Homosexualita: Vyberať si medzi Bohom a partnerom?

Poďme na to zoširoka. Predstavme si heterosexuálneho syna, ktorý sa bezhlavo zamiloval do krásnej ženy, kúpili so domček (presnejšie povedané - vzali si hypotéku na domček) a bývajú v ňom spolu už jeden a pol roka. Veriaca mama a možno ani samotný syn nevedia, prečo v novej rodine nechýba sviatostné manželstvo. Mama, tvrdá katolíčka, je rázna a búri sa. Odmieta mladý pár navštevovať a pomáhať s opaterou malého vnúčika. Syn je z toho nešťastný, a tak sa mladí jedného dňa rozhodnú, že sa predsa len vezmú v kostole... a všetko je v poriadku.

Nič nie je v poriadku! Čo sa tu stalo? Mama dala synovi ultimátum - Buď ži tak, ako sa na kresťana patrí, alebo ma stratíš ty aj tvoje deti!

Prečo je postoj syna k Bohu vlažný? Syn stratil Boha ešte v rodičovskom dome. Prečo? Dali mu rodičia základ a príklad živej viery, alebo mu odovzdali tradíciu s množstvom problémov, ktoré sa neriešili s Bohom? Má rodič nanútiť lásku k Bohu a úprimný vzťah k Bohu, alebo ukázať túto lásku i vzťah? A ako ich ukáže lepšie, než tým, že Boha začne milovať cez syna a nevestu, ktorí k Bohu zatiaľ nenašli cestu. Áno, moje dieťa žije v hriechu, ale ultimáta k láske nepatria. Zamieňame si jasné postoje s ultimátami. Bojíme sa, že s láskou dávame dieťaťu súhlas hrešiť? Odvrhnutím (prestať komunikovať s láskou a záujmom) sa ale nesprávame ako Ježiš. Viac ide o veľkolepý, osobný, nesúhlasný manifest ukrivdeného ega, túžbu zničiť pôvodcu verejnej hanby za každú cenu. Ak to nepomôže, nechceme mať nič spoločné s tým, že naše deti hrešia a chceme, aby iní videli naše tváre zničené z toho, že nás deti donútili zriecť sa ich. Žiaľ, my s tým predsa len "niečo" spoločné máme (a okrem toho sa podobáme pokrytcom). Živý vzťah dieťaťa k Bohu sa v našej rodine nepodarilo vybudovať, no a mimo rodiny a v dospelosti to už pôjde veľmi ťažko. Chceme trucom, vydieraním, manipuláciou potrestať dieťa alebo zakryť svoj omyl, svoje chyby a podivný vzťah k Bohu, postoj k Božej spravodlivosti, ktorú chceme aplikovať nie na seba, ale na iných? Argumentujeme tým, že to iní ho zmenili a odviedli od Boha. My sme tomuto synovi svojím životom dostatočne neukázali dôvod, prečo sa nezmeniť pod vplyvom iných! Ukázali sme mu vieru, nie radosť z viery. Ukázali sme mu palivo, nie však oheň lásky, ktorý spaľuje zlo a priťahuje iných, aby pri ňom pobudli a zohriali sa. Ukázali sme mu Boha, nie však Otca, ktorý má prvé miesto v rodine (a ktorý je skutočným Otcom rodiny, nie diktátorom, čo znamená, že nás neobmedzuje, iba trpezlivo čaká na to, kedy budeme pripravení). Možno nám ako rodičom trvalo dlhšie, kým sme duševne i duchovne dozreli. Potom sme dieťaťu mohli a chceli autenticky ukázať, ako má vyzerať kresťanstvo v praxi, avšak už dospelo, bolo neskoro. A dnes bijeme na poplach alebo robíme scény, lebo niekoho potrebujeme obviniť?

