteľ, birmovným sv. Dominik Savio. Iných "oficiálnych" nemám, ale sú mi sympatickí mnohí ďalší svätci. Nerád si robím nejaké ďalekosiahle pastoračné plány, pripomínalo by mi to "päťročnice" za totality. Skôr sa nechám viesť Duchom Svätým (to som odkukal od Svätého otca Františka z jeho interview pre denník Avvenire na záver Jubilejného roka; smiech). Čiže podľa potreby. Osobný cieľ mám iba jeden: byť dobrým kňazom podľa Srdca Ježišovho. Znie to ako ošúchaná, otrepaná, zbožná fráza, ale lepšie sa to vyjadriť nedá. Alebo inak: získavať nových učeníkov pre Ježiša Krista podľa jeho misijného príkazu.

Kto alebo čo vás motivovalo ku kňazskému povolaniu a čo pre vás znamená rodina?

Určite sú za tým kňazi, ktorí pôsobili v mojej rodnej farnosti Žemberovce: Stanislav Vojtko, Jozef Marko, Jozef Poláček, Peter Sekáč. Boli veľmi rozdielni, ale každý nejako ovplyvnil toto rozhodnutie. Potom ešte niektorí kňazi v Bratislave počas môjho štúdia na "Matfyze" a krížové sestričky, s ktorými som spolupracoval. Tiež taká moja povaha skúmať veci do hĺbky, poznávať svet, snažiť sa mu porozumieť.

Vyjadriť stručne, čo pre mňa znamená rodina, je náročné, ale neviem, kde by som bol bez rodiny, a radšej to ani nechcem vedieť...

Pamätáte si na doposiaľ najpríjemnejší a najnepríjemnejší zážitok v pastoračnej službe? O čo konkrétne šlo?

Nerád vyberám spomedzi zážitkov jeden NAJ, ale dobre, keď už to, dajme tomu, musí byť. Šlo o vyslúženie sviatostí kresťanskej iniciácie 21 dospelým v roku 2012 v Dúbravke, kde som bol v tom čase kaplánom. Teda nielen vyslúženie, ale aj príprava s tým spojená. Niektorí boli katechumeni (tuším siedmi), ďalší si "dorábali" ostatné sviatosti, ale všetko to boli ľudia, ktorí tie sviatosti nedostali "automaticky" ako školáci, ale rozhodli sa pre ne v dospelosti. Jednoducho, bol to zatiaľ "vrchol" mojej pastorácie, tak som to vtedy vnímal a prežíval.

Čo sa týka najnepríjemnejšieho zážitku, vybral by som "výstup" jednej osoby, ktorej som, žiaľ, nemohol (nie nechcel, ale nemohol!) udeliť rozhrešenie pri spovedi. Snažil som jej to taktne vysvetliť, ale ona na mňa agresívne vybuchla a vykričala mi nenažranosť kňazov, Bezáka, sexuálne škandály a že sa môže celá Cirkev hanbiť... Bolo to fakt nepríjemné.

Je vysluhovanie sviatosti zmierenia pre kňaza náročné? Ako relaxuje kňaz alebo čo najviac prispieva k obnoveniu narušenej duševnej rovnováhy?

Náročné sú hlavne veľké "spovedačky" pred Vianocami a Veľkou nocou. Treba sa na to naladiť a nastaviť. Na druhej strane, slávni spovedníci (napr. sv. Ján Mária Vianney, sv. páter Pio) spovedali hocikedy viac ako my dnes pred sviatkami.

Po dlhom a únavnom spovedaní najviac pomôže jednoducho "natiahnuť sa" na pár desiatok minút alebo vyvetrať hlavu - žeby behaním alebo na bicykli (smiech)?

Čo vo vás vyvoláva slovo kázeň, aký typ či obsah kázní (homílií) preferujete? Čo je vaším ukazovateľom nudnej a pútavej kázne?

