Pre mužov zranených citovo, v sexuálnej oblasti, hľadajúcich svoju mužskosť

(Návrh "riešenia" homosexuálnej problematiky)

V Starom zákone sa homosexuálna súlož (obcovanie s mužom) považuje za hriech hodný smrti (Gn 19, 1 - 29, Lv 20, 13). Text Starého zákona je na prvý pohľad voči homosexuálom veľmi kritický (a nielen voči nim). Nehovorí však o homosexualite ako o hendikepe, ale hovorí o homosexuálnej súloži ako o poblúznení (nezriadenosti) z rozkoše.

Keď som si pospájal súvislosti a dovolil si necitovať, lež voľne interpretovať Pavlov text v niektorých jeho listoch (Rim, 1Kor, 1Tim), došiel som k nasledovnému: Veľmi ľahko sa môže stať, že človek, vzdialený od Boha, začne blúdiť, zatemní sa mu srdce i myseľ, žije v lži a pácha nehanebnosť. Prirodzene, v nepriateľstve s Bohom a páchaním nehanebnosti sa (rozčarovanému, vnútorne zlomenému človekovi) sťažuje až znemožňuje (ak takýto stav nemal objektívne príčiny, lež bol a je slobodným a trvalým rozhodnutím sa proti Bohu) vstup do Božieho kráľovstva.

Najkrajší text (nepriamo aj) o homosexualite ponúka Ježiš Kristus a tohto textu by sme sa mali držať najviac pre jeho hĺbku, tajomnosť i aktuálnosť: "Lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo. Kto to môže pochopiť, nech pochopí." (Mt 19, 12) Ježiš až dvakrát zdôrazňuje, že je to veľmi náročné na pochopenie a že chápať to je vlastne Božím darom.

Čo nám sťažuje chápanie pravdy o homosexualite? Lži, ktoré sa hojne rozšírili a úspešne udomácnili takmer po celom svete.

V dnešnej pretechnizovanej a uponáhľanej dobe plnej množstva neoverených, nepravdivých alebo polopravdivých, sporne vedecky podložených informácií, množstva balastu a výchovných prešľapov, v dobe, kedy sa mnohí svetskí odborníci tvária, že homosexualita je niečo prirodzené, sa obraciam na tých, ktorí sú si vedomí pravdy a chcú byť nápomocní v boji za šťastie a kvalitu života homosexuálov. Obraciam sa na všetkých, osobitne na predstavených cirkví (zvlášť Katolíckej cirkvi).

Homosexuálny vzťah, pokiaľ trvá a je založený na hodnotách, napĺňa túžbu po pozornosti, zdieľaní, vymaní zo samoty, ale nedokáže zaceliť ranu z nenaplnenej túžby po pravej mužskosti.

Homosexuálny vzťah je vlastne hra aj pri tých najčistejších úmysloch. Hra na to, že spoločne vytvárame rodinu. Naivní a nepredvídaví hráči si prežijú svoje. Pri charakternosti oboch ide o priateľstvo s intímnymi "výhodami." Keď sú splnené podmienky spoločného bývania a zdieľania intimity, budí to dojem partnerskej lásky. Mnohí za zamilujú chorobne, pri iných zasa "láska" pominie z dňa na deň. Psychicky nie sú dlhú dobu kompetentní prekonávať úskalia partnerského vzťahu. To dokážu, až keď dosiahnu úroveň vnútorného komfortu z prežívania klasickej mužskosti, čím sa eliminujú i homoerotické túžby. Je nutné zvoliť si jednu cestu, pretože jedno druhé vždy vylučovalo a vždy bude vylučovať. Stať sa pravým mužom bude žiadať znovuvybudovanie vlastnej mužskosti, identity a už sa jej nikdy nezriecť. Byť charakterný, zodpovedný, verný a predvídavý v malom predpokladá šťastie vo veľkom. Je rozdiel, či ma môj partner posúva dopredu alebo ma ťahá so sebou ku dnu. Je rozdiel, či vedľa mňa existuje muž, ktorý je vnútorne ženou, alebo vedľa mňa existuje muž so všetkým, čo k pravej mužskosti patrí.