Ten istý obraz matky a syna teraz aplikujme na vzťahovú problematiku homosexuality. Syn tu predstavuje niekoho, kto "trpí" (ak netrpí, chceme, aby trpel) pre svoju homosexualitu. Rodič zasa predstavuje kohokoľvek z rodiny veriacich - bratov a sestier v Kristovi. V tejto rodine sme nemilovali ako Ježiš, zanedbali rozvoj a smerovanie mužskej/ženskej energie, lebo keby tomu tak nebolo, nikto sa pravým homosexuálom nestane. A nemilujeme homosexuálneho syna skutkovou láskou dodnes, preto musí hľadať lásku a prijatie inde. Tento syn nevie, čo robiť so sexuálnym pudom, pretože je zúfalý z nenaplnenia v láske, ktoré začalo v jeho rodine a pokračuje aj dnes v rôznych obmenách a s inými ľuďmi. Dôverne pozná matku a myslenie ženy. Pozná muža v rodine, nie však otca a myslenie muža, ktoré by priťahovalo a motivovalo. Patriť do sveta mužov pre neho nie je dôverne známe, ich svet je nepoznaný, záhadný, nevie sa nabažiť každého prejavu mužskosti, túži sa cez svoj idol dostať k sebe a k spoločensky uznanému modelu mužskosti (chce byť tým, kým podľa seba nie je a ako taký nie je pre iných mužov plnohodnotný). Úspech v mužskosti a uznanie od iných mužov je pre každého muža viac ako tá najlepšia práca, pohodlný život, bohatstvo a milión nápadníkov.

Homosexuálny erotický kontakt je hrou dospelých mužov, ktorí zostali deťmi. Je najdostupnejšou ponukou na "trhu." Hoci sú homosexuálne partnerstvá vo vernosti psychologicky zdravšie ako neviazané sexuálne úlety, aj tie sa postupne rozpadávajú pre neautentickosť muža (ktorý nerozvíja svoju potlačenú podstatu a potenciál, ale stigmu), jeho vzťah k sebe a iným a kvôli homosexuálnej lobby, ktorá hovorí, že žiaden gay na sebe nemusí pracovať, stačí, že je a nikto sa ho nemôže ani dotknúť (pritom on sám sa neraz zvíja vo vnútorných mukách). Umývame si ruky, aby sme nejakým skutkom lásky nedávali súhlas k hriešnemu životu iného. Dávame mu ultimáta a keď ich prijme, chceme ho milovať, ale nevieme ako. Chceme ho zmeniť, ale nevieme ako. Chceme, aby prijal všetko to, čo by sme sami v jeho koži neboli schopní prijať.

Avšak homosexuál potrebuje cítiť silu rodiny a silu priateľstva, aby si mohol opäť nájsť cestu k Bohu a prežívať vzťah s ním i svoj život naplno v slobode a pravde. Človeka, ktorý hľadá Boha, Boh formuje a ukazuje mu cestu bez toho, aby musel hľadajúci najprv prijať naše podmienky, a až potom bude hodný našej lásky. Boh ho miloval prv, ako sme sa my rozhodli prinútiť ho k zmene, a miloval ho rovnakou láskou po celý čas, kým bol v homosexuálnom partnerskom vzťahu alebo v sexuálnom harašmente. Boh čakal na jeho slobodné "áno," ktoré malo prísť cez naše srdcia a naše ruky. Tie totiž mali homosexuálovi tlmočiť a zosobňovať nekonečnú Božiu lásku, pomáhať mu pri hľadaní seba a pri rozvoji mužskej identity, aby sa už nebál opustiť homosexuálny vzťah a zažiť dobrodružstvo autentickej lásky muža, toho - byť zdravo napojený do dynamickej a samoregulujúcej štruktúry spoločenstva mužov (i žien).

