Homosexuálny kresťan nie je nikdy gay! 

alebo 

Kresťania, nebuďme ustráchaní či ľahostajní alibisti!

Zlo má na rozdiel od lásky jednu zásadnú vlastnosť - šíri sa domino efektom. Láska sa môže zastaviť pri ďalšom článku, ale môže tiež zastaviť pád ostatných.

Ako kresťania často samých seba triedime na dobrých, zlých a ešte horších. Realita je ale taká, že len málo ľudí dnes môže pred Bohom právom kráčať hrdo so vztýčenou hlavou, a napriek tomu všetci kráčame vzpriamene.

Každý človek s homosexuálnymi sklonmi je iný a každý je iný natoľko, nakoľko mu Boh dal poznať seba a nakoľko ho on túžil poznať. Alebo sa len upäl na svoje túžby, krivdy a slabosti a všetko nimi ospravedlňuje.

Homosexualita nie je skutočnou ani smerodajnou identitou človeka, či už ten je alebo nie je kresťan. Nech si už vo svojom živote prechádzame čímkoľvek, to nás neoprávňuje na úľavy vo vzťahu k Bohu, svojim blížnym, ani na dovolenku od povinností Božieho dieťaťa. Hlavnou pozvánkou Božieho dieťaťa od Boha je osvojovať si cnosti a zdokonaľovať sa v nich. Kresťan je človek, ktorý sa odpútava od tohto sveta najviac, ako je to možné a vo všetkom okrem lásky (pretože všetko ostatné zaťažuje myseľ a zanáša dušu), nežije pre žiadostivosti a má jasno v tom, čo je hriech.

Hriechy páchame z rôznych príčin. Niekedy ide o bolesť, inokedy žiadostivosť, samotu, krivdu, a dokonca i slepú zamilovanosť. Možno to všetko zranený človek chápe. Ale ako niekto môže hrešiť s niekým, koho naozaj miluje? Existuje hriech kvôli láske? Láska neplodí hriech ani smrť. Nikto si nevyberá to, do koho sa zamiluje, ale každý si vyberá to, ako s tým naloží. Ľudská láska je relatívny pojem. V Božích očiach láska nie je pocit, zamilovanosť, túžba, právo či odmena za niečo. Naša láska sa často mení na pekné priateľstvo, inokedy v nenávisť. Skutočná láska je viac ako pekný vzťah s niekým. Je viac ako príťažlivosť. Láska vedie k slobode, vernosti pravde a správnym rozhodnutiam - v zhode s Božím plánom s nami. Homosexuálny partnerský vzťah nie je sloboda ani správne rozhodnutie kresťana. Je to cesta, na ktorej si túžim ponechať Boha i vlastné predstavy o tom, ako sa má Boh prejavovať v mojom živote a do čoho všetkého môže zasahovať. Nakoniec však zhorí môj vzťah s Bohom alebo s partnerom, a postupom času oboje. Preklopí sa to či urýchli podľa toho, komu a aký dlhý čas a priestor som dával v živote a s kým som to myslel a stále myslím skutočne vážne. V podstate každý partnerský vzťah rastie alebo padá na tom, ako veľmi si uvedomujeme dar lásky, života a sebadarovania a ako autenticky ich žijeme. Byť súčasťou niekoho života, je ukazovať mu, ako sa díva na veci Boh, vzájomne si obrusovať hrany a spolu dôjsť do cieľa. Máme celý život na to, aby náš postoj splynul s Božím, a k tomu potrebujeme niekoho, kto už pod vplyvom Božej výchovy viac pokročil. Problém je v tom, že nikdy nevieme, ako dlho bude tento celý život trvať a či vôbec máme záujem byť Božími.