Cirkev má priestor i možnosti, ako sa homosexuálom venovať viac ako doteraz, inak ich (ne)priamo vytláča zo spoločenstva a ešte viac im komplikuje životy. Nestačí o nej len rozprávať (zvyčajne sa nerobí ani to), je potrebné i viesť, ponúknuť dlhodobejšie riešenie, aby homosexuáli mali pocit, že Cirkev je s nimi, nie proti nim. Okrem dlhodobého riešenia už vzniknutých situácií posudzovaných jednotlivo je potrebné vykonávať i kvalitnú prevenciu, aby sa maloletí kvôli klamstvu bezhlavo nevrhali do predčasného (homo)sexuálneho života a aby otcovia pochopili dôležitosť ich roly a pristupovali k nej zodpovedne. Upokojujeme sa tým, že jednotlivé posudzovanie v jednom rozhovore vo sviatosti zmierenia stačí. Niekedy sa upokojujeme tým, že homosexualita je choroba mimo nás, nášho chápania, ochoty a vôle. Takéto a podobné zmýšľanie nestačí, škodí alebo ho treba čím skôr prekonať!

Netreba čakať na odborníkov mimo Cirkvi, pretože Cirkev je zodpovedná aj za duchovnú formáciu homosexuálov a keďže Sväté Písmo je pri danej problematike strohé, Cirkev je povinná prijať týchto ľudí s láskou, citlivo katechizovať, trpezlivo a otcovsky vysvetľovať, objasňovať často nepoznaný rozmer problematiky, byť otvorená všetkým bez rozdielu, bez podmienok. Prečo nežiť aktívnym homosexuálnym životom? Lebo je to hriech? Toto ako vysvetlenie nestačí. Vidieť utrpenie a každodenný boj veriacich i neveriacich homosexuálov predpokladá nebyť chladný, ľahostajný a neodmietnuť za žiadnych okolností. Cirkev môže urobiť prvé kroky k strateným "ovciam" aj z tohto ovčinca. Odmysliac si neraz kritický postoj a chyby i súčasnej Cirkvi s nedoziernymi následkami možno povedať, že Cirkev poukazovala a bude poukazovať na nevhodnosť aktívneho homosexuálneho života, ktorý je nazvaný hriechom. Pri tomto kroku to ale ostať nesmie, pretože otec karhá, ale miluje svojho syna nadovšetko. Tam, kde je láska, neexistuje žiadna prekážka k otvorenému dialógu, k ponuke vhodných a adekvátnych riešení nie mimo Cirkvi a niekedy potom, ale v nej, tu a teraz. Každý človek, zvlášť takto hlboko citovo zranený, si zaslúži viac ako jednorazový rozhovor s vytknutím chýb a návrhom nápravy nedostatkov. Svetskí odborníci ponúkajú tréningy prijatia seba a smerujú viac-menej k nebráneniu sa aktívnemu homosexuálnemu životu. Výnimočne ide o nezodpovedné až násilné pokusy o zmenu, či skôr podporu klienta v potláčaní erotických predstáv a túžob, živenie planých nádejí. Nemyslime si, že Cirkev má len pasívne čakať, tak ako otec čakal márnotratného syna, pretože tento syn nemôže zabudnúť na svoju homosexualitu, poprieť seba, aby sa mohol vrátiť späť, mohol sa dočkať objatia. On zostáva homosexuálny, možno i zronený a zlomený, kdesi ďaleko, a potrebuje, aby otec vykročil za ním, hľadal ho, snažil sa k nemu priblížiť čo najviac, ukázal mu svoju náruč.

