Kontroverzné témy v Cirkvi

Rád by som podal nie odborný, nie vedecký či filozofický, ale jednoduchý a prístupný pohľad na zopár kontroverzných tém, ktorým sa Cirkev zdanlivo bráni alebo ich rozoberá len okrajovo. Prečo píšem zdanlivo? Lebo v skutočnosti ani nemôže zaujať iný postoj, môže ho len inak podať, podať s láskou. Môže sa viac priblížiť dnešnému človekovi a jeho potrebám.

1. Prečo sú slovenskí kňazi takí, akí sú?

Mladí kňazi nezažili ťažké časy totality, nestáli pred tak vážnymi rozhodnutiami, nespečaťovali svedectvo viery a vernosti vlastnou krvou ako mnohí ich starší predchodcovia. Tí znášali poníženie s hrdosťou. Hoci prísni, ale pokorní bojovali za slobodu iných.

V iných európskych, najmä západných štátoch nemusia spomínať na zložité minulé časy, pretože majú čo robiť v prítomnosti. Musia byť do istej miery živnostníkmi, aby si zabezpečili prostriedky na živobytie a bojujú tiež so zníženým záujmom ľudí o veci duchovné (záujem o "veci" duševné viac-menej stúpa), o aktívny život v spoločenstve, lokálnej cirkvi.

Cirkev na Slovensku trpí zaužívanými nepísanými pravidlami. Nie je vôľa ich prekonať na vedúcich pozíciách, lebo stará generácia si drží status dávnych kniežat so zdržanlivými a nevecnými vyjadreniami, perfektnou rétorikou, čím sa ohromne vzďaľuje od ľudí a čím jej podriadení - kňazi nemajú žiadnu motiváciu, žiadny príklad ako konať a vystupovať inak. Kňaz na slovenský spôsob viac odrádza, ako priťahuje. Aký je to kňaz? Taký, ktorý je zvyknutý na to, že je vážený, že má rešpekt, úctu a uznanie, hoci nič nerobí pre to, aby si tento status zaslúžil. Slovenský kňaz robí len to, čo robia iní kňazi v okolí, čo duch fanatického a pokryteckého pohodlia schvaľuje, hoci opakom by sa viac priblížil k skupinám ľudí, ktoré navonok kazia jeho povesť, ale ktoré ho potrebujú najviac. Priatelí sa najmä s podnikateľmi a vplyvnými osobami (zrejme sa učí, ako sa robí biznis). Slovenský kňaz sa vyhýba sporným diskusiám, ktoré by vzbudzovali pozornosť a vynárali zbytočné otázky, stavali Cirkev do opozície. Zvyčajne sa niet čím obhájiť, lebo skutky hovoria za všetko. Vecná diskusia znamená argumentovať, nie utekať. Ak argumentovať, tak nie naprázdno, rétorikou, odpoveďami, ktorým nikto nerozumie a ktoré nič nehovoria, ale poukázaním na konkrétne skutky, realizované plány, poskytnutím konkrétnych odpovedí na konkrétne otázky, riadením sa nielen literou, ale aj zdravým úsudkom.

Nič nie je priamočiare, biele ani čierne a dobrý kňaz má vypĺňať každý deficit, venovať sa tomu, v čom cíti, že práve na to je povolaný vo svojej misii. Jeho úmysly a aktivity určite budú kritizované, zneisťované a vysmievané, ale on prišiel konať to, čo je správne, nie to, čo podľa iných konať má. Naši kňazi by nemali byť obmedzovaní, spútavaní predstavami zhora, mýtmi či rôznymi konvenciami! Naši kňazi by nemali klásť dôraz na kariérny rast, ale mali by sa naplno venovať človekovi! Kariéru si muž môže robiť do kňazskej vysviacky, alebo budovať kariéru po vysviacke a existovať mimo pastorácie.

