Homosexualita medzi duchovnými pastiermi

Kňazské povolanie dnes už nie je také atraktívne ako kedysi, pretože spoločnosť sa mení (upúšťa sa od kresťanských hodnôt a tradícií), autorita (a z nej plynúce výhody) a dôveryhodnosť kňazov klesajú rôznymi kauzami v cirkvách a prezentáciou duchovenstva (je ťažké byť svetlom v negatívnom tieni väčšiny). Často si cestu tohto povolania volia ašpiranti, ktorí nedokážu prijať seba, uplatniť sa vo svete preferujúcom iné zásady, než sú tie, ktoré im boli vštepované výchovou, nie sú schopní zažívať úspech a naplnenie aj iným spôsobom, domnievajú sa, že nájdu seba cez pomoc iným alebo vďačnosť či úctu iných (naplnia svoje ego cez dôležitosť). Badať úbytok silných zdravých osobností so správnou motiváciou. Hoci dnes už zrejme neexistuje človek, ktorý by bol psychicky úplne v poriadku, veľa ľudí sa tvári, že v poriadku sú, a z rôznych príčin nechcú riešiť svoj vnútorný svet, nikdy nevyhľadajú pomoc odborníka. Mnohí takýto by chceli pomáhať iným, no ich pomoc je skôr prezentáciou nevýrazných osobností (deprimovaní, deprimujúci, plní strachu), nečinných v láske, bohorovných sudcov či moralizátorov v spovedniciach. Kňazi bez osobnej charizmy, potrebných predností osobnosti (pri práci s ľuďmi sú to napr. schopnosť vypočuť, všímavosť, pohotové a trefné reakcie, spolupatričnosť, rovnováha pokory a zdravého presadzovania seba a svojich názorov - vedieť, kedy mlčať, kedy a čo povedať, vhodné povzbudenie, psychická odolnosť) a nedostatočne kvalitnou seminárnou formáciou skoro zabúdajú na to, že sú jedni z laikov, ktorí takisto potrebujú pomoc. Niektorí vstupujú do seminárov kvôli ťažkému životu alebo kríze, ktorá sa ale časom a vekom zmenší alebo sa stratí úplne a kňaz ťažko prijíma svoje povolanie so všetkým sebazaprením. Je to bremeno, trpí, pretože neriešil svoje zranenia vtedy, a teraz ich už nedokáže riešiť. Chce sa zbaviť bremena alebo ho ďalej niesť s odporom, alebo si ho aktívnymi snahami tajne odľahčiť.

Homosexualita je najpálčivejšou témou najmä v kresťanských komunitách, pretože vo väčšine z nich ide o nesprávne poňatie viery, lásky a fanatický, teda bolestivý obraz kresťana pre okolie i pre neho samotného. Do fanatizmu zahŕňam aj stav, kedy si človek mnohé veci zo života nechce nechať vysvetliť a prijať aj iný názor, riadi sa len literou, nepotrebuje o veciach premýšľať, vložiť do nich štipku seba a pravého ľudského citu, nepotrebuje sa zdokonaľovať v láske a v skutočnom poznávaní Boha cez iných (úzkoprsosť, ale aj prekrúcanie Božích slov a opomínanie jeho príkladu).

Žiadnemu človekovi nemôžeme pomôcť v jeho problémoch, pokiaľ o ňom nevieme pravdu alebo mu nerozumieme (myslíme si, že nepotrebujeme rozumieť). A pritom hlavným poslaním kresťana je takto chápať, milovať a nenásilne pomáhať (ak je treba, byť aj odvážny v láske a nekonvenčný). My namiesto toho ukazujeme svoju veľkosť a násilne otvárame oči iným.

