Myšlienky o utrpení

Ľudia neustále trpia. Vo chvíľach utrpenia pociťujú vo svojej blízkosti prítomnosť kniežaťa temnôt, začnú vnímať okolo seba more zloby, zla, objavia v sebe množstvo slabosti a nevedomosti. Mnohí ale pocítia aj silu lásky a existenciu Boha. Nedokonalosť, nespravodlivosť a bolesť zrazu začnú dávať zmysel. Dva odlišné - veľmi silné svety - svet skazy a svet znovuzrodenia, nového života.

Božia spravodlivosť je našim krátkozrakým očiam skrytá a otvára pre nami tajomstvo, o ktorom musíme veľa premýšľať: Boh sa skláňa s nekonečným súcitom k hriešnikovi a nevinného necháva trpieť alebo zomrieť "predčasne."

Zbavme sa predstavy či pocitu, že niekoho "trestá nebo." My sme si už tak zvykli odplácať zlo zlom, že si aj samého Boha spájame s týmto zákonom odplaty. Od Kristových čias už nemusíme tápať a dohadovať sa ako Jób. Zmysel utrpenia už nie je skľučujúcim problémom, ale jednoducho pripodobnením sa Ježišovi - utrpenie sa stalo vzrušujúcim vyvolením. Nevinne prenasledovaní, čistí, nešťastní, neuznaní, štvaní - tí všetci sa podobajú samému Kristovi. Boh nám nemohol dokázať maximum svojej lásky inak než tým, že si praje, aby sme sa podieľali na jeho osude. Preto nás chce mať čo najbližšie pri sebe na svojej Kalvárii. Tu sa totiž možno čo najtesnejšie zúčastniť na jeho diele pre spásu sveta.

Terézia z Avilly prechádzala raz cez potok a skoro sa utopila. S roztrpčením to vyčítala Ježišovi a on jej vraví: "Terézia, či nevieš, že so svojimi priateľmi konám práve takto?" A Terézia pohotovo dodala: "Teraz už chápem, prečo tých priateľov máš tak málo!"

Pápež Pius XI. povedal: "Ak chcete vedieť, ako Boh hodnotí dobro sveta, potom sa pozrite, komu ho dáva. A uvidíte tiež, čo dáva tým, ktorých najviac miluje: Dvanásť apoštolov zomrelo buď mučeníckou smrťou alebo v zajatí." Ak utrpenie a zmysel zla vo svete nevieme pochopiť, aspoň o tom uvažujem vo svojom srdci.

Nám kresťanom nie je dovolené utekať pred utrpením, sklamaním a ukrižovaním. Je potrebné, aby sme pochopili, že od svätého krstu my a Ježiš sme jedno, že každý z nás je k nemu pripojený. Je len jeden prostriedok, ako znášať utrpenie: porozumieť utrpeniu a spojiť svoje utrpenie s jeho utrpením. Potom pochopíme, že takto prijímané utrpenie vo dvojici, spoločne s Kristom, je zdrojom sily, pretože je to víťazstvo nad samotou, opustenosťou, nad priestorom a časom, nad odcudzením a zúfalstvom!

Ježiš dovoľuje, aby mu iný (Šimon) pomohol niesť kríž, hoci vedel, že preň je to iba nasilu. Neotočil sa chrbtom ani k Veronike, aby nemusel prijať jej šatku. V Getsemanskej záhrade dokonca prosil svojho Otca, ak je možné, aby mu ten kríž nedával. To len my vo svojom neradostnom preháňaní vyhľadávame niekedy kadejaké umŕtvovanie a kríže, pretože sa domnievame, že inak nie je možné dostať sa do neba. Tak radi by sme z Boha urobili svojho mučiteľa, ktorý nám nedopraje ani kúsok radosti. - A zatiaľ Boh je láska a neučí nás ničomu inému, než ako máme milovať. Ľudský strach zo šťastia, pohody a radostného oddychu je pozostatok pohanského poverčivého strachu človeka pred božstvom, ktoré mu hrozilo a prialo ľuďom zlo. Tie naše chmúrne "obety" sú prejavom nedôvery a strachu. A zatiaľ Boh od nás čaká len lásku, dôveru a radosť. Nám nestačia ťažkosti všedného dňa, my si ešte nejaké musíme vymýšľať. Nič nie je nebezpečnejšie, ako zbytočné umŕtvovanie a obety naviac, ktoré nás vedú k predstave, že sme si Božiu lásku zaslúžili, že s Bohom súťažíme vo veľkorysosti. Ale domnievať sa, že sme si Božiu lásku zaslúžili, a nechcieť si priznať, že on nás miluje ako nehodných, je veľkým farizejstvom. Keď zabudneme na túto pravdu, potom Boh prestane byť niekým, kto rozdáva a stane sa bytosťou, ktorá berie. Preto, keď kresťan prechádza svojou minulosťou, urobí tento záver: "Toľko som toho pre Boha urobil a čo z toho mám?" Dieťa, ktoré chce hmatateľne vidieť, ako plní svoje povinnosti, si rado vedie "denník obiet," kde horlivo vypočítava a zhromažďuje svoje zásluhy. Len tým sa však nestane veľkorysé a ani si nezíska Otcovu priazeň.

