Pozor na sekty!

Mágia a sekty zanechávajú na duši ich vyznávača hlboké stopy a nie raz sa stane, že hoci človek zo sekty odíde, ona ho naďalej drží v moci, niekedy aj po celý život. Osoby, ktoré boli v minulosti aktívnymi členmi sekty alebo praktizovali mágiu, si musia už po zvyšok života dávať pozor na to, s akými ľuďmi sa stýkajú, ako premýšľajú, akú literatúru čítajú, čo robia (musia sa kontrolovať, aby do toho nespadli znovu). Najmä pri problémoch, strachu a v samote ich to ťahá späť. Definitívne sa odpútať (prerušiť všetky kontakty s ostatnými členmi sekty, ktorí boli často jediní priatelia) a začať nový život je veľmi ťažké aj preto, lebo človek pre sektu obetoval veľmi veľa alebo všetko (vložil do nej všetky svoje nádeje, niekedy i majetok). Keďže mu jej členovia pomáhali v ťažkostiach a smútku, nemôže sa postaviť do roly nevďačníka a zradcu.

Sekty ako cirkev zjednotenia (munisti), cirkev Ježiša Krista svätých posledných dní (mormoni), scientologická cirkev (dianetika), Silvova metóda, svedkovia Jehovovi, rodina lásky (Deti Božie) a iné sú zmesou špiritizmu, okultizmu, kresťanstva a iných náboženstiev, politiky, psychológie atď. Vznikajú najmä kvôli akejsi túžbe reformovať, meniť pôvodné väčšinové a nastoliť nové, lepšie, účinnejšie. Zakladatelia siekt a ich členovia pritom zabúdajú na to, že reforma všeobecnej cirkvi nie je potrebná - potrebná je reforma srdca každého z nás.

Ešte nikdy nikomu skutočne nepomohol predstieraný, umelý, účelový až násilný záujem (bombardovanie krehkej psychiky človeka) sekty o jednotlivca.

Najľahšou korisťou pre sektárov sú deti (sekty pre ne organizujú rôzne stretnutia, pozývajú ich do detských táborov a pod.) a dospievajúci z neúplných rodín, problémových rodín alebo rodín, v ktorých absentuje/zlyháva napĺňanie potreby istoty a bezpečia, skutočnej lásky a pochopenia, rodín s nestabilitou v názoroch, náboženskom i osobnom presvedčení (ľudia, ktorí sa nevedia nikam zaradiť a radi by patrili do nejakého spoločenstva, kde pocítia srdečné prijatie, istotu a lásku). Po tom, ako sa stanú členmi spoločenstva sekty, postupne strácajú vlastnú identitu, slobodu, pociťujú stres z hromadiacich sa povinností alebo až z nátlaku. Idylka sa končí pomerne skoro a naplno sa prejaví realita plnenia nezmyselných úkonov a "verbovania" nových členov.

O tom, že účinná reforma začína v srdci jednotlivca bez toho, aby chcel meniť spoločnosť či založiť nové náboženstvo, svedčia príklady svätých mužov a žien (Páter Pio, Matka Tereza a iní), ktorým sa reformou seba podarilo zmeniť celý svet bez toho, aby to sami plánovali (nesmierna pokora, dar pravého poznania a pravej lásky).

Človek, ktorého drží v moci sekta, potrebuje pomocnú ruku, potrebuje vidieť skutočnú lásku a zažiť ju na vlastnej koži. Uzdraví ho iba pravá láska iného človeka (iných ľudí) reálne napojeného na zdroj lásky (Boha) a teda s čistým a úprimným srdcom, ale vždy až vtedy, keď on sám dovolí, aby ho táto láska prenikla - dovtedy nie.