V seminároch katolíckej teológie sa vždy vyskytuje isté percento homosexuálne cítiacich a pomerne vysoké percento chlapcov, mužov vzťahovo a citovo zranených. Homosexualita seminaristov kedysi skôr vyzrela počas štúdia (dovtedy nemali žiadnu sexuálnu skúsenosť), ale už nemohli cúvnuť, pretože tlak rodiny, okolia i nesprávny prístup Cirkvi bol príliš veľký. Upadli by do nemilosti, možno by boli rôznym spôsobom vyhostení z rodiny, cirkevných komunít, prišli by o pocit vlastnej normálnosti, potrebnosti pre svet, o pocit, že niekam patria i o budúce zamestnanie. Ak sa im predsa len podarilo vyštudovať a prijať kňazskú vysviacku, ďalšie smerovanie dotknutých pastierov záležalo od sily ich osobnosti, od toho, či ich viera, presvedčenie ich skutočne napĺňali, motivovali, či boli schopní a ochotní znášať krivdu a vyrovnať sa s nevôľou iných, venovať sa činnostiam, ktoré im kvalitne vypĺňali vzťahový, emocionálny a sexuálny deficit, ako zvládali stavy zamilovanosti, žiadostivosť, flirty, sexuálne ponuky.

I dnes vstupujú do seminára mladí chlapci ako kedysi, ale priemerný vek vstupu do seminára je nepochybne vyšší (často po prvej vysokej škole). Nezmenila sa chabá psychologická formácia, minimum priestoru pre riešenie osobných a nielen duchovných dilem bez tabuizovania tém (môcť byť úprimný a otvorený a preberať i sexuálne pocity). Mladíci vstupujú do seminára už so sexuálnymi skúsenosťami. I počas seminárnej formácie zažívajú tajné milostné romániky. Ospravedlnením je zvyčajne to, že nejde len o sex, ale je tam láska, pochopenie, zdieľanie a spoločné trávenie voľného času. Po kňazskej vysviacke je už takáto predstava, ale hlavne prax komplikovanejšia, ale vždy udržateľná. Hoci väčšina chlapcov, ktorí pred a počas pobytu v seminári praktizovali len neviazaný sex (týka sa to tak homosexuálnych, ako aj heterosexuálnych študentov teologických fakúlt), seminárnu formáciu alebo kňazské pôsobenie ukončí (dnes už nie je taký citeľný tlak rodiny a rôznych inštitúcií), stále sú takí, ktorí v tom úspešne a dlhodobo pokračujú (tajne) aj v kňazskom povolaní. Nechcú podstúpiť riziko odhalenia a zmeny života, zriecť sa profesie, ktorú vyštudovali a výhod z nej plynúcich. Rôznym spôsobom a často neúmyselne so sebou sťahujú kopu iných ľudí a degenerujú svoje duchovné JA.

Hoci je lepšie mať sexuálnu skúsenosť pred vstupom do seminára alebo počas seminárnej formácie ako v kňazstve, je dobré brať okamihy sexuálneho aktu a zamilovanosti vážne (nie ako tajný, živelný, neplánovaný kontakt a uvidí sa, čo bude ďalej). Mali by slúžiť k sebareflexii, prehodnoteniu toho, čo naozaj chcem ja, čo chceli okolnosti či hlasy iných vo mne a čo tu robím (pretože v kňazskom povolaní bude ťažké cúvnuť z mnohých dôvodov). Pre mnohých sú ale vstupnou bránou do sveta rozkoše alebo pri potláčaní sexuálnych túžob, do sveta iných nerestí (majetok, peniaze, prehnaná starostlivosť o telo, svoju pohodu atď.). Človek dneška a kresťan akoby stratil zdravú prísnosť sám na seba, má iný meter na seba ako na iných, chce všetko hneď, je chvíľkový, prípadne má sklon bagatelizovať, lebo "...Ježiš hlásal lásku." Zaráža ma to, s akou ľahkosťou, s akým pokojom duchovní pristupujú k svojim zlyhaniam a mnohým nesprávnym veciam sú vedome otvorení aj v budúcnosti. Je to o tom, že si neuvedomujú to, že spolu s neodsúdením vlastného hriechu sa zvyšuje tolerancia na tento a iné hriechy a posúvajú sa hranice (teraz sa vybúrim, lebo som len bohoslovec, neskôr ako kňaz na návšteve iného/veľkého mesta atď.). Hoci kňaz nepraktizuje sex, je často závislý na porne. Pri osobách, ktoré ho sexuálne priťahujú, fantazíruje, vyhľadáva ich spoločnosť, je pri nich ústretovejší, lichotí im, správa sa inak. Porno je pri takýchto zážitkoch únikom z reality, uvoľnením nahromadeného psychického napätia, nepohody z nenaplneného vzrušenia. Prioritou kňaza nie je riešiť problém, ale robiť všetko pre to, aby nevyšiel najavo. Opačný extrém je neustále sebaobviňovanie a zúfalstvo, pretože kňaz nemá odvahu vyhľadať pomoc, hoci vníma problém, ktorý sa ho zmocňuje. V niektorých prípadoch sa potláčanie prejaví patologickým sexuálnym správaním. Vnútorne zranený kňaz alebo kňaz s nevyriešeným vnútorným svetom, nezvládajúcim pocitom "samoty" nemusí zvládať spovede iných ľudí a určite nezvláda držať si zdravý odstup a zachovať si profesionálny prístup.