Kázeň je dôležitá, ale nie podstatná alebo najdôležitejšia časť katolíckej bohoslužby. Niekedy sa jej význam preceňuje. Počúvam názory, ako otrasne sa na Slovensku káže. Vladyka Cyril Vasiľ si napríklad myslí niečo iné (v knižnom rozhovore denníka Postoj). Neviem veľmi posúdiť "bežné" kázne svojich oltárnych spolubratov, lebo ich nepočúvam, stačí mi počúvať tie svoje (smiech). Samozrejme, pri slávnostných príležitostiach (púte a pod.) počúvam kázne iných kňazov alebo biskupov, a tie sú väčšinou starostlivo pripravené a na slušnej úrovni. Aký typ kázne preferujem ja? Vychádzam z textov liturgických čítaní, dám tam niečo zo života, pozerám sa po ľuďoch (udržujem očný kontakt) a použijem nejaký ten rétorický prvok alebo trik na udržanie pozornosti. Či to stačí, nech posúdia ľudia, ktorí ma počúvajú (smiech).

Mnohí ľudia dnes kritizujú kňazov pre prijímanie finančných darov a Cirkev kvôli majetkom. Niekedy je to spájané s úplatkami pre lekárov alebo s vykupovaním si duše peniazmi (za každú službu sa platí, ale nikde nenájdete oficiálny cenník). Aká je pravda?

Kňaz má právo na omšové štipendium, na Slovensku sa odporúča 5 EUR. Tento príspevok nemožno chápať ako úplatok zo strany veriaceho, ale ako jeho obetný dar, ktorý prináša za odslúženie sv. omše na konkrétny úmysel. Toto je oficiálne. Ostatné môžem hovoriť za seba, že v živote som nepýtal peniaze za pohreb, sobáš, krst, zaopatrovanie alebo požehnanie príbytku. To neznamená, že som nedostal. Niektorí veriaci majú potrebu sa kňazovi odvďačiť, a tak mu dajú niečo "do vačku". Niekedy povedia, že je to na kostol, vtedy to dám na kostol. Ale nikdy nepýtam!

Samozrejme som sa aj ja stretol s hláškami typu "Cirkev je bohatá", kňazi sú mamonári a pod. Ak je kňaz "na peniaze", je to smutné a bude sa za to pred Bohom zodpovedať. Len nerozumiem, prečo by Cirkev ako taká (nie jednotlivci - to je iná kapitola) mala byť silou-mocou podľa niektorých materiálne chudobná. Cirkev predsa potrebuje peniaze a majetky, aby mala z čoho podporovať núdznych, aby mala z čoho zveľaďovať kultúrne dedičstvo atď.

Bol by dnes Ježiš takým kňazom, ako je väčšina kňazov na Slovensku či vo svete? Robil by to, čo robia kňazi dneška? Čo by robil inak?

Ja neviem, aká je "väčšina kňazov na Slovensku". Viem, akí kňazi sú konkrétni, ktorých poznám - niektorých viac, iných menej. Keby som ich teraz začal brať jedného po druhom, dopustil by som sa hriechu posudzovania. Takže nakoniec môžem hodnotiť iba seba samého. Konštatujem, že je čo zlepšovať... Chápem, že sú zaujímavé otázky, či by Ježiš bol na Facebooku, či by mal dotykový mobil, na akom aute by jazdil a iné. Osobne nerád strácam čas podobnými fantáziami, to prenechám iným umelcom.

Ako podľa vás osloviť vo farnostiach mládež tretieho tisícročia, ktorej sa jednoducho nechce do kostola? Ako zapojiť osoby sklamané z kňazov, vlažných kresťanov, rozvedených, osoby s minoritnou sexuálnou preferenciou a iné okrajové či problematické skupiny do aktívneho diania miestnej cirkevnej komunity? Musia pred sebou bratia a sestry v Kristovi niečo skrývať a byť uniformní, aby zapadli? Ako spájať ľudí - kresťanov napriek rozdielom a čím ich motivovať?

Prvé, čo mi napadlo pri tejto otázke: "Včuľ buď múdry, keď je celá dedina sprostá." Problémov, ktoré ste v otázke načrtli, je niekoľko. Napríklad osoby sklamané z kňazov. Ak nejaký kňaz zranil osobu, pohoršil ju, sklamal, netreba sa tváriť, že sa to nestalo, alebo že to nič nie je. Na druhej strane, dnes sú niektorí ľudia príliš dotkliví (alebo lepšie nedotkliví?) a precitlivelí na seba, bársčo ich urazí.