Najideálnejšia by bola cesta zakladania otvorených spoločenstiev, komunít. Tieto kresťanské komunity by tvorila minimálne štvrtina a maximálne polovica heterosexuálnych mužov rôznych stavov (slobodní, ženatí, bezdetní, s deťmi), profesií, vekom približne zodpovedajúcich priemernému veku danej komunity (napr. v skupine ľudí vo veku od 20 do cca 40 rokov bude najviac ľudí okolo 30-tky). Ak zloženie skupiny nie je limitované hornou vekovou hranicou, je potrebné dbať na primerané rozloženie jednotlivých vekových skupín v jednej skupine (napr. aby v jednej skupine nebolo veľa mužov okolo 20-teho roku veku a veľa dôchodcov). Tri štvrtiny až polovicu komunity by tvorili homosexuálni muži. Problémom, ale nie neprekonateľnou prekážkou by bolo nájsť daný počet heterosexuálnych mužov. V každom väčšom meste by mala existovať aspoň jedna takáto komunita zdieľania a spätných väzieb dvoch odlišných mužských entít, ktoré sa môžu vzájomne dopĺňať. Heterosexuálni účastníci by mali prejsť krátkym výcvikom spoznávania problematiky, objasnenia úloh s vydiskutovaním obáv, pochybností atď. Mal by byť pre nich vytvorený priestor na dialóg a slobodné rozhodnutie sa pre službu alebo "únik." Na spoločných stretnutiach v zmiešanej komunite by nešlo o priame označovanie sexuality zúčastnených, ale "kto je kto" by vyplynulo postupne vďaka nenásilným, otvoreným a úprimným dialógom. Vždy rozhoduje každý sám o tom, či, kedy a do akej miery sa chce otvoriť. Úprimnosť a otvorenosť komunity ako celku posmelí jednotlivcov, poskytne motiváciu, posunie bližšie k predsavzatiam a upevní ich, naučí ich pravdivo vnímať seba a úspešne interagovať s okolím (tréningom asertívnych techník vystupovania, zvládania hnevu, stresu, riešenia konfliktov). Sebaistý človek bude úspešnejší aj pri hľadaní nových priateľov. Vnútorne vyrovnaný a slobodný muž bude otvorenejší novým možnostiam. Komunita je vlastne rodina so skutočným otcom, mužom a bratom, ktorý počúva.

Prezentovanie komunity? Dva svety jednej entity, ktoré sa chcú spojiť v jeden, ktoré si chcú vymieňať skúsenosti, premieňať sa navzájom. Jedni sa učia vnímavosti, empatii, pozornosti, rozumieť citlivejšej duši, aktívnemu počúvaniu. Druhí sa učia rozvážnosti, sebadôvere, praktickejšiemu pohľadu na vec, rozhodnosti, stálosti, zdravému presadzovaniu seba. Nie každý sa chce prezentovať ako muž a nie každý sa trápi kvôli tomu, že vnútorne nedosiahol úroveň správania sa a prežívania pravého muža. Niekto má k tomu iba krôčik (ale silno si nedôveruje, samého seba vidí stále inak), iného čaká ešte dlhá cesta. Niekto túži byť vzhľadom, ale najmä mysľou ako iní muži, niekomu by takýto stav spôsoboval traumu. NIE KAŽDÝ homosexuál TÚŽI PO VZŤAHU S INÝM MUŽOM a nie každý je spokojný so svojím stavom mužskosti! Kto chce posilniť svoju mužskosť (chce prekonať svoju nenávisť voči homosexualite a zároveň sa otvoriť novým možnostiam, hoci je pravdepodobné, že jeho sexuálna preferencia sa nezmení), mal by na to mať možnosť i priestor. Kňaz môže po sviatosti zmierenia navrhnúť túto možnosť (ponuka vytvárania takejto komunity by nemala byť z rôznych dôvodov zverejňovaná v dave, ale súkromne). Ide o BUDOVANIE MUŽSKOSTI, nie o snahy o potláčanie, podporu nenávisti voči svojmu stavu. Homosexuáli nikomu nič neurobili, aby museli utekať a skrývať to, akí sú. Postaviť sa k tomu hrdo a zodpovedne je správna voľba. Nejde o boj proti tomu, aký som, ale ide o pokus o priblíženie sa k vzoru mužskosti v inom s postupným odhaľovaním tej, ktorá drieme v ňom samom. Človek sa učí prijať aktuálny stav, ale zároveň sa učí veriť, že môže byť taký, aký byť chce (na to je potrebný čas, zmena životného štýlu, myslenia, podpora takejto komunity). Existujú homogénne spoločenstvá (len homosexuálna zložka), ale tie poskytujú viac-menej len zdieľanie podobného. Spätná väzba heterogénneho spoločenstva (homosexuálne a heterosexuálne orientovaní) je nesmierne významná so silným terapeutickým účinkom.

