Homosexualita - vec verejná?


Muž s malým penisom si nebude sťahovať pred ľuďmi trenírky so slovami: "Aha, aký mám malý!" Rozumný muž možno nebude nadšený tým, že je jeho "pýcha" menšia, ale postaví sa k tomu ako k nedokonalosti, ktorá patrí k jeho intimite (nie na verejnosť). Odhalí sa iba človekovi, ktorý s ním bude túto intimitu zdieľať. Podobne to funguje aj pri homosexualite. Takéto a najmä predčasné odhalenie intímneho tajomstva môže zraniť. Možno miernu "výhodu" oproti ostatným zažíva ten, kto už mal/stále má partnerku. To predpokladá, že je v očiach menej tolerantných a viac zvedavých ľudí "normálny" chlap. Nie je to však správny krok. K odvážnejším krokom je potrebné dorásť, vnútorne dozrieť. Odvážne kroky sa vždy začínajú realizovať v súkromí, v živote zainteresovaného. Ich hlavným znakom teda nie je hrdé zverejňovanie súkromia, intimity, ale zodpovednosť vyjadrená vlastným konaním.

Zverejňujú homosexuáli svoju intimitu naozaj preto, aby iní homosexuáli neboli šikanovaní? V tom prípade by bolo účinnejšie prestať organizovať pravidelný GAY PRIDE, verejný pochod homosexuálov, ktorý uvedomelejší homosexuáli (a nie je ich málo), vnímajú ako dehonestáciu ich stavu, hanbu. Zosmiešňuje bežného homosexuála, ukazuje ho verejnosti prinajlepšom ako extravagantného afektovaného muža, prinajhoršom ako transvestitu (ospravedlňujem sa transvestitom). Gay Pride by teda mal byť premenovaný na TRANS PRIDE (Transgender Pride), ak sa niekto potrebuje takto zviditeľňovať či "kultúrne" sa vyžívať.

Vždy radím mať pri osobnom a často i trvalom probléme jedného priateľa, priateľku, spriaznenú dušu, ktorej plne dôverujem a zverím sa jej. Úplne samému je ťažko byť zdravo sebakritický, motivovaný napredovať, rozvážny, filtrovať útoky, nezdary, vlastné nánosy negativizmu..., zvlášť pri rôznych sexuálnych odchýlkach, kuriozitách, nebodaj závislosti. Pri dôverníkovi nesmiem pociťovať strach, nátlak, vlastné výčitky svedomia. Dôverník má počúvať a sprevádzať, nie trestať či poúčať.

Ak homosexuála svojimi prístupmi vyháňame z bezpečia rodiny, musíme počítať s tým, že ho vháňame do neistoty, samoty, nepochopenia zvonku a nie raz aj do nebezpečenstva, ktoré môže predstavovať začlenenie sa do nevhodnej spoločnosti zatrpknutých či depresívnych homosexuálov a ich vplyvu vrátane snáh o izoláciu či odbojných manier. Rodina sa o homosexualite jej člena môže dozvedieť raz, ale nemusí sa do dozvedieť nikdy. Toto majú väčšinou v rukách rodičia homosexuálneho dieťaťa. Tí často nechcú prijať to, že ich dieťa je iné. Občas sa o to ani nesnažia. Nie je hanba povedať dieťaťu - Daj mi čas, no vedz, že ťa milujem! Koľkí ale nepovedia nič alebo sa začnú správať odmerane. Vtedy začínam pochybovať o tom, či rodič miluje viac seba a svoj komfort alebo dieťa s jeho dušou a pocitmi.

Spracovanie homosexuality rodinou je veľmi individuálne. Pred blízkymi priznaná pravda oslobodzuje rovnako, ako bolí. Predtým ale musia vedieť, čo homosexualita je. Najlepšie od dôveryhodnej osoby, osoby, ktorej slovo je pre nich zákonom - napr. slovo kňaza pre bigotnú matku. Nanešťastie, oni sami si chcú vybrať takéto osoby, lebo im zvyčajne hovoria to, čo chcú počuť. Keby takúto osobu - prostredníka (niekoho, kto pripraví cestu) vybral homosexuál, zrejme by ju v návale negatívnych emócií spochybnili spolu s ním. Úspech je viac-menej v tom, keď pochopia, že homosexualita nie je choroba (a že i oni majú k danému stavu isté "prispenie"). Ostatné vyrieši čas. Mnohí rodičia to v sebe spracovávajú dlho a vždy sa nájdu ešte snahy liečiť homosexualitu potomka.

Potom je tu problém opačný - ako vysvetľovať homosexualitu deťom a ľuďom, ktorých sa vôbec netýka, ktorí o nej možno ani len nechcú počuť (najmä hlboko a zrejme aj fanaticky veriacim ľuďom).