Možno riešením je hľadať pozitívne kňazské vzory. Povedal by som im, že nie všetci kňazi sú "hajzli" a predsa na jednom kňazovi (ani na piatich) nestojí a nepadá moja viera. Ale treba citlivo riešiť každú zranenú osobu, to je jasné.

Ak sa chceme baviť o "problematických" skupinách, nie každý má na to, aby vedel s takými ľuďmi pracovať alebo vychádzať. Ja som napríklad na jednej petržalskej základnej škole absolútne nezvládal istú triedu, kde som mal zo päť "kvietkov medových". Boli to nervy, keby ma natočili a zverejnili to, asi by ma čitatelia odvrhli, že tento nám tu ide rozprávať na citlivé témy... Čiže tí "iní" ľudia prirodzene niektoré veci skrývajú, lebo je to ich obranný mechanizmus. Ľudí treba "riešiť" jednotlivo a hlavne veci potrebujú čas.

Vnímate vo svojom okolí krízu mužskosti a otcovstva? Ak áno, ako proti nej úspešne bojovať?

Vnímam, ale nie ako masový jav. Dokonca sa mi zdá, že nastáva určitá renesancia otcovstva. Vídavam mužov, ktorí kočíkujú, počúvam o mužoch, ktorí prebaľujú, chodia na výlety s väčšími deckami. Nie je to také zlé s tým otcovstvom. Samozrejme, ak nejaké dieťa trpí neprítomnosťou otca alebo prítomnosťou zlého otca, treba s tým niečo robiť, ponúknuť nejaký pozitívny mužský vzor. Ale nechcem moc mudrovať, necítim sa byť odborníkom.

Možno niekto v posledných dňoch uvažuje nad vstupom do rehole či kňazského seminára, no kamaráti mu hovoria, že potlačiť sexuálny pud je nezmysel ba až riziko, že sa to prejaví sexuálnou úchylkou alebo nezriadenosťou v inej oblasti (napr. v nezdravej láske k majetku, pôžitkom, vlastnej osobe atď.) a nejde o plnohodnotný život. Čo by ste dnešným mladým odkázali na tento argument?

Že je to blbosť, ak niekto tvrdí, že sa to musí resp. že sa to určite niekde negatívne prejaví. Zároveň si myslím, že je tam zvýšené riziko. Každopádne, má to zmysel a verím, že sa to dá (akože prežiť bez ujmy; smiech). Keby som tomu úprimne neveril, nešiel by som do toho. Plnohodnotný život je život s Bohom naplno. Tu je podľa mňa odpoveď na prípadné ťažkosti.

Myslíte si, že vedenie seminaristov k pravde, otvorenosti (odtabuizovanie tém), motivácia zlepšovať svoj psychologický profil, schopnosť rozumieť problémom ľudí pri rozhovoroch s nimi, umenie pracovať s ľuďmi (reagovať adekvátne, profesionálne atď.), sú v našich kňazských seminároch dostačujúce?

Môžem hodnotiť obdobie, kedy ja som bol v kňazskom seminári. Konštatujem, že po tejto stránke tam boli rezervy. Je však ľahké byť kritický, v tom sme všetci dobrí. Nemám potrebu zhadzovať svojich predstavených, veď robili, ako vedeli a vládali. Citlivé témy vyžadujú vzdelaných a skúsených odborníkov (v prípade seminára formátorov). Otázka je, koľko ich máme...

Aké sú vaše skúsenosti s laikmi, ktorí by zrejme potrebovali odbornú pomoc a vedenie, ale títo laici sa nemôžu (napr. pri problematike homosexuality) alebo nechcú (napr. pri sklonoch k násiliu alebo pri akejkoľvek závislosti) obrátiť na odborníka? O probléme viete iba vy (máte zviazané ruky spovedným tajomstvom) a očakáva sa od vás pomoc. Ako zvyknete reagovať v takýchto situáciách?

Len málo závislákov podľa mňa príde na spoveď, to je skutočne minimum. Väčšinou chodia ľudia, ktorí trpia ich alkoholizmom, gemblerstvom alebo agresivitou, že už to nezvládajú. Okrem povzbudenia, aby napriek všetkému neochabovali v modlitbách a opakovane odpúšťali recidívy, im samozrejme poradím, nech pošlú toho problematického člena rodiny k odborníkovi. A väčšinou povedia, že skúšali, ale nechce, alebo aj tak nepôjde...