Ak sa kňazi chcú priblížiť k ľuďom, musia sa venovať témam, ktoré ľudí zaujímajú, na ktoré má každý iný názor a ku ktorým je Cirkev strohá alebo veľmi kritická. Sú to i nasledovné témy:

2. Homosexualita a homosexuálni kňazi

Pravdu o homosexualite ako takej pozná len pár ľudí a len pár ľudí to dokáže podať tak, aby sa o nej dozvedela i široká verejnosť, aby tá pravda prerazila cez kvantá lží. Občas sa mi dostane do rúk nejaký článok pre gayov. Naposledy to bol článok o tom, prečo gayov tak veľmi priťahujú uniformy. Vraj preto, lebo uniformy mužom perfektne sedia a vyzerajú v nich neskutočne sexi. Človek, ktorý sa aspoň trošku zaoberá psychológiou a sexualitou človeka vie, že vojaci, policajti, hasiči, námorníci, piloti musia byť chlapi s dobrou fyzickou a psychickou kondíciou, vnútorne i navonok silní, autoritatívni a tým aj mužnejší a atraktívnejší pre ženy a homosexuálov. Pretože ženy v nich vidia model ochrany a slabší muži model, ktorí nedokážu sami dosiahnuť, hoci i v inom povolaní, lebo sa proste cítia byť iní. Už vidíte ten rozdiel v presadzovaní povrchnej reklamy a krutej reality? Kto už dnes chce počuť pravdu? Komu niečo hovorí manažment a marketing, pozná tieto ťahy.

I v Cirkvi existujú ľudia, ktorí poznajú i nepoznajú jav homosexuality v pravom svetle. Sú takí, ktorí ho chcú poznať a takí, ktorým je ukradnutý, lebo majú predsudky. Je to náročné, ale vždy je možné nájsť kňaza, ktorý pochopí aj homosexuálov a povzbudí ich. Najskôr to nebude robiť verejne, hromadne, ale "tajne," individuálne. Treba vytrvalo hľadať, obrniť sa, odpúšťať (kvôli sebe).

Cirkev nemôže húfne prezentovať, že každý homosexuál je vrúcne pozvaný do kňazskej služby. Chce to individuálne posúdenie možno ani nie cez poznanie jeho homosexuality, ale cez jeho názory a skutky. Úplne stačí, že on sám si priznáva svoju homosexualitu a dovolil aspoň jednému duchovne bohatému človekovi, aby ho v tomto smere viedol, pomáhal mu prekonávať rôzne prekážky, na ktoré aj vďaka homosexualite v živote či v kňazskej službe narazí. Pre kresťanskú komunitu nie je dôležité poznať tak intímnu záležitosť duchovného vodcu, ale dôležité je poznať jeho postoj, pohľad na rodinu, manželstvo, sexualitu atď. Tento postoj, pohľad môže byť zdravý alebo hlboko poznačený až zdegradovaný. Preto, hoci každý musí zrieť a v zrení robí chyby, i homosexuál môže byť kňazom, ale nie každý. Okrem poznania pravdy o homosexualite sú dôležité jeho morálne zásady, čistota jeho srdca a sila rozhodnutia kráčať práve touto cestou nie z úniku, pre alibi, ale preto, že to takto cíti. Kedy vie, že jeho rozhodnutie je správne? Keď sa pokúsi žiť inak, ale nič ho tak nenaplní ako toto poslanie. Homosexualita by ho v ňom nemala nijako spútavať, obmedzovať, ovplyvňovať jeho rozhodnutia či ohrozovať jeho konanie. Nesmie byť povýšená ani potlačená. Je len medzi ním a Bohom, medzi ním a jeho duchovným vodcom.