Prostredie seminára na istý čas odtŕha od reality a v zdaní idylky posúva riešenie vnútorného sveta na neurčito, zastiera (zdanie, že už nie je čo riešiť) či potláča skutočné problémy (záleží aj od prístupu špirituálov). Niektorí sa v prostredí meditácie, disciplíny, pravidiel a novej "rodiny" nájdu (začnú premýšľať o sebe a svete okolo v iných dimenziách), iní sa v ňom stratia (stratia sa sami v sebe, v spleti zamotaných vzťahov, konfliktov, kríze viery atď.).

Chápem, že riešenie osobných problémov, tráum a deficitov z minulosti má každý seminarista vo svojej réžii, ale zaráža ma, že tak silného pudu, akým je ten sexuálny, a ktorý sa má v kňazstve obchádzať či napĺňať inak, sa počas seminárnej formácie dotýkajú len povrchne a v kňazstve vôbec. Je to tabu, možno pre niekoho dokonca ponižujúce, o čom sa nemá hovoriť. Prvé roky je to skôr o zákazoch a neskôr o odporúčaniach. Potom sa stáva, že mladí kňazi nemajú ani poňatie, ako sa zachovať pri jednotlivých typoch problémov iných ľudí (pokiaľ ich učili moralizovať, zakrývať alebo pri nich len mávli rukou), lebo nezvládajú ani tie svoje. Ak sa o citlivých témach hovorí otvorene a dostatočne, zníži sa túžba po "zakázanom" a strach o tom hovoriť (bude to natoľko ľudské a všedné, až človekovi príde zbytočné zakrývať či prehlbovať svoje zlyhanie), a pritom sa nezmenší miera zodpovednosti človeka, ktorý niečo vykonal dobrovoľne, objektívna vina ani negatívny dopad problému. Myslím si, že vychovávatelia sa podvedome boja toho, aby sa prílišným venovaním pozornosti zrazu z niečoho nesprávneho stalo akceptovateľné až normálne. Takýto prístup viac škodí, ako pomáha. Netreba sa báť toho - KOĽKO, ale AKO hovoriť o probléme.

Ani morálne upadnutý kňaz ani kňaz zmietaný vlnami depresií, nie je schopný žiť kvalitný život, prežívať živý vzťah s Bohom, vykonávať svoje kňazské povolanie naplno a zúročovať talenty, ktoré mu dal Boh (byť svetlom). Neautentickosť rozkladá vnútro každého človeka. V jednom srdci človeka nemôže vládnuť Boh aj bôžik, ktorého si človek starostlivo vytvoril, všemožne sa ho drží a ospravedlňuje si ho. Homosexualita pokorného človeka žitá s Bohom, bez prekrúcania, zľahčovania či úprav Božieho slova, prekážkou nie je. Komu nestačí viera, ten má možnosť pátrať po skutočných príčinách osobnej homosexuality. Výsledok ho privedie k poznaniu, že potrebuje Boha na to, aby mu ju pomohol zvládnuť, rozvíjať seba a prežiť šťastný život.

Riešenia:

1. V prípade homosexuality, vzťahových a emocionálnych zranení (často chlapci z neúplných alebo dysfunkčných rodín) zvážiť svoj vstup do seminára alebo ho odložiť o niekoľko rokov neskôr, absolvovať terapeutické vedenie (pokiaľ je to možné aj počas seminárnej formácie a kňazskej služby).

