Kto je dnes mýtnikom a kto farizejom?

Poznáme mnohých ľudí, ktorí sa síce hlásia ku Katolíckej cirkvi, ale nepristupujú k sviatostiam alebo sú vo farských či rehoľných spoločenstvách ako tí stojaci bokom. Kto za to nesie zodpovednosť? Nikto?

Mnohí mladí už prestávajú chodiť do kostola. Deje sa to nielen v mestách, ale aj na vidieku (v mojej rodnej obci dnes navštevuje oba katolícke chrámy asi o 70 - 80% menej mladých ľudí ako pred 20 rokmi). Nielen mladí ľudia sa vzďaľujú od Cirkvi, ale aj duchovné osoby a kresťanské spoločenstvá sa vzďaľujú od mladých ľudí; akoby im nemali čo ponúknuť, nevedeli naplniť ich skutočné potreby, presadzovali v skupinách seba, nedokázali dať priestor človeku stojaceho vedľa. Tvoríme spoločenstvá individualistov a rétorov (bez skutkov lásky), alebo netvoríme žiadne a mladí nemajú kde vnútorne rásť, cibriť si duchovný zrak. Mládeži chýbajú základy morálky, nie je dostatočne motivovaná žiť inak alebo nesprávnym príkladom okolia vidí v duchovných hodnotách skôr nevýhodu, preto radšej, ako byť falošný či obojaký, hľadá radosť inde. Mnohí sa pýtajú samých seba: "Prečo práve ja nemám robiť to, čo robí väčšina s takou samozrejmosťou a ľahkosťou?" Dostatočne zodpovedať túto otázku dokáže len príklad morálnej autority, ktorá preciťuje problém človeka z každého uhla pohľadu a stane sa aktívnou súčasťou jeho života.

Dôvodov, prečo kresťania navštevujú chrámy sporadicky alebo nepristupujú k sviatostiam, je hneď niekoľko:

1. Mnohí sú sklamaní z ľudí v Cirkvi, tak duchovenstva, ako i laikov; sú znechutení ich negatívnym príkladom (prejavy lásky a porozumenia sú často povrchné až falošné). Kresťanské spoločenstvo nie je pre túto skupinu ľudí prínosom, obohatením ducha, a tak s ním odmietajú tráviť čas pod jednou strechou. Do mnohých spoločenstiev je dokonca ťažké preniknúť. V kostoloch si síce podávame ruky na znak pokoja, ale vonku sa už k sebe nedokážeme prihovoriť. Títo, dnes sklamaní a znechutení ľudia, v detstve radi chodievali do kostola a chceli v tom pokračovať aj v budúcnosti, ale...

2. Čas detstva a nútených účastí na liturgiách skončil. Nie je čas, chuť a ani motivácia navštevovať niečo, v čom sa nikdy nevidel zmysel ani to nijako pozitívne neovplyvňovalo ľudí v rodine či širšom okolí. Táto skupina ľudí verí v existenciu Boha, no nikto z nich nemá osobnú skúsenosť so živou vierou, nemohol ju mať. Zanechali by aj iné tradície či účasť na nezáživných divadelných predstaveniach, kde niečo hrajú obe strany.

3. Človek sa necíti na to, aby dával viac. Momentálne nedokáže prežívať svoju vieru naplno, je hľadajúci alebo sa cíti byť prázdny. Necíti pozitívny účinok sviatostí, ale nehádže flintu do žita; občas sa v kostole ukáže nie z povinnosti, ale preto, že to tak cíti. Takýto človek sa istý čas nedokáže posunúť vo svojom duchovnom živote ďalej alebo sa v jeho živote stalo niečo, čo urobilo jeho srdce nevnímavým na duchovné veci. Možno hľadá dôvod zmeniť svoj postoj, hľadá uzdravenie.

4. a 5. Dve skupiny: civilne rozvedení a cirkevne nezosobášení. Ťažko opísať to, čo cíti človek, ktorý ukončil svoje manželstvo rozvodom a nemôže pristupovať k sviatostiam. Záleží mu na tom? Ak mu na tom záleží kvôli sebe, je to ťažké prijať. Pre niekoho je ťažké pochopiť dôvody, prečo sa dvaja ľudia, ktorí spolu žijú ako manželia a pokúšajú sa pristupovať k sviatostiam, nevedia odhodlať k cirkevnému sobášu. Dôvody oboch skupín sa musia posudzovať individuálne. Situácia prvej skupiny ľudí sa môže vyriešiť tak, aby mohli pristupovať k sviatostiam aspoň výnimočne (pokiaľ nie je možné anulovanie manželstva). Keďže len Boh pozná srdce človeka, On stojí aj nad cirkvami či sviatosťami a nikomu nezatvára nebo. Čo sa týka druhej skupiny, pokiaľ páry žijúce v spoločnej domácnosti neplánujú žiť v cirkevne platnom manželstve, nemali by pristupovať k sviatostiam. To neznamená, že sú vyhnaní zo spoločenstva, že ich názor nikoho nezaujíma.