Pohľad na homosexuálny vzťah sa takisto odvíja od pravdy. Každý človek túži po láske. Je rozdiel, či hovoríme o zrelosti muža alebo o stave dospelého dieťaťa, ktoré ešte potrebuje čas, trpezlivosť iných i ochotu pomôcť, ak o pomoc požiada. Treba zvážiť, čo homosexuálovi prináša partnerská láska a čo naozaj potrebuje viac. Nežiť v sebaklame, že toto ho zachráni, lebo toto je to jediné a posledné, čo potrebuje. Nie! Toto mu dospieť do zrelosti pravého muža určite nepomôže. Pravdu o neriešení problematiky homosexuality homosexuálnym vzťahom môže podať kňaz alebo ktokoľvek iný len po kvapkách, s láskou a ponukou dlhodobého riešenia a zainteresovanosti. Pracovať na vlastnej mužskosti je tak náročné a vyžaduje si toľko času, že vrátiť sa späť či ohrozovať túto mravčiu prácu po ťažkom rozhodnutí napredovať, znamená dobrovoľne zotrvať v bludisku a trápiť sa ďalej. Prečo teda homosexuálov v partnerskom vzťahu nekritizovať? Lebo aj táto cesta ich môže priviesť k pravému poznaniu, hoci ich to bude bolieť viac. Slobodná vôľa nepustí (musí byť rešpektovaná).

Zvládne jeden kňaz úlohu môjho vodcu a radcu v problematike vzťahov, sexuality či homosexuality, keď nikdy nebol ženatý a možno je sám homosexuál? Ako viem, koho mám vyhľadať a koho sa mám držať? Ide mi iba o kvalitnú spoveď, alebo túžim po dlhodobom vedení, po riešení môjho problému, necítiť sa pri návšteve kňaza ako votrelec? Ako sa spovedať zo závislosti na sexe? Musím na spovedi priznávať, že sa jednalo o homosexuálnu súlož? Toto je len zlomok otázok, s ktorými bojujú mladí ľudia a nikto im na ne nedáva odpoveď.

Je väčším hriechom homosexuálna alebo heterosexuálna súlož bez záväzku? Z katechetického hľadiska by mali byť porovnateľné, hoci z psychologického hľadiska nie sú. V oboch prípadoch ide o využívanie až zneužívanie človeka a ohrozovanie jeho dôstojnosti, ktorú jeden človek vystavuje potupe, pretože je vnútorne zranený, zmätený, nestály a druhý je príliš veľký egoista alebo dokonca ziskuchtivec. V prípade homosexuálov je časté, že aspoň počas sexuálneho aktu zažívajú lásku, pozornosť a prijatie. Kríza ich mužskosti sa takouto súložou iba prehlbuje, ale v začarovanom kruhu plnom strachu, beznádeje a plytkej rozkoše je to zatiaľ jediná cesta, po ktorej sa odvážia kráčať a ktorá je prijateľná kvôli okolnostiam.

Pri homosexualite je z psychosociálnych príčin naštrbený obraz muža, čo je viac-menej detekovateľné rečou tela a správaním, no hlavne odzrkadlené v prežívaní človeka. Títo ľudia sú stigmatizovaní, pričom nie sú hendikepovaní. To len komplikuje ich osobné vnímanie samých seba a ich spoločenský status. Ak niekto chce byť chlapom, ale nevie ako na to, nemá podporu okolia, je to pre neho veľmi ťažké. Je to zvyčajne len a len na jeho pleciach. Ale ak niekto nechce vystupovať ako chlap, hoci chlapom je, ostatní sa to, bezpochyby, musia naučiť rešpektovať (byť chlapom neznamená nebyť gayom).

Musí byť hriechom to, ak sa dvaja muži milujú, bývajú spolu a preto spolu aj súložia? Homosexuáli sa čudujú a bránia sa, že nie každý je rovnaký, že nie sú horší ako ostatní, a keďže pri nich nie je možné vstúpiť do manželského zväzku požehnaného Bohom, sú "nútení" hrešiť mimo neho. Združujú sa do spolkov pod kresťanskou vlajkou, ale vlastnými pravidlami, organizujú pochody, protesty. Dnes už v trende vyhľadávania nezáväzných sexuálnych kontaktov homosexuáli vedú nad heterosexuálmi len o pár percent, pretože stále viac heterosexuálov si užije nezáväzný sex mimo manželstva a niekedy aj počas neho bez ohľadu na náboženské presvedčenie. Sviatosť manželstva však ani v bežných prípadoch nie je možné udeliť na základe "lásky," ktorá sa láske podobá, ale partnerskou láskou nie je. Homosexuál, samozrejme, vie milovať iného človeka, ale homosexuálna partnerská láska je výsledkom emočného zranenia, erotizovanej túžby po inom (lepšom) obraze seba, nedôvery voči sebe ako pravému mužovi.