Cieľová skupina? Muži, pre ktorých sú zranená mužskosť a v nej značné medzery výraznou prekážkou znemožňujúcou zažívanie vnútornej pohody a dlhodobej spokojnosti so sebou samým.

Priebeh a cieľ stretnutí? Prvé spoločné stretnutie je o zoznámení sa, vytýčení spoločných i osobných cieľov, stanovaní pravidiel komunity. Aby sa každý člen komunity mohol dostať k slovu, počet členov jednej skupiny by nemal presiahnuť číslo 20. Optimálny čas jedného stretnutia by mohol byť 2 hodiny týždenne alebo 2 + 2 hodiny v dvojtýždňových až trojtýždňových intervaloch (na začiatku častejšie, neskôr možné i s mesačnou až dvojmesačnou periodicitou). Vždy by mala byť prítomná jedna skúsená zodpovedná osoba, ktorá otvára, vedie, usmerňuje (vysvetľuje, nabáda k niečomu), plánuje a ukončuje každé stretnutie. Môže to byť psychológ, kňaz alebo sociálny pracovník. Stretnutie teda nemá byť prednáškou ani prezentáciou názorov tejto zodpovednej osoby. Priestor majú predovšetkým členovia komunity.

Po zoznámení sa a vytýčení vhodných pravidiel (napr. "nerandiť" v rámci skupiny, počúvame všetci, hovorí iba jedna osoba, nevynášať zo skupiny - zachovanie diskrétnosti, anonymity /bez priezviska, adresy/ atď.) a cieľov (učiť sa vidieť svoju krásu, hodnotu, naučiť sa zvládať konflikty, správať sa náležite pohlaviu, prekonávať závislosti, predchádzať sebadeštruktívnym stavom atď., lež žiadne vedomé potláčanie vlastnej sexuality, živenie odporu voči nej či úmyselná transformácia) nasleduje druhé stretnutie, na ktoré si každý člen pripraví (napíše alebo nakreslí) vlastnú anamnézu na odprezentovanie (zadávanie úloh je veľmi prospešné aj pred ďalšími stretnutiami). Každé stretnutie začína posadením členov komunity do kruhu, úvodom, ktorý môže byť rôzny (lectio divina, najkrajší zážitok od posledného stretnutia, hra na odľahčenie atmosféry, aktivita na uvoľnenie atď.), ďalej samotnou témou stretnutia (Rodina, Otec, Poslanie muža, Krása muža, Reč tela, Strach v živote muža, Intimita muža, /Homo/sexualita a viera, Moja budúcnosť atď.), ktorá je jednak všeobecná (krátkym úvodom témy, predstavenie podtém a programu stretnutia) jednak konkrétna pre každého, kto ju chce ako rozvinúť príspevkom do kruhu podľa potreby, pripravenosti, túžby zdieľať. Jedna téma môže trvať toľko stretnutí, koľko si skupina vytýči a potrebuje. Stretnutia by mali byť osobné, príspevky do kruhu by mali vychádzať z vlastného života členov. Záver vždy patrí zhodnoteniu daného stretnutia (prípadne príprava na ďalšie).