2. Nepristupovať ku kňazskému povolaniu ako k najlepšiemu alibi, úniku od problému/ov či jeho/ich riešeniu takýmto spôsobom. Neunikať od svojho skutočného JA, od sveta, neuzatvárať sa do seba, nerezignovať vo svete, v ktorom sa s hodnotami až tak nepočíta. Mať naplnenie a radosť aj v inom povolaní alebo aspoň záľube. Nekráčať cestou kňazstva pre sľub niekomu či pokánie za niečo, alebo ako niečo, čo ma ochráni skôr, ako sa skutočne stanem silným iným spôsobom.

3. Chcieť zažiť partnerský vzťah a prípadne aj sexuálnu skúsenosť radšej pred vstupom do seminára, neodchádzať do neho krátko po rozchode (ako sklamaný, zlomený, ukrivdený a pod.). Vnútorne vyhorený človek alebo človek plný ilúzií, najmä v nevľúdnom prostredí seminára (kde sa jedno káže a iné robí, kde je možné vnímať viaceré identity i negatívne obrazy toho istého a navonok duchovného človeka), "dohorí." O partnerskej či sexuálnej skúsenosti pred vstupom do seminára nepíšem ako o odporúčaní, ale faktom je, že človek, ktorý zažil partnerský vzťah a možno mal aj sexuálnu skúsenosť, vie, čoho sa zrieka - a to platí aj pre homosexuálnu skúsenosť. Je veľa ľudí, ktorí si v kríze vyčítajú to, že si nikdy nedali šancu žiť inak alebo to aspoň neskúsili (vďaka pochybnostiam a žiadnej skúsenosti je to pre nich ešte väčšie pokušenie). Keby sme neupadli do hriechu, netúžili by sme tak po Božom oslobodení z pút hriechu a jeho milosrdenstve a prestali by sme byť pokorní.

4. Zhodnotiť svoj doterajší intímny život, vzťah k sexu a sexualite, rôzne závislosti vrátane ovládajúcej žiadostivosti, nezriadených aktivít, nedostatky osobnosti, ktoré by mohli byť vážnou prekážkou pri vykonávaní kňazského povolania v sexuálnej abstinencii a pri atakoch vnútorného sveta (rozpory medzi tým, čo by som chcel a čo ako kňaz môžem, na čo mám silu, bezvýchodiskové situácie laikov, riešenie problémov iných, útoky na kňaza).

5. Vedieť o osobných spúšťačoch žiadostivosti a ťažko kontrolovateľnej túžby (aby bolo možné vyhnúť sa im alebo s predstihom vyhľadať pomoc, podporu), i keď sú pre zvyšok ľudí normálne (sauna, wellness, spoločné sprchy, kúpalisko, byť s niekým dlhšiu dobu sám v izbe, spúšťače túžby po porne atď.) dovtedy, kým neprekonám nutkanie, žiadostivosť, neurobím vo svojom duševnom raste a sebapoznaní prvé pokroky (dlhodobá terapeutická úprava pohľadu na seba a obe pohlavia). V túžbe po týchto činnostiach či vo zvyku ich robiť pretrváva rozpor vedomia a podvedomia (túžbu podvedomia racionalizuje vedomie), rizikové činnosti je možné nahradiť inými, menej dráždiacimi, alebo upraviť ich priebeh (napr. neprekračovať intímnu zónu).

6. Homosexuálny uchádzač alebo seminarista nemôže byť neprijatý do seminára alebo z neho vylúčený iba kvôli svojej odtajnenej homosexualite (je lepšie ju primerane a vhodným spôsobom zdieľať, ako tajiť), alebo kvôli tomu, že odmietne nariadenú návštevu sexuológa, psychológa alebo psychiatra (je to nielen ponižujúce, ak sa to deje iba kvôli úprimnosti mladého muža a jeho homosexualite, ale v takom prípade ani odborník nepomôže). Muž si má sám a spontánne vybrať toho, komu sa bude zdôverovať, s kým bude konzultovať svoje pocity (mal by vedieť, že je to v jeho stave potrebné a že to nerobí kvôli inej sexualite). Iná situácia nastáva vtedy, a to sa týka všetkých záujemcov alebo seminaristov, ak niekto nejaví známky vnútornej zrelosti, morálnej ukotvenosti so zmyslom pre duchovné veci. I v tomto prípade netreba zabúdať na fakt, že ak som ako zodpovedná osoba prijal do seminára príliš mladého adepta a viem, že hranica emocionálnej a osobnostnej zrelosti sa posúva vyššie, tento duševne dospeje až v seminári, preto má právo na chyby (pokiaľ sa neodhalí vážny patologický proces nezlučiteľný s pobytom v seminári a s kňazským povolaním), a ja ako "otec" som zodpovedný nielen za jeho duchovný rast. Potrebuje viac času a trpezlivejšie vedenie (chlapci často potrebujú zažiť aj iný vzor muža ako slabého, neistého či bokom stojaceho otca, aby mohli vnútorne dospieť), inak jeho zlyhanie bude viac mojím zlyhaním, pretože som za neho prevzal zodpovednosť a mám byť spravodlivým, vnímavým, smerujúcim, predvídavým, povzbudzujúcim, chápavým a otvoreným otcom v spoločenstve.