Homosexuáli potrebujú vedenie a prijatie aj zo strany Cirkvi, ale kňaz, ktorý zároveň nebude dobrý psychológ so zdravým pohľadom na (homo)sexualitu (alebo aspoň viac ako priemerný znalec psychológie, interakcie s ľuďmi a muž činu), časom týmto ľuďom ublíži, nech si už zvolí akúkoľvek taktiku. Byť kňazom je skutočné poslanie s potrebou ďalej sa vzdelávať (sociálna práca, psychológia, základy psychiatrie). Nestačí len modliť sa.

3. Umelé oplodnenie

Kto by nevyužil šancu mať vlastné dieťa? Asi každý, kto túži byť rodičom. Máme lekárov a vedcov, ktorí tu predsa nie sú nato, aby kazili Božie plány, ale aby pomáhali človekovi, podporovali súdržnosť a empatiu, blízkosť človeka k človekovi, chránili jeho život a zdravie, hájili jeho záujmy v snahe o zachovanie osobného i spoločenského dobra, vnútorného pokoja. Boh dal všetko pre nás, pretože nechce martýriu ani obetu. Ak nie je vlastným rozhodnutím človeka nestať sa rodičom, prečo by sa s tým mal vyrovnať, ak existuje riešenie? Je i iná cesta, ako cesta vzniku množstva embryí, aby sa šetril čas na jednotlivých krokoch procedúry a peniaze na počte zákrokov. Je možné vložiť do maternice všetko, a teda to málo, čo sa oplodní, i keby výsledok mal mať nateraz nulovú úspešnosť. Zmraziť je možné len vajíčka, nie embryá (aby nedochádzalo k trápeniu a ohrozovaniu zdravia ženy, ktorá by mala opakovane podstupovať celú procedúru, "liečbu" a odber vajíčok).

Treba myslieť aj na to, že akoukoľvek manipuláciou s bunkami vrátane kryokonzervácie, je ich genetická informácia vystavená rôznym vplyvom; hrozí poškodenie DNA, ktoré môže a nemusí byť po oplodnení zreparované podľa kópie homológneho chromozómu. Niektorí ľudia sú schopní prevalcovať etické zásady a ohrozovať zdravie a život budúceho potomka pre svoje egoistické ciele a zámery (Musím mať dieťa, lebo ako budem vyzerať pred inými?! Musím mať vlastné dieťa za každú cenu!).

Je rozdiel medzi gamétou (vajíčko, spermia) a zygotou (začiatok nového života, prvopočiatok embrya). Nesplynuté gaméty ešte nemôžeme považovať za nový život. Ten u človeka vzniká splynutím samčej a samičej gaméty (vznikom zygoty). Osobne nie som proti zmrazovaniu gamét, etickému zaobchádzaniu s embryami (aby nedochádzalo k zbytočnému oplodňovaniu množstva vajíčok, k zmrazovaniu či ničeniu embryí) a inseminácii ejakulátom partnera.

Prvoradým cieľom je vykonať také opatrenia, aby rodičia mohli počať dieťa prirodzenou cestou, max. cestou inseminácie ejakulátom partnera, nie darcu. To, však, nie je vždy možné. Dnes už techniky umelého oplodnenia i liečby zníženej fertility výrazne pokročili. Stačí si vybrať, čo vlastne chceme podstúpiť, kam sme ochotní zájsť a ktoré pracovisko vykonáva takú metódu, ktorá neporušuje naše osobné morálne zásady a neodporuje ani nášmu náboženskému presvedčeniu (ak nám na ňom záleží).