Cieľom stretnutí nie je nikdy "preorientovávanie" a ústrednou témou by mala byť homosexualita až po istej dobe od uplynutia prvého stretnutia, prípadne ňou nebude nikdy (ústrednou témou je totiž MUŽSKOSŤ). Komunita do rozvíjania tejto problematiky musí dozrieť a tým, že je to komunita zmiešaná, mala by byť prínosom aj pre heterosexuálnu zložku. Vyhýbame sa demotivujúcim a deprimujúcim témam, vplyvom, zásahom, vyjadreniam. Každý by si mal zo stretnutia odnášať nie ťaživý, ale pozitívny dojem. Hoci prístup musí byť citlivý, nesmie byť premenlivý (musí byť stály a rázny). Usilujeme sa dospieť k pravde tým najšetrnejším spôsobom.

Aké sú hrozby? Asi najviac zo všetkého môže v prípade heterosexuálnych mužov hroziť strach z prípadných prejavov zamilovanosti od druhej zložky komunity a celkovo hrozí nedostatok času či nezladenie sa časovo na jednotlivé stretnutia. Vďaka sociálnym sieťam by nemal byť problém dohodnúť taký čas stretnutia, ktorý vyhovuje každému, prípadne včas presunúť stretnutie na iný termín. Zodpovedná osoba je nielen moderátorom, ale aj manažérom stretnutí. Čo sa týka nejakého pocitu ohrozenia heterosexuálov homosexuálmi, obavy sú prevažne neopodstatnené. Čím sympatickejší, sebavedomejší, cieľavedomejší, dominantnejší, chápavejší a zároveň skromný muž vyznávajúci hodnoty, tým je jeho "terapeutický" úspech v komunite väčší.

Financovanie projektu? Kvôli občasnosti a nenáročnosti "práce" na stretnutiach by mohli byť tieto aktivity založené na báze dobrovoľnosti, bez nároku na finančnú odmenu. Jednou spoločenskou miestnosťou disponuje každá väčšia farnosť. Zabezpečiť malé občerstvenie tiež nie je problém, hoci to nie je podmienka (z ľudského hľadiska a pohostinného prístupu občerstviť ľudí, ktorí trebárs pricestovali z väčšej diaľky, mimo mesta atď.).

Nejde o klasickú terapeutickú komunitu, ale o stretnutia ľudí spojené so zdieľaním. Ide o slobodné rozhovory ľudí s túžbou zažiť oporu, lásku, pocit spolupatričnosti. Podmienkou pre zodpovedné osoby nie je ani tak vzdelanie, ako znalosť problematiky, komunikatívnosť, tvorivosť, pohotovosť, zodpovednosť, schopnosť počúvať a empatický prístup.

Heterosexuálni muži sú pre homosexuálnych mužov celkovo veľmi prínosní, pokiaľ si vzájomne na seba nájdu čas. Nič viac ani nie je potrebné.

Byť zamilovaný je bežná súčasť života. Každý to musí v sebe nejako spracovať, ale dôležité je, aby láska nebola sexuálna, čo pri zmiešaných komunitách, kde "pod drobnohľadom" sú práve životy heterosexuálnych mužov a do popredia vystupujú homosexuálni muži (komunity existujú najmä kvôli nim), ich potreby a túžby, ani nie je možné zamilovanosť vnútorne dlhodobo živiť, rozvíjať či nejako realizovať. Prejsť procesom krátkodobej zamilovanosti a jej postupné pretavenie na rešpekt, obdiv a priateľstvo sú esenciálne pre vykročenie vpred v budovaní vlastnej mužskosti, sústredenia sa práve na ňu. Heterosexuálni muži sa nemôžu dívať na homosexuálnych mužov so strachom či zhora, ale tak, aby z ich prejavov bola citeľná rovnaká úcta, rešpekt a radosť z prínosu iných pohľadov na život a na svet. Homosexuálni muži ako veľmi vnímaví a empatickí dokážu poskytnúť kvalitnú spätnú väzbu na rôzne problémy ostatných. Výsledok takéhoto zdieľania stojí za to a odporúčam preň urobiť maximum. Tam, kde je vôľa, je aj cesta.