7. Psychológ v seminári (ideálne by bolo, keby bol špirituál zároveň psychológom), sociálno-psychologické výcviky a prednášky z psychológie vrátane psychológie sexuality počas niekoľkých semestrov (minimálne šiestich semestrov) - ide o kvalitu vypočutého, informácie podané charizmatikom a skutočným odborníkom. Ten nemusí kopírovať názory väčšiny v Cirkvi, ktorá o tom vlastne ani nechce jasne a otvorene rozprávať a veľmi neochotne vnáša do problematík iný, najmä vedecký pohľad. Ide o to, aby seminarista prijímal zdravé, pestré, nie jednoliate postoje, mohol si i sám vytvoriť názor a pastoračné ciele.

8. Minimálne dvakrát počas štúdia sa zúčastniť série prednášok a seminárov o homosexualite a iných odchýlkach v sexualite s dôrazom na potrebu úprimnosti a riešenia vnútorného sveta dotknutých seminaristov (nenechávať si to pre seba, netváriť sa, že sa nič nedeje) ako prevencia patologického správania či žitia dvojakého života, zdroj vierohodných informácií - vedieť poskytnúť aj ostatným skutočnú pomoc a podporu, pretože intímne problémy sú také isté ako ostatné problémy (ak to niekto vníma inak, buď sa o intímnych "hriechoch" hanbí rozprávať alebo rozprávanie o týchto veciach ho poburuje či dokonca vzrušuje).

9. Vyčleniť v rámci Cirkvi skupinku ľudí, ktorí sa budú aktívne, ale diskrétne venovať homosexuálne cítiacim seminaristom a kňazom (pocit bezpečia, skúsenosti, podpora, objektívne posúdenie problematických situácií - nadhľad, možnosť zdieľania, psychohygieny a rastu). Osoba, ktorá poskytuje psychologickú pomoc iným osobám, by mala mať nad sebou aj iného ako duchovného vodcu (vždy je dobré byť v kontakte aj s odborníkom mimo duchovenstva, aby bolo možné riešiť aj duševný svet, nezužovať pohľad len na ten duchovný, pretože každá citlivá problematika má ešte psychologický a biologický aspekt, sociálne dopady atď.), mala by sa vyhýbať nosením vážnych osobných tajomstiev, klamstvám, hereckým výkonom a žitiu dvoch či viacero navzájom sa vylučujúcich rolí.

10. Vzdať sa presvedčenia, že všetko zvládnem sám (zbaviť sa pocitu neomylnosti, nedotknuteľnosti, výnimočnosti a stavania hraníc okolo seba), s pomocou iných kňazov alebo "len" s pomocou Boha (ktorý mi napokon vždy odpustí), prekonať pocit hanby, strachu či zlyhania (odtabuizovanie problému a zbavenie sa pocitu bohorovnosti - mýtu, že kňazi si riešia svoje problémy len sami alebo medzi sebou). Homosexualita nie je hlavný problém, ktorým trpia homosexuálne orientovaní, zvlášť, ak chcú žiť svoj život v súlade s náboženským presvedčením a náukou Cirkvi (hrdinstvo nie je zvládať veci sám, ale uvedomiť si problém a vytrvalo žiadať o pomoc).