Aj pre mňa je ešte záhada, ako by som homosexualitu vysvetlil dieťaťu. Pravdepodobne by som mu to nevysvetľoval dovtedy, kým by sám/sama nezažil/a prvú lásku. Vysvetlil by som ju ako niečo dané, čo je zvyčajne aj stále. Deti do 15. roku veku zrejme niečo také asi nedokážu pochopiť. Keby sa môj syn vysmieval z viac feminímneho alebo inak odlišného spolužiaka, určite by som zakročil. Dieťa by som učil prijímať inakosť, ale ešte by som s ním neriešil homosexualitu. Neviem, či je správne učiť deti, že homosexualita je prirodzenosť a že sa už môže týkať iných detí (ak to zvyčajne ani nie je pravda). Vidím, koľko zmätku to spôsobuje v liberálnejších krajinách. Tak ako iný hendikep, aj homosexualita by mala byť vnímaná s toleranciou, pochopením a ústretovosťou voči týmto ľuďom. Nechápem, prečo sú homosexuáli citliví v ich problematike na označenie hendikep. Keby to bolo iné slovo, možno by ho prijali, ale toto označenie neprijmú zrejme nikdy. Fyzicky sú v poriadku, i mentálne sú v poriadku, ale obraz vnímania seba a čiastočne aj psychický obraz v úplnom poriadku nie sú. Často majú podobný psychický obraz, ktorý je pre nich samých zvyčajne nonkomfortný, sú im vlastné špecifické prejavy správania sa. To neznamená, že sú duševne chorí! Keby sme ich ale dôkladne analyzovali a porovnávali s bežnými heterosexuálnymi mužmi, zistili by sme, že sú vo viacerých psychických a niekedy aj fyzických kvalitách naozaj iní. Ostaňme teda pre inakosti, ktorú nechceme pomenovať hendikepom, lebo daný stav ich v porovnaní s inými hendikepovanými osobami relatívne v ničom zásadnom neobmedzuje (ich stigmatizácia ale zostáva). Nie je však obmedzením to, ak si nemôžem či nedokážem založiť vlastnú rodinu? Skutočne ma v ničom neobmedzuje nesprávne vnímanie seba, nevhodné vnímanie iných mužov a žien? Realita je taká že, oko laického pozorovateľa i vedomie samotného homosexuála vníma či pripúšťa si zvyčajne len jednu kvalitu "inakosti" homosexuálov: schopnosť žiť a/alebo zamilovať sa do rovnakého pohlavia. Nič viac. Homosexuáli tvoria veľkú časť inteligencie na rôznych úrovniach (od národnej po svetovú). Mnohých poznáme ako famóznych umelcov, vedcov atď. Ich názory a postoje sú mienkotvorné. Občas by sa mohlo zdať, že ide o inteligenčný vrchol mužskej časti populácie. Nečudo, že aj pri medicínskom i spoločenskom vnímaní homosexuality dosiahol to, čo dosiahol a v tomto už nikdy neurobí krok späť, len krok dopredu. Bude to ale naozaj krok dopredu, alebo by si aj táto inteligencia mala uvedomiť svoje nedostatky a prestať sa brániť aj tam, kde nikto neútočí? Čo vlastne bude gay iné ako muž a koho iného to vlastne má zaujímať, ak nie najviac jeho? Jeho a milované osoby, ktoré ho sprevádzajú životom. Nebude sám šťastný, ak dosiahne maximum v role muža? Čo všetko okolo homosexuality (transgenderizmus, pedofília) je považované za poruchu, len homosexualita je čistá, jasná, prirodzená? Prečo? Lebo to spomínaná inteligencia takto chcela a chce. Žiadne iné (racionálne) vysvetlenie neexistuje.

Čo ak nám homosexuál rastie priamo v rodine? Nikdy to nie je len tak, zrazu. Homosexualitu dieťaťa je možné v rodine (s určitou pravdepodobnosťou) predvídať! Ak si už niečo na dieťati všimneme, ešte by sme mohli zvrátiť veľa (určite viac ako pofidérny odborník, ku ktorému by sme "vyslali" dieťa pri prvom podozrení na homosexuálne sklony), žiaľ, chýba nám sebakritickosť (zvyčajne ani nechceme vidieť, čo sa deje s nami a okolo nás) ochota zmeniť to, čo bolo doteraz v rodine zaužívané. Rodičia, meníme seba (správanie, prístupy), nie dieťa! Pozitívny výsledok by vždy závisel od toho, ako silno bolo a je dieťa poznačené predošlým pôsobením otca a matky navzájom i k nemu samotnému. Čím by bolo dieťa staršie, nepomohla by ani úplná náprava všetkého doteraz nevhodného. Určite nepomôže obviňovať jeden druhého, ale pomôže žiť aktuálny stav v priaznivejšej atmosfére skutočnej rodiny. Nikdy nebojujeme priamo s homosexualitou, ale s problémami, ktoré do homosexuality vyústili, prípadne s ňou úzko súvisia (homosexualita zvyčajne zostáva, ale pokrokom je zmena myslenia, postojov, návykov, pohľadu na seba, rovnaké i opačné pohlavie).