Boh nezosiela na ľudí utrpenie, bolesť, hendikepy. On len vie, že bez nich by bolo ľudstvo duchovne už dávno mŕtve; egoistické, povrchné, márnivé a ľahostajné. Utrpenie sa spája s precitnutím, nádejou a súcitom, a napokon končí zmenou života v láske alebo smrťou v nenávisti a zatrpknutosti. Je len na nás, k čomu nás bolesť privedie.

Spýtajte sa matky, prečo tak miluje svoje dieťa, a povie vám: "Pretože ma toto dieťa veľa stálo." Avšak obeta nie je neochotné zrieknutie sa, zničenie, tvrdé násilie, trpká strata, ale je to pravý opak: obeta je najšťastnejší čin, ktorého je človek schopný. Je vstupom do sveta Božej štedrosti a lásky, vstupom do Božej radosti, ktorá spočíva v dávaní, láske, oddanosti. Všetko, čo človek neobetuje, stráca. Okolo nás uniká jedna z minút večnosti. Stráca sa navždy? Existuje prostriedok, ako ju zadržať. Môžeme z nej urobiť trvalú hodnotu pre večnosť. Stačí ju obetovať, urobiť z nej skutok lásky blížnemu. Pre večnosť majú trvalú hodnotu len tie chvíle nášho života, ktoré boli naplnené láskou.

Už Starý zákon hovorí, že bolesť je skúška a nie trest. "Lebo Pán karhá toho, koho miluje, ako otec syna, ktorého má rád." (Prís 3,12) A spomeňme si ešte na to, ako učeníci prišli raz k Ježišovi so správou, že Pilát dal zabiť niekoľkých Galilejcov. A Ježiš im odpovedal: "Myslíte si, že títo Galilejčania boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania, keď tak trpeli? Nie, hovorím vám." (Lk 13,2-3) Alebo prípad slepého od narodenia: "Rabbi, kto zhrešil - on, alebo jeho rodičia -, že sa narodil slepý?" Ježiš odpovedal: "Nezhrešil ani on ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky." (Jn 9,2-3)

Ježiš neprišiel utrpenie odstrániť ani vysvetliť, ani ospravedlniť. Prišiel ho vziať na seba a tak ho premeniť. Znášal všetko s nekonečnou láskou, učil nás uľahčovať utrpenie druhým, a pokiaľ musíme trpieť sami, potom máme byť trpezliví a všetko znášať s ním a v ňom.

Boh ľudí netrestá. Ľudia sa trestajú sami. Boh nezosiela nešťastie ani trest. K vysvetleniu zla úplne stačí ľudská zloba. Bohu nie je vlastné, aby sa nám chcel pomstiť. Je mu ľúto našich chýb a ich následkov, ktoré stíhajú nás i naše potomstvo. Ježiš nás učil, že utrpenie je prostriedok, ako sa stať šťastným alebo nešťastným. Pre Ježiša bola cesta kríža cestou k radosti z obety za iných. S láskou a kvôli láske, nie kvôli litere či zmene dejín ľudstva.

"Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma." (Mk 8,34) Láska a kríž - nie je v tom rozpor? Nie je. Pretože milovať v pozemskom chápaní znamená trpieť. Každá skutočná láska z nás robí mučeníkov. Nie je možné milovať bez utrpenia, byť Bohom vychovaný a nepocítiť bolesť zo samoty, opovrhnutia, sklamania či fyzickú bolesť. Ani stokrát sklamaný láskou neprestane v lásku veriť, lásku hľadať, pretože ona je v našej prirodzenosti, ako aj to - zdieľať s niekým svoj život..., a pretože láska všetko dúfa, všetko pretrpí. Neexistuje skutočne hlboká náklonnosť, ktorá by neprinášala bolesť. Veľkú bolesť. Jediný hriech, od ktorého možno odvodiť všetky ostatné, je neschopnosť milovať.