4. Ochrana pred počatím

Som proti užívaniu antikoncepcie. Keby som mal začať písať o súvislosti medzi užívaním hormonálnej antikoncepcie a vznikom venózneho tromboembolizmu (blokácia žily krvnou zrazeninou a ohrozenie života), asi by to už nebolo jednoduché čítanie.

Názory na používanie kondómov, ktoré muži tak neradi používajú (radšej donútia ženu k užívaniu hormonálnej antikoncepcie), sú v Cirkvi rôzne.

Môj názor znie: Pri mimomanželskom styku radšej kondóm ako HIV (ak nezvíťazí zdravý rozum a nebude pre mňa výhodnejší sex z lásky, bez ktorej sa v živote nezaobídem). V manželstve radšej kondóm ako interrupcia alebo utrpenie neželaného dieťaťa, dieťaťa, ktoré si už nemôžeme dovoliť. Čo s Billingsovou ovulačnou metódou, ak manžel pracuje na týždňovky? Keď príde domov, chce byť so svojou ženou aj intímne. Po každom styku jej má zanechať potomka? Okrem toho, ako slobodní ľudia sa chceme riadiť slobodnou voľbou a chuťou na sex, nie príručkou, kedy smieš a kedy nesmieš splynúť so svojím partnerom. To vzťah viac ničí, ako mu prospieva. Úlohou sexu v páre, ktorý má pohlavný styk pre radosť, primerane často z prirodzenej túžby byť s milovanou osobou intímne, nie plodiť a plodiť, a ak neplodiť, tak len podľa harmonogramu, je aj upevňovať vzťah, zbližovať sa s partnerom a rýchlejšie prekonať rôzne problémy.

Ak dobre počítam, plodných dní je mesačne ≤6 dní (2-3 dni pred a niekedy nie jeden, ale dokonca 2-3 dni po ovulácii). Predtým i potom je niekoľko dňová "plodná rezerva" a už máme ±2 týždne za sebou. Zvyšok jedného cyklu tvoria ďalšie ±2 týždne, ale už neplodných dní, z čoho je ≤1 týždeň menštruácia, kedy nebude pohodlné ani vzrušujúce mať sex. Ostane nám ≥1 týždeň na pomerne vzrušujúci sex počas neplodných dní pred "vypuknutím" menštruácie. Na plánovanie potomstva je to skvelý kalendár, ale nie pre radosť zo spontánneho splynutia dvoch milujúcich sa ľudí. Navyše je potrebné počítať s rôznymi nepredvídateľnými okolnosťami, kedy menštruácia mešká alebo nastúpi skôr a na naše výpočty či plány môžeme zabudnúť.

Všetko, čo sa ocitne v "rukách" človeka, sa dá zneužiť. Ochranu zneužívajú mladí ľudia, aby mohli skoro a bez záväzku súložiť a isto ju dokážu zneužiť aj tí, ktorí si ďalšie dieťa dovoliť môžu, lež pre zachovanie terajšieho komfortu ho už nechcú. Hormonálna antikoncepcia vždy mala a bude mať vedľajšie účinky na organizmus ženy. Pár, ktorý nechce nič zneužívať, je zrelý a prevláda v ňom pravá partnerská láska, súdržnosť, zmysel pre rodinu a pravdivé vnímanie jej poslania, či už na predchádzanie zdravotným problémov alebo finančným ťažkostiam alebo len pre cieľ vyhnúť sa nezmyselným pravidlám kedy môcť a kedy nemôcť či kedy prerušiť koitus pred vyvrcholením a znechucovať si tak sex, má podľa môjho názoru právo použiť kondóm, pretože nebráni počatiu z pohodlia, ale z objektívnych dôvodov.

Musíme myslieť logicky, nie fanaticky.