11. Nájsť si takého spovedníka, ktorý je viac človekom, Ježišovým pokorným učeníkom, ako kňazom so zázemím, krásnou rétorikou, rešpektom, obdivom a menom. Stály spovedník je fajn, ale nie každý je vhodný ako spovedník (stane sa kamarátom, sme v pozícii nadriadený vs. podriadený, zastávame roly, cez ktoré na seba navzájom profesne narážame, podvedome súťažíme, porovnávame sa či spolupracujeme), pred ktorým (postupne) nemusím byť schopný sa úplne otvoriť a priznať si svoje slabosti a zlyhania (skôr či neskôr príde pocit hanby alebo príliš subjektívny pohľad na vec). Anonymná spoveď nestráca čaro objektivity prístupu, novosť prístupu a väčšej slobody vyznania, čo nevylučuje mať okrem viacerých spovedníkov (alebo vždy iného) aj jedného duchovného vodcu či spriaznenú dušu. Sv. spoveď poskytuje priestor pre slobodné vyznanie hriechov. Môj vzor či vodca so mnou trávi čas inak a nemusí poznať všetky moje hriechy, pretože ich "musím" tu a teraz vyznať a čakať bezprostrednú reakciu. Z môjho pohľadu je rizikové (pre obe strany) mať stáleho spovedníka, ktorý môže tajiť homosexuálne sklony (a nemá to v sebe dostatočne ošetrené). Tomuto aspoň čiastočne predchádzame tým, že spovedníkov striedame, prípadne máme iného duchovného vodcu a iného spovedníka. Tak či onak sa usilujeme o pestrosť, vyhýbame sa upätosti na jedného človeka.

12. Usilovať sa nemať iba svoj "okruh ľudí," nebáť sa vstupovať do životov nových ľudí, spoznávať iné myslenie a názory, chcieť mať čo najkvalitnejšiu spätnú väzbu..., inak sa môže stať, že i ja sa stanem pokrytcom alebo jedným z tých, s ktorými trávim priveľa času.

13. Je nevyhnutné mať blízkych priateľov v úprimnosti a otvorenosti (nič pred nimi neskrývať a na nič sa nehrať), kvalitou tieto vzťahy majú byť viac ako doplnením vzťahov v rodine - majú byť novou rodinou (v opačnom prípade seminarista či kňaz nezvládne svoj emocionálny i intímny život).

Každý človek je na jedinečnej ceste svojho života, na ktorej sa napriek všetkému môže vyhnúť klamstvám, tajným sebeckým a povrchným aktivitám, potláčaniu a bagatelizovaniu, pretože nimi páchame najviac škôd. Môže si vybrať, či ho ovládne bolesť a temnota alebo posilní nádej a túžba po skutočnej láske, hoci ešte takú nikdy nezažil. Ľahšie sa naplní pokušenie žiadostivosti, ako nájde pokrm pre dušu. Ak chce kňaz duchovne a duševne rásť, musí spojiť dva svety v sebe do jedného a pamätať na to, že vždy má možnosť voľby. Stačí si len uvedomiť, či je to naozaj on alebo len temnota v ňom, a to mu pomôže zotrvať alebo existovať v inej profesii, v ktorej sa od neho nebude toľko žiadať, a v ktorej sa mu bude ľahšie zlyhávať, ak nemá silu ani motiváciu prekonávať seba.

Človek, ktorý si vybral istú cestu, sa niekedy môže stať prísnym až krutým voči tým s rovnakým či podobným problémom, ktorí si vybrali inú cestu. Pravdou je, že ho irituje to, čo sám nemôže alebo by nemal robiť, hnevá sa sám na seba, že žije tak, no v skutočnosti by chcel byť v pozícii toho druhého, ktorý vyzerá byť šťastný. A na to si treba dávať pozor, lebo "nie je všetko zlato, čo sa blyští" a hlavne nikdy nevidím do srdca človeka, s ktorým by som si to rád vymenil, hoci som na neho zlý a karhám ho. O skutočné šťastie treba bojovať, inak je každý chvíľu hore a dlho dole (čo často neprezentuje alebo si ani sám neprizná).