V súčasnosti badať v cirkvách západných krajín chaos v názore, ako pristupovať k homosexuálne cítiacim kresťanom. Je to len jeden z dôkazov sily "homoloby", ktorá nahlodáva aj myslenie duchovných osôb, a tie potom konajú proti skutočným potrebám a záujmom duše im zvereného človeka. Hriech homosexuála sa stáva akoby ľahším ako ten istý hriech heterosexuála. Ako kresťan som pozvaný prijať svoju homosexualitu, ale odmietnuť životný štýl gay komunít. Som slobodné Božie dieťa, ktoré čerpá silu zo zdroja lásky, nie slepec poslušne vedený gay loby a otrok spútaný vlastnou žiadostivosťou, nerozhodnosťou, bolesťou a osobným i kolektívnym sebaklamom. V našich podmienkach (a ďalej východne), je hriech homosexuála posudzovaný prísnejšie ako ten istý hriech heterosexuála, a kým "Západ" to posúva do benevolencie a tolerancie všetkého, my sa oháňame slovom čistota, a tým sa začínajú i končia naše aktivity pre homosexuálov. Dívame sa na nich z diaľky a zhora.

Útoky na cirkvi a spoločnosť v rámci problematiky homosexuality sú zvyčajne obyčajným emocionálnym vydieraním za chyby minulosti. Je to i o nevedomosti a vyťahovaní špiny na iných. Ak niekto poukazuje na môj hriech, vytiahnem jeho hriech. Najlepšia obrana je útok.

Kedysi som mal ťažké srdce na kňazov, pretože ak niekto s homosexuálnymi sklonmi nemá mať partnerský vzťah, potrebuje náhradnú rodinu a silné ukotvenie v jej členoch. Nenapadol ma nikto vhodnejší ako kňazi bez vlastných detí a ďaleko od vlastných rodín. Neuvedomoval som si ich pracovné zaťaženie, nedostatok času, množstvo osobných zranení, neustály drobnohľad veriacich a mizivé psychologické znalosti. Dnes už viem, že podiel viny na tom, že mnohí šťastní nie sme, nesieme všetci rovnako - najmä celá "rodina" bratov a sestier v Kristovi. Napriek tomu si myslím, že by v každom veľkom meste mal byť vyčlenený duchovný vodca práve pre takto sexuálne zameraných ľudí (pokiaľ sa niekto rozhodol žiť inak, s týmto rozhodnutím vstupuje do mnohých ťažkostí a kompromitujúcich situácií, ktoré sám nikto nezvládne), pretože ich nie je málo a potrebujú maximum pozornosti, aby sa skutočne cítili prijímaní a milovaní a aby sa minimalizovali pokušenia iných kňazov v tajnosti zneužiť vnútorný stav či nezvládnutia väzby iného. Kto sa problematike venuje naplno, rýchlo sa učí skúsenosťami i aktívnym vzdelávaním sa a vie, čomu sa vyhnúť. Kto sa tak komplexnej (náročnej) problematike venuje popri iných pastoračných povinnostiach alebo tajne s jedným či pár jednotlivcami, môže mu mnohé uniknúť alebo má čo skrývať. Nebezpečenstvo sa stupňuje vtedy, ak odmieta spätnú väzbu alebo vzdelávanie sa v danej oblasti. Pozornosť venovaná osobám s homosexuálnymi sklonmi je pozornosťou venovanou mládeži, mladým dospelým, slobodným i tým v manželstvách a nikdy to nie je o inej sexualite (pretože o nej by cirkvi v rámci odbornosti skutočne nemohli veľa povedať), ale o láske, plnohodnotnom a perspektívnom rodinnom vedení v inak problematickom a často osamelom živote. Takéto vedenie totiž nie sú kompetentní poskytovať ani laickí odborníci na dušu, a tak ľudí nechávame napospas ich osudu. Len minimum laikov znesie doživotnú izoláciu od spoločnosti a deficit skutočnej lásky. Rovnako ako potrebujeme Boha, potrebujeme i seba navzájom. Nemôže ísť o aktivity, ktoré budú povinnosťou zatvorenou pred vonkajším svetom. Musí ísť o aktivity, ktoré sa budú rozrastať spontánne podľa potrieb dotknutých, poháňané úprimnou láskou a záujmom.