5. Rozvedené alebo rozvádzajúce sa manželské páry

Niekto má to šťastie a podarí sa mu po rokoch čakania anulovať rozvod aj cirkevne, inému sa to nepodarí. Nechcem a nebudem spochybňovať správnosť, rovnoprávnosť a spravodlivosť pri týchto činnostiach, ale slovami istého kňaza: "Človek, ktorý môže pristupovať k všetkým sviatostiam si to často nevie vážiť. Človek, ktorý tak učiniť nemôže, je si vedomý svojej viny, ktorú ľutuje, prijíma eucharistiu po udelení výnimky (napr. v čase Vianoc) so slzami v očiach."

Nechcem tiež nikoho obhajovať, iba sa dívam na problematiku stúpajúcej rozvodovosti reálne.

Mnoho rozvodov sa deje kvôli banalitám, ktoré nadobudnú obrie rozmery. Je však možné existovať v manželstve s niekým, kto už s vami žiť nechce z akýchkoľvek dôvodov, ste pre neho vzduch alebo rohožka? Kde ešte existuje láska na oboch stranách, všetko sa dá prekonať. Tam, kde láska hoci len z jednej strany vyprchala, sa už nedá urobiť nič. Vyprchala z objektívnych dôvodov, alebo som sa jednoducho zamiloval/a do iného/inej? Nemôžeme rozvádzajúcich sa ani rozvedených trestať, nech sa už veci okolo nich diali z akýchkoľvek dôvodov.

Každý by si mal vedieť vstúpiť do svedomia a posúdiť mieru svojej viny. Každý takýto človek si zaslúži druhú šancu nielen pre svoje šťastie a šťastie svojich detí, ale aj v možnosti opäť pristupovať k sviatostiam, po ktorých túži. Ako dokázať, že miera viny človeka je minimálna, alebo že vina nie je žiadna? To vie spravodlivo posúdiť iba Boh. My nemôžeme súdiť nikoho.

Cirkev chce chrániť sviatosť manželstva, chrániť rodinu. Nemôže podporovať mimomanželskú súlož. Vždy však ide o daného človeka, ako sa cíti pred Bohom, aké má pred ním srdce i svedomie. Každý má právo na omyl a každý má právo po tomto omyle zažiť skutočnú lásku. Najlepšie však dokáže situáciu posúdiť kňaz, ktorý s človekom pravidelne pracuje, pozná okolnosti, pozadie situácie, vývin problémov, pokusy o ich nápravu, život, povahy a nezhody (možno i depresívne stavy, závislosť či rôzne poruchy, pričom nie je vôľa zmeniť to) oboch manželov. Má však prostriedky či právomoc na to, aby urgentne pomohol človekovi, ktorý si to zaslúži?