Pôvodca všetkého utrpenia a koreň všetkého zla je naša ľudská nedokonalosť, slabosť. 
Nedokonalosť je s človekom nerozlučne spätá. Chcieť len dokonalosť znamená odmietnuť tvorstvo. Keď Boh tvorí, potom tvorí tak, že nič nemá plnosť dokonalosti. Tu má len on. Práve nedokonalosťou sa od neho líšime. Len preto, že Boh je nekonečne dokonalý, je možné na svete neustále všetko zdokonaľovať. Božia dokonalosť je nevyčerpateľný prameň našej radosti a našej nádeje. Naša prirodzená nedokonalosť sa stáva skutočným zlom až vtedy, keď sa sami nesnažíme o ponúkanú božskú dokonalosť. Človek začína trpieť, keď si povie, že je, aký je a vystačí si sám.

Z nás všetkých najlepšie pochopila tú nesmiernu obetu lásky naša nebeská Matka. Mali by sme častejšie spočinúť pri jej nohách, aby sme sa to naučili lepšie chápať. Tam by sa nám tiež vyjasnilo, že najväčšie zlo je nevedieť. Nevedieť, že sa niekomu zle darí, nevedieť, že človek je zlý. - Najväčším trestom od Boha by bolo to, keby nás nechal ponorených do sebaistého pocitu šťastia, ktoré je vybudované na bezcitnosti a tvrdosti srdca. To je predobraz pekla. Utrpenie nám pripomína, že sme neboli stvorení pre tento svet hriechu, že nepatríme tomuto svetu, že tento svet musí byť zmenený, obrátený, prekonaný.

Ježiš nás naučil, že žiadne utrpenie nie je zbytočné, pretože nás premieňa, dotvára, učí a privádza k pravde. Utrpenie zvyšuje našu schopnosť milovať a pomáha nám chápať. A tak keď uvidíme niekoho trpieť, povieme si: "Boh s ním má asi väčšie plány než so mnou. Asi ho miluje skutočnejšie a účinnejšie. Nechce mu dopriať nejaké lacné povrchné šťastie, aké som mu schopný ponúknuť ja - priemerný, malý človek." Boh premieňa do hĺbky a jeho dotyk mení srdce človeka už navždy.

Ak sa chceme prestať pohoršovať nad rozmáhajúcim sa zlom a nad mučivým utrpením najmilších osôb, potom musíme voliť len jednu cestu: útek k trpiacemu Kristovi. Jedine ten, ktorý svet stvoril, je schopný svet uniesť. Kríž môže niesť len ten, kto na ňom zomrel.

Akýmkoľvek utrpením vnútorne premenený človek už nemá potrebu sa izolovať. Začína trpieť "tajne" s úsmevom na perách. Boh odľahčil jeho osobný kríž pokorou a trpezlivosťou, obohatil ho o živé pochopenie zmyslu života a obety, i o pravý súcit s trpiacimi v činnej láske.

Možno nám už vlastné utrpenie tak neprekáža, ale máme sklon znenávidieť Boha, ak nechá trpieť našich blízkych. Boh však má plán nielen s nami, ale aj s nimi a nikomu nedáva viac, ako dokáže uniesť. Sme plní strachu, hnevu, odboja voči Bohu. Pritom stačí iba rešpektovať, prijať Boží plán za svoj, pretože iba on pozná všetky minulé i budúce súvislosti aktu nášho osobného utrpenia tu a teraz. A koľkokrát naša slabá viera, vlažný vzťah k Bohu, ľahostajnosť, pýcha a zištná láska sú príčinou toho, že Boh cez nás nemôže uzdravovať? U Boha má zmysel i to, čo človek nenávidí a vzpiera sa mu. Žiaľ, nevzpierame sa len utrpeniu, ale aj láske, pričom si neuvedomujeme, že utrpenie je často len prostriedok, krajná či posledná možnosť, ako nás k láske nie prinútiť, ale pozvať..., pretože žiadne utrpenie nie je večné.

Ježišu pomôž mi rozšíriť Tvoju vôňu kamkoľvek idem. Zaplav moju dušu Tvojím Duchom a Tvojím životom. Prenikni ma a zmocni sa môjho bytia tak úplne, aby celý môj život bol vyžarovaním Tvojho života. Osvecuj iných cezo mňa a prenikni ma takým spôsobom, aby každá duša, ku ktorej sa priblížim, mohla cítiť Tvoju prítomnosť v mojej. Keď sa bude dívať na mňa, aby nevidela mňa, ale Teba vo mne. Zostaň so mnou. Tak budem žiariť tou istou žiarou ako Ty a budem môcť byť svetlom pre druhých. Moje svetlo bude pochádzať od Teba, Ježišu, ani najtenší lúč nebude môj. Ty budeš osvecovať druhých cezo mňa. Nech o Tebe nekážem slovami, ale svojím príkladom, vplyvom mojich skutkov, neviditeľným jasom lásky, ktorú moje srdce prijíma od Teba. Amen.