Čistota sa pri homosexualite často spája so sexuálnou zdržanlivosťou. Hoci sa predpokladá, že kresťan bude kresťanom aj vo svojich vzťahoch či ako sexuálna bytosť, Boh nám zdôrazňuje čistotu úprimného srdca a cnosti (ak človek porastie duchovne, porastie aj duševne a pohlavné uspokojenie bude pre duševnú rozkoš príliš malé). On má záľubu v pokorných (nie dokonalých) bojovníkoch o čisté srdce, ochotných načúvať, premieňať sa účinkom Božej i ľudskej lásky, s bázňou pred Pánom. Čo nachádza v takom človekovi, to nenachádza v opovážlivcovi a v duchovne vlažnom človekovi, ktorí dovolili, aby ich hriech i bolesť odpojili od živej viery, Božej lásky a milosrdenstva, zničili morálny kompas, pokoru, poznačili úctu k sebe i skutočnú lásku k blížnemu.

A ak dnes uvažujeme nad tým, či si vybrať kňazské povolanie, koho prijať do kňazského seminára alebo ho z neho vylúčiť, majme na pamäti to, že Cirkev nepotrebuje uniformných duchovných pastierov, navonok príkladných a poslušných mládencov, ale potrebuje pestrosť, bojovníkov s vlastným názorom, horlivou túžbou a vnútornou pripravenosťou dávať čistú lásku a bez strachu či predsudkov kráčať proti prúdu. Moderný kresťan túži nie po niečom inom, čo učí Cirkev, ale po tom, aby videl kňaza ako jedného z obyčajných ľudí, ktorý sa nehanbí vyznať svoje zlyhania, byť otvorený všetkým problémom laikov dnešnej doby (aj kňaz, aby vedel skutočne pochopiť a podporiť laika, musel si prejsť rovnakým problémom a zvládnuť ho) a byť im bližšie ešte viac ako kňazi pred ním.

Čo s kňazmi, ktorí mali sexuálny kontakt s chlapcom či mladým mužom?

Obete sú často osoby, ktoré kňazovi plne dôverovali a zneužívajúci často dobre poznal rodinu obete, ktorá k nemu takisto mala plnú dôveru. V súčasnosti majú kňazi sexuálny kontakt častejšie s dospievajúcimi alebo dospelými mladými mužmi, ako s neplnoletými, pretože mladí sa dnes na spovediach častejšie zveria kňazovi so svojou sexualitou, častejšie žíznia po láskavom a všímavom otcovi, ako tomu bolo v minulosti. Nemôžem nikoho súdiť a nechcem nikoho zatracovať. Pravdou je, že kto raz má slabosť zneužiť dôveru a nedokáže sa ovládať, ospravedlňuje či bagatelizuje skutok, využíva svoje postavenie a vplyv..., ten zlyhá znovu. Domnievam sa, že kňazi, ktorí využili niečí stav v homosexualite, by mali dobrovoľne rezignovať zo svojich postov a verejného účinkovania (z pastorácie), nastúpiť na terapiu a to, čo bude nasledovať, prijať s pokorou, veď aj ich obete budú musieť s pokorou znášať traumu zo zneužitia alebo (ne)chceného sexu s kňazom už celý ďalší život. Ako pastieri zlyhali v boji za to najcennejšie, čo máme - ľudskú dušu. Zohavili v laikovi obraz milujúceho otca a Boha a bude zázrak, ak sa tento obraz v budúcnosti aspoň mierne očistí. Hlboko poškodili duševné zdravie homosexuálneho jedinca, naštrbili dôveru voči Bohu a iným kňazom. Hoci sexuálneho zneužitia, zneužitia dôvery či postavenia sa nedopúšťajú len kňazi (v iných profesiách je výskyt rovnako častý, ba dokonca sa to deje častejšie), skutočný chlap vždy prevezme za svoj čin plnú zodpovednosť. Zbabelec sa bude ďalej skrývať s myšlienkou, že jedna spoveď všetko vyrieši. Pokiaľ kňaz nezvláda svoje povolanie, po rezignácii môže žiť ako ostatní, doplniť si vzdelanie, nájsť si inú prácu a zariadiť si život inak (ak sa zamiloval do ženy a má s ňou dieťa, oženiť sa a postarať sa o rodinu, sexuálne kontakty kňazov s mužmi takmer nikdy nekončia happy endom, ale poškodením dotknutých), no najmä v pravde.

Pozn.: Článok bol zverejnený v blogu pôvodnej verzie webu 2. 9. 2016