Asi pri žiadnom hendikepe sa osoby necítia normálnejšie ako pri homosexualite, a napriek tomu rozvíjanie homosexuálnych sklonov v praxi v Božích očiach normálne nie je. I preto je potrebné v cirkvách smerovať väčší podiel pozornosti ľuďom s homosexuálnymi sklonmi a nabádať laikov k tomu, aby to robili tiež a vedeli ako (nestačí vedieť, čo je homosexualita a ako ju definuje napríklad Katolícka cirkev). Potrebujeme ísť ďalej (odtabuizovávať, prijímať svoj podiel viny a podnikať konkrétne kroky k náprave).

Pokiaľ niekto tlačí problematiku len do spovedí a individuálnych rozhovorov, posilňuje tabuizovanie, zvyšuje riziko zneužívania problému a zrejme nemá čo viac ponúknuť. Kňazi prichádzajú do kontaktu s homosexuálmi najviac, a pokiaľ týmto ľuďom úprimne záleží na vzťahu s Bohom a na zotrvaní v Cirkvi, asi by si zaslúžili viac; zažívať čas stratený pre nich, možnosť mať skutočnú rodinu, ktorá napĺňa vzťahové a emocionálne deficity, pomáha rásť a rozvíjať sa osobnostne aj duchovne, začleniť sa do sveta mužov, zvládať túžby aj s pomocou spoločenstva (všetci sa potrebujeme naučiť krotiť svoju žiadostivosť a hovoriť o nej), stane sa morálnou oporou. Niečo podobné môže nájsť mladé dievča v rehoľných sestrách, objaviť krásu poslania ženy a tajomstvo napĺňajúcej nesexuálnej lásky ženy k žene v komunite.

Myslím si, že nielen mladí homosexuáli potrebujú svojho Don Bosca - chlapa so srdcom na správnom mieste, ktorý si na nich VŽDY nájde čas (a na to potrebuje byť vyhradený minimálne jeden kňaz vo veľkom meste a zopár laikov). Nevravím, že Cirkev má robiť manifestácie a gay podujatia ako Gay Christians, aby pútala pozornosť práve pri tejto problematike, keď má desiatky iných oblastí, v ktorých treba zapracovať. Úplne by stačilo vedomie toho, že existuje skupina mužov, možno kňazov i laikov, ktorí si vedia nájsť čas, chcú sa v téme vzdelávať teoreticky i cez skúsenosť iných a byť skutočnou oporou - rodinou. Dôležité je, že to nebudú robiť TAJNE a budú znalí ľudskej duše a jej potrieb. Je to zrejme ilúzia, preto reálnejšie vidím viac edukovať kňazov v tejto oblasti a motivovať laikov, aby sa chceli tiež zapájať a nebáli sa zdieľať a zaujímať sa viac aj o týchto ľudí. Možno zistia, že mali o homosexualite skreslené predstavy a že potreby homosexuálov, ako potreba lásky, porozumenia, objatia, zdokonaľovania sa v danom pohlaví... sú "obyčajné," ľudské, prirodzené a priame (neskrýva sa za nimi nič sexuálne). Je prospešné viac hovoriť tiež o sexualite ako takej a o sexuálnom živote. A najmä, aby na našich životoch bolo vidieť, že Boh v nich koná divy a tvorí nás činorodých v láske, šťastných a rešpektujúcich slobodné rozhodnutia iných (pri homosexualite sú však málokedy slobodné, lebo iná cesta sa neukazuje ako dostupná a dostatočne stabilná na to, aby mohla napĺňať - nevieme ponúknuť inú cestu a "hmatateľne" a zúčastnene dokázať jej kvality, nemáme skúsenosť s takýmto vedením alebo nie sme dostatočne ukotvení v Bohu a so skutočnou morálnou podporou v spoločenstve, v ktorom by sa mohla otvoriť akákoľvek téma - nevieme, ako reagovať ani ako podporiť človeka s citlivým problémom; buď nedoceníme, nevidíme jeho potreby, alebo ho podporujeme v krivde a /seba/nenávisti či v iných deštruktoch).