Keby prišiel za mnou ten problematický, tak ho samozrejme vyzvem, aby vyhľadal odborníka. Ak by ani po opakovanej výzve nereagoval, spojil by som rozhrešenie so záväzkom, že tak musí urobiť. Kebyže ani tak nejde, nabudúce by som mu to rozhrešenie neudelil, kým by neprišiel s tým, že už podnikol nejaké kroky. Lenže takého som ešte nemal ani jedného. Vlastne mal som ich veľa - v Pinelovej nemocnici v Pezinku. Tam však išlo o ľudí, ktorí už boli v rukách odborníkov, a teda riešili svoju situáciu.

Poznám bohoslovcov a kňazov, ktorí sú homosexuálni (a poznám aj mladých chlapcov, ktorí mali sexuálny kontakt s kňazom), ale diecézny biskup či predstavený nevedel o homosexualite tejto osoby a nevie o nej dodnes. Myslíte si, že homosexualita uchádzača alebo kňaza je dôležitá informácia pre "šéfa" kňazov alebo je to niečo, čo nie je potrebné prezrádzať? Viem, že je to veľmi individuálne a závisí to od toho, či homosexualita je skutková alebo výhradne v rovine predstáv, no predsa len ma zaujíma váš osobný názor.

Myslím si, že je to záležitosť, ktorá sa má riešiť na internom fóre. Ak ide o bohoslovca, skúsený špirituál mu poradí, čo má robiť. Riešením môže byť napríklad aj diskrétne opustenie seminára. Každopádne, či homosexuál, či heterosexuál, každý má žiť v čistote (týka sa to myšlienok, slov, skutkov). Ak je niekto heterosexuál a žije aktívnym intímnym životom, ťažko bude dobrým kňazom podľa Ježišovho Srdca. Nielen preto, že riskuje odhalenie a následné pohoršenie a sklamanie veriacich. Každý musí zvádzať zápas o svoju čistotu (aj homosexuál, aj heterosexuál). Iba úprimná viera mi dáva motiváciu zvádzať tento zápas a iba vďaka úprimnej viere chápem, že to má zmysel a že Boh odo mňa nežiada nemožné a nezmyselné veci.

Sú prípady, kedy sa uchádzač zveril so svojou sexualitou (kompetentným, prijímacej komisii, biskupovi), a nebol prijatý do seminára (odporúča sa návšteva sexuológa, terapia a dlhoročný odklad). Vnímajú kňazi či biskupi homosexuálov vo farnostiach ako tých rizikových a lepšie ako preberať zodpovednosť za ich prípadné zlyhanie (s daným bohoslovcom či kňazom by bolo potrebné viac pracovať), je nasmerovať na iné povolanie alebo nepriamo "donútiť" k mlčaniu, zatajeniu (niekto sa nenechá odradiť a druhýkrát, po predchádzajúcej zlej skúsenosti, si to už nechá len pre seba)? Existuje nejaký cirkevný dokument, ktorý odporúča neprijímať homosexuálnych mužov do seminára a môže viesť k mlčaniu uchádzačov (psychotesty neodhalia inú sexuálnu preferenciu, odhalia iba vážnejšie osobnostné nedostatky, emocionálnu nezrelosť či problémy vo vnímaní seba a iných, ktorými nemusí disponovať každý homosexuál)?

V prvom rade si myslím, že len málokto je 100%-ný homosexuál a 100%-ný heterosexuál. Sexuálne preferencie môžu kolísať alebo skrátka byť nejednoznačné, ale samozrejme nejaká je prevládajúca alebo jasne prevládajúca. Sexuálne škandály kňazov (nielen) v Amerike ukázali, že veľká väčšina kňazov, ktorí takto zlyhali, mali silné homosexuálne preferencie. Keďže ja na štatistiky dosť dám, vyplýva mi z toho, že homosexuálne sklony u bohoslovcov predstavujú vysoké riziko neskoršieho zlyhania v tejto oblasti. Preto je logické a pochopiteľné, že Cirkev je opatrná. Existuje taký dokument, tu je naň link v slovenčine:

https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-vatikanskych-uradov/c/instrukcia-o-kriteriach-rozlisovania-povolania-pokial-ide-o-osoby-s-homosexualnymi-sklonmi