Všetci sme na ceste; všetci hľadáme, či už patríme alebo nepatríme do spoločenstva cirkvi, ktoré túži po jednote. Odpovede na mnohé otázky však nikto z nás nenájde v sekte, ale v knihe kníh (Sväté Písmo) a v odbornej - psychologickej či inej literatúre. Čo sa týka náuky Katolíckej cirkvi - tá neznásilňuje dušu človeka, ale ponúka život v láske, ktorá sa nedá nanútiť a podľa prirodzených morálnych zásad. Človek sa nesmie porovnávať s inými ľuďmi a ani sa nechať odradiť. Budovať svoj vzťah s Bohom a skvalitniť medziľudské vzťahy je voľba, nie povinnosť. Každý z nás má byť plne stotožnený s tým, čomu verí. Sekty sú o "brainwashingu." Atakujú krehkú dušu emočne zraneného človeka, ktorý túži po pochopení, láske a dotyku. Boh od nás nečaká zázraky. On do srdca každého z nás (a je jedno, či sme sa narodili do rodiny veriacich alebo ateistov) zasial dar, ktorý sa nám niekedy podarí zničiť tým, že ho zvierame z neznalosti alebo silou, ako keď dieťa silno zovrie kvet v jeho ruke a tým ho zničí. Čo je tým darom v našich srdciach? Čistá láska, ktorú by sme si najradšej chceli nechať len pre seba. Nie každý je múdry, nie každý je krásny či výrečný, nie každý sa narodí do rodiny plnej lásky, ale každý má dar milovať. Boh nám ponúkol návod, ako žiť šťastne a ten má ako vzácny poklad spravovať všeobecná cirkev. Či už to jej predstavení robia s láskou alebo z povinnosti, je vec ich srdca, ktoré raz dostane svoju odplatu. Čím viac múrov medzi seba ako ľudia postavíme, čím silnejšie sa vzoprieme Bohu, tým viac podporíme vznik nových siekt, bludov a nenávisti. Schopnosť zatracovať, nemilovať a búriť sa v nás koluje ako jed. Ten pôsobí síce pomaly, ale isto. Pomaly pohlcuje ľudskosť a duši spôsobuje istú smrť.

Ľudia, ktorí istý čas zotrvávali v sekte alebo praktizovali mágiu, sa k nej zvyknú pri problémoch vrátiť, lebo to ich kedysi klamlivo oslobodzovalo, dávalo im moc súdiť, nádej meniť svet podľa seba a pocit akejsi blízkosti iných ľudí, ktorý nezažili inde. V skutočnosti sa jednalo o zvyk, unáhlené stotožnenie sa s nepoznaným, planú životnú filozofiu, falošnú spolupatričnosť, klamlivý obraz o sebe a iných ľuďoch, resp. o neschopnosť zvládať krízové situácie (často kvôli sťaženým životným podmienkam a nevľúdnosti okolia, jeho ľahostajnosti a egoizmu) v pravej viere, láske a nádeji a za pomoci odborníkov - teda prirodzenou cestou. Prečo sa nám nedarí byť šťastnými prirodzenou cestou? Prečo má niekedy v sebe viac viery, pokory a lásky ateista ako katolík? Prečo zapierame svoju vieru, prečo odmietame prijať Boha, prečo sa uchyľujeme k sektám? Lebo v sebe nosíme všetko možné okrem lásky. Trápi nás to, že iní nenávidia, ale netrápi nás to, že my sami nemilujeme. Nemilujeme, pretože iní nemilujú? Prečo neskúsime milovať preto, aby iní robili podobne? Jedine v láske sa stretáva Božie s ľudským a my už nič nové, lepšie ani účinnejšie, ako je láska, nevymyslíme.

Klamlivý obraz zdieľania života a pochopenia vo vnútri komunity sekty (a nikde inde), resp. osobný úspech v mágii sú niečím, čomu sa ťažko odoláva. Zabúdame na silu protikladov lásky a podceňujeme moc satana. Mnoho ľudí sa hlboko uzavrie do seba a neverí nikomu, kto nevyznáva to, čo oni, lebo podľa nich im nikto iný nerozumie. Z tohto a iných nezdravých postojov sa v nich hromadí nepokoj až zúfalstvo, spurnosť, násilné presadzovanie vlastnej filozofie, potláčajú v sebe skutočné pocity, túžby a búrajú prirodzené hodnoty. Postupne nad sebou strácajú kontrolu a vystavujú sa riziku ohrozenia duševného zdravia.

Energia, ktorá z niekoho vyžaruje, tzv. charizma vychádza z pokoja, vyrovnanosti a čistoty srdca človeka, ktorý nedokáže nenávidieť či odsudzovať, ktorému je vlastné milovať, hľadať pravdu, hľadať spôsob, ako sa s iným zblížiť, nie ako sa od neho vzdialiť. Táto energia pramení z daru lásky, ktorý do nášho srdca zasieva jedine Boh. Krajší dar nám už nikto nikdy dať nemôže. Za dar od nás nežiada nemožné, iba vernosť v čistej láske k nemu i k blížnemu; nežiada reformu sveta, ale premenu pravého poznania v láske, túžob láskou naplneného srdca na prax každodenného života.