Modlitba

Modlitba je perfektná príležitosť na spoznanie samého seba a prehĺbenia svojho vzťahu s Bohom. Nič nenapĺňa dušu takým pokojom ako modlitba. Pocit, keď niekomu môžem povedať úplne všetko. Pocit, keď chcem na sebe pracovať aj bez toho, aby mi iní vyčítali vlastné nedostatky. Pocit, keď túžim po nedosiahnuteľnom alebo neuskutočniteľnom. Pocit, keď nemyslím len na seba...

Keď zúfalstvo nahradí nová nádej. Úprimná, s čistým srdcom, bez pretvárky... To je modlitba.

Dnes som si uvedomil, že keď chcem hľadať odpovede nasilu a sám, ubližujem sebe aj ostatným. Ale keď sa oslobodím od otroctva úplnej nezávislosti a začnem žiť s vedomím, že nie všetko je v mojich rukách a ani nikdy nebolo, zmocní sa ma úžasný pocit pokoja a vyrovnanosti so všetkým, čo bolo, je a príde.

Dnes som tento pokoj zažil pri myšlienke, že môžem tú hŕstku ľudí, ktorí ma nenávidia alebo som im ľahostajný, odovzdať do Božích rúk. Poprosiť Boha, aby boli šťastní, aby nemuseli trpieť. Nie, nechcem odplatu, ale chcem odovzdať všetku svoju bolesť, radosť, ale aj svoje očakávania a túžbu po šťastí Bohu a on už bude vedieť, ako s tým naložiť. On vie, po čom túži moje srdce a vie aj to, čo mi má dať a koľko mi toho má nadeliť, aby som sa z prílišného šťastia alebo nešťastia vnútorne nezrútil.

Dokonca, aj keď sa modlím za niečo, čo pre mňa v danej chvíli nie je veľmi vhodné alebo to čakanie musí byť kvôli môjmu vnútornému rastu a skúške zrelosti; skúške, pri ktorej nemám všetko dostať hneď, ale musím si to zaslúžiť, nemodlím sa zbytočne.

Boh nikdy nezabúda na moje modlitby. Buď mi dá, o čo žiadam, hoci vtedy, keď už nedúfam alebo vyslyší moje modlitby inak, ako by som čakal. Až neskôr možno pochopím, že utrpenie ma ešte viac posilnilo, čakanie ma urobilo trpezlivejším alebo, že som šťastnejší pri kráčaní inou cestou.

Modlitba je ako tehlička. Vďaka nej staviam svoj vnútorný chrám a konečný obraz samého seba. Neslúži Bohu, ale pomáha mne. Posilňuje moje slabé "ja," aby tak cezo mňa mohla pomáhať iným. V modlitbe som s Bohom, krotiac svoje vášne. Modlitba je najkrajším vyznaním duše a najčistejšou formou lásky, ak dám Bohu všetko a nič za to nežiadam...

Iba vďaka úprimnej modlitbe dokážem otvoriť svoje oči a vidieť každého, kto ma potrebuje. Iba modlitba ma môže vyslobodiť z pút obmedzenosti a moderného trendu bez čistej lásky ku každému človeku v objatí, milom slove, pochopení, dotyku a blízkosti. Byť len tak tu a teraz, keď ma bude hocikto potrebovať. Túžiť po priateľstve bez obmedzení, bez podmienok.

Dnes viem, že toto sa bez modlitby nedá, pretože len ona mi môže sprostredkovať to najväčšie úprimné a čisté srdce na svete, s ktorým sa síce žije ťažšie, ale nádherne. A dôkazom toho, že toto dokáže iba úprimná modlitba je realita - málo lásky v nás.

...pretože modlitba sa už dnes tak často nenosí.

...pretože tvrdé srdce, srdce egoistu alebo srdce, ktoré dokáže odsúdiť čo i len jedného človeka, ešte nepocítilo blahodarný účinok modlitby...

Myšlienky:


Tam, kde niet pokory, niet ani úprimnej modlitby. Tam, kde niet úprimnej modlitby, niet ani skutočnej pokory.


Modlitba je úprimným volaním mysľou zrelého človeka, srdcom však dieťaťa.


Každá modlitba vzbudzuje ľútosť, oživuje nádej, privádza k láske k blížnemu.


Ako sa modliť?

Aká by mala byť moja modlitba k Bohu? Pokorná, vytrvalá, osobná a nesebecká.

1. Pokorná. Som si vedomý toho, s kým sa rozprávam. Hoci je to môj priateľ, predovšetkým je to Boh, ku ktorému pristupujem s bázňou, ktorého si ctím, i keď mi nedá všetko, čo chcem, lebo On najlepšie vie, čo potrebujem. On vie, k čomu je potrebná i moja zásluha, moja premena, tvrdá práca. Boh odmení bázeň i vieru každého človeka. On takisto netlačí na svoje stvorenie. Napriek tomu, že je Boh, skláňa sa k človeku, ktorému by mohol kedykoľvek vziať dych. Čaká, kto ho bude milovať, lebo vie, že žiadnym trestom ani odmenami k tomuto rozhodnutiu nikoho neprinúti. Boh mi dáva svoju lásku. Ak ju prijmem, i ja milujem. Vtedy potrebujem posilu, pretože sa stávam zraniteľnejším. On mi dáva jedno i druhé. Vzťah k Bohu si pestujem pravidelnou modlitbou, učím sa chápať ho, hoci je to nemožné a učím sa skloniť pred jeho rozhodnutiami svoje srdce v pokore. Už sa nedokážem smiať ani plakať bez neho.

2. Vytrvalá. Boh nie je automat na mince. Sám mi zdôrazňuje fakt, že niekedy musím prosiť viac ako len raz, že niekedy je potrebná trvalá zmena môjho života k lepšiemu (odhodlanie, ktoré prekročí prah reality) a niekedy to, čo žiadam, vlastne ani nie je dobré, prospešné, správne. Sám to posúdiť neviem, lebo nevidím do budúcna. Budúcnosť pozná iba Boh. Každým svojím pričinením i nečinnosťou mením chod udalostí i životy iných. Boh pozná moje poslanie a všetky prepojenia s inými ľuďmi, udalosťami, preto lepšie je nechať sa viesť, hoci vytrvalo prosiť. Keby som na Boha zanevrel po nesplnenej prosbe, ranil by som ho nedôverou a neláskou. Svedčilo by to i o tom, že sa nedokážem zamyslieť nad sebou samým, nad pravým zmyslom života, nad významom obety i utrpenia.

3. Osobná. Vždy sa teším na chvíľu rozhovoru s Bohom. Nezabúdam na predpísané modlitby, ale rád k nim vložím i modlitbu vlastnými slovami. Porozprávam Bohu o tom, čo som dnes zažil, čo ma trápi, za čo mu ďakujem a prečo som rád, že ho mám. On to síce všetko vie, ale chce to počuť aj odo mňa, mať so mnou osobný vzťah, byť mi blízky a známy. Chce aj takýto dôkaz mojej lásky a vernosti k nemu. Hoci pozná moje myšlienky, chce, aby som ich aspoň v krátkom okamihu dňa venoval iba jemu.

4. Nesebecká. Boh má zaľúbenie v modlitbe za iných a chce, aby sme sa modlili jeden za druhého. Nesebecká modlitba za seba samého tiež nehľadá svoj prospech, ale vôľu Otca.

Byť verný Bohu za všetkých okolností, to je pokora, láska i vytrvalosť v modlitbe.