Keby sme mladým ponúkli riešenie neponáhľať sa s uzavretím sviatostného manželstva, otvorili by sme im cestu súlože a spoločného života mimo tohto manželstva. Riešenie je v samotnom človekovi, ktorý si konečne začne byť istý tým, čo naozaj chce a to, čo teraz chce, si obháji aj o 50 rokov. Ide o silu ducha, vytrvalosť, stálosť, schopnosť odpúšťať, obetovať sa jeden pre druhého skutkami, bez honby za dokonalosťou svojho obrazu či obrazu partnera, partnerky. Koľko ľudí dnes vstupuje do manželstva z úniku pred niečím, zo samoty či pre zachovanie tradície? Založiť si rodinu nie je vhodná, hoci automatická voľba pri mnohých ľuďoch, a mnohí o tom ani nevedia. Priznanie by bolo prehrou hlavne pred rodičmi, priateľmi, známymi a možno i pred sebou samým. Zrazu akoby sa človek zasekol a nebol plnohodnotný, nebol ako ostatní. Tak to, bohužiaľ, vnímame: "Ak nikoho nemáš, si gay/lesba alebo čudák." Mnohí nie sú na rodinu pripravení, schopní dlhodobo zotrvať v nejakom vzťahu či zniesť tlak zodpovednosti, odriekania a obety kvôli rodine. Vraj každý túži po vlastnej rodine, ale už keď sa v nej ocitne, nevie, čo s tým; nie je pripravený na vernosť, nie je pripravený byť vzorom pre deti, lebo sám ešte potrebuje slobodu a vedenie, aby dozrel. Človek sa vydesí na smrť, pretože máločo z toho, čo vyžaduje kvalitný vzťah a rodina videl vo svojej vlastnej rodine, prípadne nebol k tomu vedený, nestotožnil sa s tým. Nedokáže riešiť konfliktné situácie, nechať si poradiť, vidieť pravdu, odpúšťať, nechcieť sa mstiť, pracovať na kompromise, byť ten, kto spája, teší sa z úspechu iných. Zabúdame na duševnú očistu a nepoznáme samých seba. Doba nás kamsi tlačí, ale my dobu neovplyvníme. Sme permanentne podráždení, nervózni, napätí, ľahostajní alebo príliš sebakritickí. V každej dobe je možné byť takými, akými chceme byť. Prvým krokom je poznať seba, naučiť sa rozlišovať dobré od zlého, správne od nesprávneho a vždy začínať od seba. Druhým je naučiť sa vážiť si iného človeka za každých okolností. Tretím krokom je dozrievať vo vzťahu (v stálosti, zodpovednosti, kreativite, podpore, pochopení, samostatnosti, odpúšťaní, počúvaní, zaujímaní sa o toho druhého, tvorbe kompromisov, učení sa kedy mlčať, kedy a čo hovoriť atď.) a zároveň sa o neho starať každý deň. Ak niečo z toho nedokážeme, alebo sme to preskočil, nie sme zrelí na vzťah. Máme celý život na to, aby sme boli so šľachetným a ľudským správaním plne stotožnení, žili ho, a nedívali sa naň ako na nedosiahnuteľný ideál, hoci by všetci mali robiť inak a museli by sme ísť proti všetkým. Prečo? Lebo stáť si za tým, čo je správne, je niečo, čo nám nikto nikdy nevezme, čo nás naplní pravým pokojom a šťastím a jedine na čo môžeme byť právom hrdí. Ak tomuto naučíme svoje deti, budeme môcť byť hrdí dvojnásobne.

6. Pastorácia pubescentov a adolescentov

Nemožno povedať, že by sa tejto problematike cirkvi na Slovensku nevenovali vôbec, ale predsa ešte badať medzery. Klasické tvrdenie: "Nestíhame!" Kňazov je toľko, že sa môžu podeliť do skupín podľa toho, čomu sa vo svojej pastorácii chcú venovať najviac (ktorej vekovej kategórii, akým problematikám atď.).

Budúcnosti Slovenska - dnešným mladým ľuďom treba nanovo vštepovať do srdca úctu človeka k človekovi, pokoru, súdržnosť, naučiť ich nebáť sa prejaviť iný názor a žiť inak. Je veľa problémov, ktoré číhajú na dnešnú mládež: závislosť na virtualite (internetový ošiaľ, "slúchadlová generácia"), nezáujem o spoločenské aktivity, aktívny šport, podliehanie trendu zbožňovania dokonalosti, skorý nástup pohlavného života, závislosť na masturbácii a porne, sťažené podmienky vytvárania zdravého sebavedomia a identity, uzatváranie sa do seba, neschopnosť zorientovať sa vo svete kvánt (planých) informácií, znížená schopnosť dôverovať, prejaviť úctu, rozlišovať medzi pravými hodnotami a falšou, tuctovosťou.

Je potrebné vytrhnúť deti z virtuality, vrátiť ich do ulíc s otvorenými očami a ušami, poukázať na čaro osobného kontaktu, vliať do ich sŕdc úctu a radosť z inakosti, naučiť ich prijať prehru, vyrovnať sa s ňou, naučiť ich riešiť problémy tak, aby neubližovali sebe i ostatným.

Kňazi, rehoľníci, rehoľníčky a vychovávatelia musia, žiaľ, zastupovať absentujúcich rodičov viac ako kedysi. Hoci tieto deti majú často oboch rodičov, vnútorne sa cítia byť (polo)sirotami, ktoré nemá kto kvalitne viesť, ukázať im vzor, venovať maximum času a pozornosti.