Keď sa na niekoho vzťahuje zákaz zo strany cirkvi, ktorej je aktívnym členom, to neznamená, že prestáva byť Božím dieťaťom. Homosexuálovi môžeme zakázať mať sex, ale nezakážeme mu zamilovať sa do iného muža. Čo urobí človek, ktorému dáme pocítiť jeho hendikep? Bude sa snažiť dokázať ľuďom opak. I homosexuál, ktorého častujeme prívlastkami chorý a nenormálny, bude mať tendenciu dokázať opak životom s opačným pohlavím alebo životom v depresiách, čo zvyčajne predstavuje väčšiu tragédiu. Keďže nie je v moci človeka homosexuálnu lásku zakázať ani ju liečiť, neostáva nič iné, ako ju plne rešpektovať. Môžeme len vyjadriť svoj nesúhlas s registrovanými partnerstvami a adopciou detí párom homosexuálov, ale nemôžeme útočiť na homosexuálov a naivne si myslieť, že ak sa dvaja muži milujú, nikdy sa intímne nedotknú, nech by boli akokoľvek nábožensky založení. Je utrpením žiť bez partnerskej lásky, ak to nebola vlastná voľba človeka. Žiť bez intímností s milovaným partnerom je zasa utrpením pre oboch. Možno sa odvolávame na to, ako sa niektorí homosexuáli dokážu správať a hnusí sa nám to. Vtedy si ale spomeňme na to, ako sa oveľa väčšia skupina, skupina heterosexuálnych mužov a mužov, ktorí si v porovnaní s homosexuálmi dávajú prívlastok normálni, správa nedôstojne k ženám, uráža ich, podvádza, ponižuje, nevšíma, zneužíva. Majme rovnaký meter na všetkých ľudí a buďme rovnako kritickí aj k samým sebe!

My máme bojovať za tradičný model rodiny, ale je potrené si uvedomiť, že ak kritizujeme ostatných, kritizujeme nie stromy či zvieratá, ale živých ľudí, ktorí sa pri našich násilníckych stredovekých snahách musia cítiť nielen chorí a zvrátení, ale i ponížení. Musíme vedieť homosexuála objať, vysvetliť prečo nie je vhodné uzatvárať registrované partnerstvá a vychovávať deti v homosexuálnom páre, a potom ho znovu objať. To, žiaľ, ani väčšina duchovenstva Cirkvi a ani nikto, kto kritizuje, nerobí.

Dvaja muži nie sú kompatibilní pre partnerský vzťah po stránke fyzickej, ale najmä duševnej a emocionálnej. Už len predstava dvorenia a udržania vzťahu vďaka psychickému obrazu s množstvom vážnych nedokonalostí ("prešľapov" či "nevyvinutých zárodkov" čohosi v rámci mužskej roly, ale i osobnosti kvôli traumám a emocionálnym zraneniam), zautomatizovaným nevhodným návykom je obťažná. Na niektorých z nich, ktoré sú pre vzťah fatálne, je možné popracovať. Iné, žiaľ, ostanú "nedotknuté."

Osobná homosexualita nie je vec verejná, ale homosexualita ako taká musí byť záležitosťou nás všetkých, predmetom zrelých neutíchajúcich dialógov oboch zúčastnených strán (spoločnosť vs. homosexuáli, cirkev vs. homosexualita atď.). Zanechajme invektívy, sarkazmus, cynizmus, ktoré nestavajú most, ale kopú hlbšiu priepasť medzi dvomi nezmyselne proti sebe stojacimi stranami.

Pravdu je potrebné podávať s láskou a tváriť sa zainteresovane (vyjadriť pochopenie, ponúknuť riešenie). Na to zabúdajú aj biskupi Slovenska, ktorí, vraj, nekritizujú homosexuálny stav, ale homosexuálny harašment. Skutočne to takto prezentujú, alebo si na tom ani len nedajú záležať? Stačí, že sa naznačí slovo homosexualita a veriacim zvrie krv v žilách; homosexuálov by hneď hodili do pekla. Najprv je teda potrebné dôkladne skúmať a jemnocitne vysvetľovať pravdu, a potom môžeme kritizovať jasne pomenované ďalšie konkrétne záležitosti v rámci tejto širokej a kontroverznej problematiky.