Čo hovoria skeptici? Problém je potrebné riešiť iba individuálne a medzi 4 očami. Iné riešenia sú utópiou až nonsensom. Väčšina diskrétnych homosexuálov sa nebude otvárať v nejakých skupinách a nebude to ani vyhľadávať. Zdraví heterosexuálni muži nebudú mať záujem podieľať sa na akejkoľvek formácii homosexuálov, pokiaľ nebudú sami odborníkmi a s touto činnosťou plne stotožnení. Keby s takouto iniciatívou vyšla Cirkev, pobúrilo by to spoločnosť v domnienke, že ide o násilný zásah do krehkej psychiky, akúsi liečbu, krok späť. Nepotrebujeme podporovať izoláciu, ale máme sa zapríčiniť o integráciu homosexuálov do spoločnosti ako celku. Spoločenstvo, ktoré nepredstavuje reálny svet so všetkými jeho zložkami v zastúpení oboch pohlaví a všetkých vekových skupín, je umelé. Citové zranenia a vzťahované problémy (ktoré môžu vyústiť do zdania inakosti a posúvania sa v tomto smere ďalej v niečom, čo vlastne v skutočnosti nie je pri danej osobe pravé) sú ďaleko rozsiahlejšie ako len homosexualita a existuje množstvo iných oblastí života, kde nestíhame a máme medzery (otázka rozvodovosti a jej prevencie, problémy rozvedených, otázky interrupcie, užívania antikoncepcie, pastorácia pubescentov vrátane kvalitnej sexuálnej výchovy a i.), preto nie je dôvod zvlášť sa venovať práve tejto téme.

Aký je v končenom dôsledku význam heterogénnych komunít mužov? Pri dlhodobom vzájomnom pôsobení členov komunity dochádza k posilňovaniu sebavedomia a identity zúčastnených. Jedinec sa už viac necíti byť sám, zažíva prijatie, oporu a je motivovaný čiastkovými úspechmi iných členov komunity i svojimi vlastnými úspechmi. Znovu objavuje krásy života a nachádza jeho zmysel. Prísnosť, húževnatosť, výkon, úspech, asertivita, rešpekt, hrdosť, zdravá sebakritika, vodcovstvo, sebavedomie a sebaistota v reči tela a vo verbálnom vyjadrovaní sú časté atribúty pravej mužskosti, ku ktorým každý muž nejako dospeje alebo nedospeje. Pravý muž síce zažíva krízu, ale nemal by sa dlhodobo vžívať so sebaľútosťou, váhavosťou, ponižovaním sa, nedôverou voči samému sebe atď. Dá sa to vybudovať, a tak získať späť, ale predtým je potrebné uvedomiť si, že mi to chýba, že to nemám a chcem to mať. Samému sa mi to nepodarí. Potrebujem pomoc.

Je vhodné do projektu zapájať ženy? Prítomnosť heterosexuálnych žien by mohla byť v takomto zložení komunity (podľa vyššie opísaného modelu) rušivá, spôsobujúca zmätok. K zmiešavaniu pohlaví s akoukoľvek sexualitou je možné pristúpiť niekedy v druhej polovici stretnutí, prípadne kedy to zodpovedná osoba uzná za vhodné a celá skupina si to praje (teda i vôbec). Dovtedy je aj pre lesbické ženy vhodnejšie zotrvať v obdobnom modeli. Ženská homosexualita je odlišná od tej mužskej. Je častejšie nepravá, premenlivejšia. Podstatou vyššie popisovaného spoločenstva nie je zamerať sa na opačné pohlavie, ale zamerať sa na seba, svoju mužskosť/ženskosť, zdieľaním (úzkym a pravidelným kontaktom) sa priblížiť k pohlavnej role iných osôb rovnakého pohlavia; zdieľaním identity iného prechádzať k zdravému vnímaniu a žitiu identity vlastnej (pretože môj vzor mužskosti ma k tomu vedie).