Jedinečný obraz muža a ženy už nikto nikdy nezmení. Máme ho v sebe a nepotlačíme ho ani rozhodnutím "vplyvných." Predstavme si, že by sa neplodný muž všetkým ľuďom predstavoval asi takto: "Ahoj, volám sa Ján a som neplodný." Je to predsa jeho intímna a bolestivá záležitosť za ktorú nemôže a i napriek ktorej zostáva plnohodnotným mužom, nie niekým iným. Nebráni mu to v tom, aby sa rozvíjal po každej stránke a dosahoval úspechy. Rovnako je aj homosexuálny muž povolaný k tomu, aby sa nenechal oklamať homosexuálnou lobby, ktorej nikdy nešlo a nikdy nepôjde o jeho osobné šťastie, ale aby hľadal pravdu, chcel odkryť a rozvíjať hlboko ukrytú podstatu samého seba a spoznal svoje poslanie, pre ktoré bol ako muž stvorený. Neplodný muž nezíska schopnosť plodiť, ale homosexuálny muž sa môže stať kompetentným a vnútorne kompletným bez ohľadu na minulosť, podstatnú časť či zvyšky sexuálnej preferencie. Len musí chcieť odhaliť svoj potenciál po tom, ako nazve veci (svoje túžby, videnie seba, vzhliadanie na iných, úniky, závislosť, perfekcionizmus, tvrdohlavosť, pohodlnosť...) pravými menami.

"Nemať partnera" niekto vníma ako kríž, ktorý nedokáže niesť nikto, a preto by sa podľa neho aj Cirkev mala zamyslieť nad tým, či by nebolo načase to zmeniť. Boh nás však znova a znova pozýva zamýšľať sa nad podstatou homosexuality a nad tým, či sme skutočnými bratmi a sestrami.

"Keby som zo seba vyškrtol všetko, čo som dostal od iných, nezostalo by zo mňa nič. Nemôžem poznať seba, kým nepoznám svoj vzťah k tebe, k svetu, k bytostiam a veciam, ktoré ma určujú."

Máme právo polemizovať, no "obávam sa," že Boh o rovnakopohlavnom sexuálnom kontakte, či už z lásky alebo zo zábavy, nevedie žiadne polemiky, ale má v tom jasno. A či sme skutočnými bratmi a sestrami? Aj na danej citlivej téme vidno, že veľmi nie. Celkovo, homosexuáli, nielen homosexuáli v partnerstvách, sa nemusia cítiť v miestnych spoločenstvách príjemne, často sú z nich nepriamo vylučovaní a nie je ochota s nimi viesť konštruktívny dialóg, pozývať do spoločenstiev atď. Aj homosexuálny partnerský vzťah môže byť podnetom pre vnútornú premenu človeka. Z tohto pohľadu je to skúsenosť posúvajúca niekam, nútiaca prehodnocovať (človek nestojí na jednom mieste, ale niečo so svojím životom robí, hľadá, skúša, presviedča sa na vlastnej koži atď.), avšak čo sa týka budovania mužskosti a vnútorného, či už duševného alebo duchovného zrenia, erotický homosexuálny kontakt (hoci len s jednou osobou) nemôže posúvať do plnosti, zvlášť ak sú obaja natoľko vnútorne zranení, že nedokážu vytvárať zdravú atmosféru vo vzťahu a živiť ho perspektívne (ak má niekto vážne problémy so samým sebou či so svojím pohľadom na svet, ťažko sa to neprejaví aj vo vzťahu). Väčšinou, ak sa rozvíja homosexuálny partnerský vzťah, padá doteraz úprimný vzťah k Bohu a s priateľmi, ktorí boli tou morálnou kotvou a nefalšovanou podporou (tým nechcem povedať to, že si treba len občas nezáväzne užiť - akože "padnúť," lebo homosexuálny partnerský vzťah nie je správny, alebo že ho má nahradiť heterosexuálne spolužitie). A to je škoda. Pravdou je, že nie je potrebné meniť spoločnosť či cirkvi, ale mali by sme byť pripravení podporovať tých, ktorí o to stoja, pretože nechcú meniť Boha, iných ľudí, systém, svoju sexualitu, ale samých seba - aby sa bez nás nezačali meniť v niekoho, kým nie sú.