6. Osoby s inou ako majoritnou sexuálnou preferenciou a túžbami. Tie si nevybrali sexuálnu zdržanlivosť dobrovoľne a túžia prežívať partnerský vzťah. Ak ho majú a intímne spolu žijú, nikto ich tu a teraz nenúti rozhodnúť sa medzi Bohom a partnerom. Oficiálne pohľady na homosexualitu vlastne ospravedlňujú každý homosexuálny partnerský vzťah. Homosexuáli sa cirkevne sobášiť nemôžu a poznať pravé príčiny osobnej homosexuality je skôr vzácnym darom ako samozrejmosťou (človek si aspoň sám pre seba musí vedieť pravdivo a zdravo odôvodniť to, čo si väčšina populácie nemyslí). Avšak je jedno, či je človek homosexuálny alebo heterosexuálny - pokiaľ plánuje zotrvať v hriechu už v čase spovede, pristupovanie k sviatostiam mu nič nedá (posúvať sa v duchovnom živote môže až vtedy, keď bude naozaj chcieť, bude vedieť, prečo to robí, bude si za tým stáť, bude pripravený, prestane sám seba ospravedlňovať či hľadať bočné cestičky). Patria sem aj ľudia, ktorí sú rôznym spôsobom sexuálne zmätení a nenachádzajú pochopenie ani prijatie bez podmienok. Idú tam, kde ho aspoň zdanlivo dostávajú viac.

7. Tí, ktorí sa cítia natoľko slabí, že nedokážu využívať všetko, čo ponúka Cirkev aj s podmienkami. Je to pre nich veľké sústo a nechcú ho prijímať nehodne. Museli by využívať sviatosť zmierenia každý deň. Často ide o ľudí, ktorí sú istým spôsobom sexuálne závislí alebo trpia inými intímnymi problémami, rôznymi poruchami a zlozvykmi. Sú to ľudia nesmierne pudoví a ťažko sa ovládajúci. I Boh im dáva podmienku, že ak chcú ísť za ním, musia zmeniť svoj prístup k tomu, čo milujú najviac na svete, a oni to zatiaľ nedokážu urobiť. Niektoré zlozvyky a hlavne sexuálne, je potrebné zanechať úplne (porno, kyber sex, neviazaný sex, sex s tretími osobami či v skupinách, sexuálne praktiky, ktoré presadzuje len jeden z manželov, často motivovaný pornom, čokoľvek, čo robí neslobodným), pracovať na svojom psychosexuálnom zdraví, iné veci je vhodné aspoň obmedzovať či zmeniť k nim prístup (napr. masturbácia).

Dnes už ani rodičia neprinútia svoje deti, aby videli zmysel v duchovných hodnotách. Mladí sú náročnejší, chcú dôkazy, kašlú na veci, ktoré nerobia ani rodičia alebo nechcú byť takí ako rodičia, starostlivo si vyberajú z množstva ponúk tie, ktoré ich oslovujú najviac, vidia v tom zmysel a úprimný záujem, nielen komandovanie druhej strany. Ak dnešného zdravého mladého človeka neláka žiadne cirkevné spoločenstvo, komunita, nemusí byť automaticky chyba v ňom. V kostoloch tak máme lazaret, vidíme ubolené, pochmúrne tváre, zadubených ľudí s ohraničeným duševným obzorom a ukazujeme skôr odpudzujúci obraz života aktívneho kresťana, ktorým by sa chcel málokto pochváliť aj pred ostatnými. Ako keby zdravý, šťastný a nič nepopierajúci človek, ktorý dokáže uvažovať o veciach aj v inej rovine ako v tej, že všetko ľudské je hriech, necítil potrebu ukazovať iným svetlo, iný pohľad, resp. skoro sa nechá odradiť.

Všetky tieto skupiny/osoby by mali dostávať a vnímať osobité pozvanie Cirkvi, ktorá ich dokáže osloviť a chce zapájať do života konkrétnych spoločenstiev podľa toho, nakoľko sú toho aktuálne schopní a ochotní. Každá skupina si pre svoje kvalitné a perspektívne fungovanie potrebuje zachovať rôznorodosť, Cirkev nevynímajúc - uniformita jej škodí (kde chýba alebo sa odmieta spätná väzba, tam sa usídľuje pretvárka, pýcha, faloš, sebaklam).

Mýtnikom môže byť aj dnes ktokoľvek z vyššie spomínaných skupín a farizejom zasa ten, kto si myslí, že je na tej "správnej" strane.