Načo to realizovať v skupine pod vedením skúsenej zodpovednej osoby? Pretože vzájomné interakcie nemajú byť o náhodných témach a úplne voľných rozhovoroch, ale majú byť vedením k niečomu, aby sa členovia komunity (skupiny) mohli skutočne meniť nielen sami, ale i vzájomne.

Nádej v závere alebo záver v nádeji? Keď je muž mladý, je neraz v akomsi nepriateľstve so svojou (homo)sexualitou; zdá sa mu cudzia a možno ani necíti potrebu ju nejako realizovať. Je plný strachu, ale i nádeje, že všetko sa zmení. Časom sa to i bude meniť, ale v jeho mysli. Bude sa zbližovať so svojím sexuálnym ja a postupne ho príjme takmer úplne, najmä vtedy, ak sa prvýkrát skutočne zamiluje. Potom ale opäť môže prísť sklamanie a opäť sa dostane do mierneho nepriateľstva s homosexualitou. Takto to majú ľudia, ktorí so sebou bojujú kvôli svojej viere, rodine, hrdosti, spoločnosti. Život ako sínusoida. Horšie je to vtedy, ak sa niekto rozhodne pre budovanie vlastnej mužskosti. Nemá ho kto pochopiť, nasmerovať, a tak sa rýchlo vzdá a opäť blúdi. Je odsudzovaný aj homosexuálnou komunitou, je z nej sklamaný, cíti sa byť úplne sám. Každý mu chce niečo vtĺkať do hlavy (a každý niečo iné), ale nič z toho ho nedokáže urobiť šťastným.

Občas je možné pozorovať i to, ako sa vnútorné prijatie homosexuality v skorej adolescencii mení na silnú nenávisť voči nej počas dospelosti a dochádza k jej hlbokému potláčaniu.

Čo nie je, v tom netreba ani cúvať a obávať sa výsledku. Možno sa raz dočkáme formy pomoci, o ktorej píšem, hoci ja už asi nie. Nikto nebude musieť trpieť či cúvať, lebo bude vedieť, že skutočne má možnosť voľby, možnosť toho správneho prijatia, ocitnúť sa v dobrých rukách. Bude mu umožnené poznať pravdu, po prijatí ktorej sa rozhodol bojovať. Je prirodzené, že na tejto ceste padne, ale už vie, že je to súčasť boja, do ktorého sa rozhodol vstúpiť a vie, že neutečie. Verím, že ciele v rámci homosexuality budú vždy reálne a bude sa k nim pristupovať zodpovedne, postupne podľa zrelosti tela i ducha.

Viem, že oveľa silnejšia a účinnejšia by bola včasná psychoterapia, ktorá ale v takom rozsahu ani pri budovaní mužskosti a ani pri homosexualite neexistuje. Druhý dôvod, prečo realizovať práve niečo v zmysle môjho návrhu je ten, že väčšinou, ak muž pocíti túžbu zmeniť sa, prejde istý čas. Jednoducho dozrel a vtedy, i keby existovala prvá možnosť, výsledok v nej by sa dosahoval niekoľkonásobne ťažšie. Okrem toho, on potrebuje vzory a potrebuje byť s nimi v úzkom kontakte. Potrebuje sa im otvoriť a nechať sa nimi premieňať.

Nerozhodnosť a strach ľudí ich hádžu do strán a život ich facká, kým si konečne nezačnú viac vážiť samých seba a zároveň so sebou bojovať, kým nezačnú žiť podľa seba, nie podľa očakávaní druhých (či už je to rodina, spoločnosť, ale i samotná homosexuálna komunita).

Riešením nie je každoročne sa opakujúci Gay Pride (Krása muža spočíva v tichu jeho existencie!), ale "boj" za mužskosť každého, kto sa k svojmu pohlaviu priznáva a chce ho hrdo prezentovať najmä pred sebou samým.