Hoci rád vediem dialógy, s inými mužmi by som mohol radšej rúbať drevo, pracovať na poli alebo opravovať autá, lebo my a slová, to sa míňa účinku. Prezentácia krivdy, stigmy, osobného bôžika a kopírovanie festivalov pestrosti (niekedy skôr uletenosti), ktoré nám ako národu nie sú vlastné, je omyl kresťana i človeka (vrátane hrdého gaya, hrdej lesby). Na druhej strane, nie všetci v Katolíckej cirkvi pozývajú do dialógu a do úprimného hľadania pravdy, lebo nie všetci sú ako ich Učiteľ. Ako katolík som prijal Boha, jeho učenie bez podmienok a učím sa porozumeniu i dávaniu druhých šancí. Učím sa pokore medzi ľuďmi v Katolíckej cirkvi, ktorí nie sú dokonalí. Mám čo robiť, aby ma nepohltila bolesť, krivda, nenávisť, ale stojí to za to. Duchovný, duševný rast a rozvoj osobnej mužskosti mi za to jednoznačne stoja. Chcem rozumieť tomu, čo mi Boh hovorí, a to ma oslobodzuje. Každý v sebe môže objaviť ten povestný Archimedov bod, z ktorého pohne sebou i svetom okolo. Dôležité je vedieť odpúšťať, začínať od seba a prijímať svet taký, aký naozaj je (vrátane kresťanských spoločenstiev).

Chápem každého, kto trpí, lebo nenachádza partnerský vzťah, mysliac si, že je to jediná najväčšia radosť a zmysel života. Keď nájde partnera snov, trpí, lebo Boh mu ho nedopraje. Boh nám však dopraje zažiť v živote všetko. K Bohu môžeme kráčať priamou cestou alebo okľukou. Akákoľvek nezriadenosť, nevedomosť či sebaklam v živote sú tou okľukou, ktorá netrvá večne. Na jej konci je vytriezvenie a buď ešte druhá šanca, alebo už konečný cieľ bez šance žiť inak a tentoraz v pravde a naplno (šance na plnohodnotnejší život v pravde a takú lásku k rovnakému pohlaviu, ktorá v nás ani v nikom inom nestiera Boží obraz a prirodzenú podstatu, i keď tá je aktuálne zastretá stigmou). Život bez lásky nemá zmysel. Otázka je, čo je to tá láska, čo je jej podstatou, aká je jej hĺbka, aké sú prejavy. My ľudia sme sa naučili rozlišovať rôzne typy lásky, pričom láska, ktorá uzdravuje dušu, transformuje myseľ a približuje k Bohu, je len jedna (a nájsť ju môžeme v rôznych typoch medziľudských vzťahov). Pravá láska je pečaťou Božej podoby, ktorú sme v sebe mali nosiť všetci. Zahŕňala aj dar poznania, rozlišovania dobra a zla pre dušu. Pravá láska napĺňa pokojom a radosťou, ktoré sú vidieť i cítiť, ona nespútava, ale podnecuje k rastu všetkého krásneho i zakrpateného vo mne. Nemusí sa skrývať, lebo o nič neochudobňuje, ba každým dňom zvyšuje vnútornú hodnotu človeka, silu a odvahu koreniť svet. V prípade, že v kresťanských spoločenstvách nedokážeme budovať kultúru takejto lásky, nemôžeme súdiť nikoho, kto si zvolil inú cestu. "Láska," ktorá človeka o niečo ochudobňuje alebo núti žiť v klamstve, nie je uzdravujúcou láskou, iba prianím človeka, aby veci šli inak, ako chce Boh.

Ak som sa niečo v živote naučil, tak to bolo to, že kresťan nie je a nemusí byť ovca, a napriek tomu nepotrebuje štiepiť cirkev ani sa hádať pre iné názory. Môže byť odvážny a vytrvalý a jeho láska i otvorenosť mu budú ukazovať cestu. To, že iní nežijú ako kresťania, ho neodradí, ale motivuje k hlbšiemu a plodnému prežívaniu živej viery, ktorá vypočuje a má tendenciu spájať napriek rozdielom.