Homosexualita a viera


Homosexuálny katolík vs. gay - ateista

Navonok "normálny" chlap so skromným počtom priateľov, zamestnaný a teda úplne zaradený do kolobehu bežného života mladého človeka. Už len nájsť si priateľku, usadiť sa, založiť si vlastnú rodinu. Je tu však jeden "malý" háčik. Nikto o ňom netuší, že je gay. Takto sa aspoň nazýva on. Pravdu o sebe nemôže a ani nechce povedať nikomu. Je nešťastný, lebo nemôže mať to, čo by chcel. Urobí všetko pre to, aby bol schopný uspokojivého sexu so ženou, pretože možnosť založiť si vlastnú rodinu je pre neho jediná perspektíva.

Prekvapil ma jeho "iný" prístup napriek tomu, že žije v prostredí (ateista v ruchu veľkomesta), v ktorom mu nič nebráni zariadiť sa tak, ako mu to "diktujú" pudy. Bez zábran, bez tlakov odolávaním pokušeniu by si mohol dlhú dobu užívať s jedným alebo niekoľkými sexuálnymi partnermi. Namiesto toho vyhľadával rôznych odborníkov, písal si s mnohými ľuďmi, len aby mu niekto predostrel návod ako byť schopný mať dlhodobo kvalitný sex so ženou.

Bol negativista, alibista, detailista s depresívnymi sklonmi, ale dokázal sa správať i inak. Pôsobil ako chlap s logickými myšlienkami, pochodmi, ktoré do seba zapadali. Musel klamať, a to ho ničilo (dva životy v jednom - to ničí mnohých homosexuálov). Mal možnosť žiť homosexuálne. Zažil "lásku," ktorú ešte stále miloval, ale on to nechcel prehlbovať. Z jeho e-mailov som pochopil, že mu nič nechýba, "iba" pocit šťastia z prirodzenosti, odmieta chvíľkové erotické zážitky, či už s jedným alebo viacerými chlapmi. Tvrdil, že toto nie je stále, ale príliš premenlivé a nevedel vysvetliť prečo. Bol totiž zástanca toho, že homosexualita je vrodená, považoval sa za čiernu ovcu rodiny. Napísal mi, že je rád, keď sa aspoň na diskotékach hrá na to, že žije normálne, že ak to po sexuálnej stránke nepôjde, chce sa dať liečiť a že keď to nepôjde ani potom, zabije sa. Jeho život bol boj so sebou samým:

"...človek je šťastný len a len vtedy, ak žije pre niekoho. Bojím sa, že to nikdy nedosiahnem. Ja sa v tomto svete cítim asi tak, ako ten Afričan v chudobnej Afrike, fakt. On tam bojuje so svojím existenčným problémom a ja tu bojujem so svojím. Pre mňa je to naozaj životný problém. Viem, že bez jeho zdarného vyriešenia nikdy nebudem šťastný. Bude zo mňa len duševná troska. A teraz k mojej odpovedi: Nie, nie som vďačný nikomu za nič a najmenej tomu neexistujúcemu bohu! Neviem na koho iného by som to už mal zvaliť, tak to hádžem na boha, aj keď som ateista ako delo. Boh zo mňa spravil "vykastrovaného" človeka, a to je to najhoršie, čo sa mužovi môže stať! Nič, nič a 100-krát nič nie je pre muža horšie ako to, že má úplne rozmliaždené sebavedomie, čo sa týka žien. A ja mám na to kurva dôvod, aby som ho také mal. A môžem rezolútne vyhlásiť, že si za to nemôžem sám! Nie som ani zbabelý, ani mäkký, ale proste nemôžem za to, že mám problémy so sexom, lebo ma vzrušuje rovnaké pohlavie. A z toho, že som buzerant, nikdy mať v živote nič nebudem... dokonca sa hanbím sám za seba! Vôbec nepatrím k tým hrdým buznám, ktoré si robia nejaké pochody a bojujú za tie zvrátené a stupidné nápady, že akože homosexuálni ľudia majú vychovávať deti a pod. Je zo mňa duševný mrzák.

... ešte ma serie to, že som zbabelý zabiť sa, čo som raz aj chcel urobiť, ale asi ešte na to nedozrel čas.

O liečení homosexuality som už veľa čítal, ale výsledok bol všade rovnaký - žiadna cesta neexistuje. Vyhľadal som rôzne formy pomoci, ale stručne som sa dozvedel asi toľko: zahrab sa a neotravuj s nevyliečiteľným.

Ja sa za "chlapa slovom a činom," ako sa bežne vraví, nepovažujem. Mám od tohto slova (chlap) tak ďaleko ako je Európa od USA. Pod slovom chlap si predstavujem niekoho úplne iného ako ja, a to teraz nenarážam len na pohlavnú neschopnosť pri žene. Tých vecí je tam rozhodne viac, čo ma deklasujú v disciplíne ,,chlap." Takže to poviem na rovinu: "slovo chlapa" pre mňa nič neznamená a ľudia v mojom okolí ma zaňho vlastne ani nepovažujú a ani nikdy nepovažovali, hlavne po tom, čo začali tušiť, že som teplý. Ja sa považujem za nejaký odvar od tohto slova."

Najradšej zo všetkého milujem spánok a sny, lebo vtedy nie som súčasťou tohto môjho skurveného, nepodareného života. Vtedy zabudnem na všetko. Kvôli tomu milujem spánok. Snívať je fantastické, je to akoby druhá šanca. Škoda, že to trvá len chvíľu a človek sa zobudí. Keď sa raz ráno zobudím ako normálny človek so ženou na hrudi a vlastnými deťmi, pobehujúcimi okolo a matka mi zavolá, či môže prísť k nám, aby niečo dobré napiekla vnúčatám, vtedy si poviem vetu: "Vyhral som!" Bez ohľadu na všetko... lebo budem mať niekoho naozaj rád a ten niekto bude mať naozaj rád mňa... a budem mať nejaký zmysel života, ktorý teraz absolútne nemám.

Ako sa tento príbeh skončí? To neviem, no myslím si, že nepotrebuje komentár. Z mojej strany určite nie. Je to výnimočná výpoveď výnimočného človeka, ktorého nepresvedčili ani gay-aktivisti a ktorého "netlačí" ani viera v Boha.

Je potrebné sa zamyslieť nad tým, či sú "homoneurózy" (prehnaná sebaľútosť, sťažovanie sa, pocity menejcennosti a i.) naozaj nezmeniteľným javom, či je prirodzené, ak sa muž necíti ako chlap. A ak by sa zbavil neuróz a dokázal sa cítiť ako chlap, bol by ešte schopný žiť homosexuálne? No a napokon si odpovedzme na to, či si homosexualita nezasluhuje pozornosť nás ostatných, či by sa ňou psychológovia, psychiatri, ale i sociálno-výchovní pracovníci a kňazi nemali zaoberať intenzívnejšie. Ak vás táto výpoveď pobúrila alebo prehĺbila doterajší pocit chladu a ľahostajnosti vo vašom vnútri, potom patríte k tým, pre ktorých toto písať nemá význam. Nemá význam kričať do hluchého a zatvrdlivého sveta, v ktorom ľudia nevidia okrem seba nič iné...

V nasledujúcich riadkoch sa chcem ponoriť do sveta katolíkov a zamyslieť sa nad odlišným vnímaním problematiky homosexuality v ňom.

Ako sa homosexuálny katolík stavia k Cirkvi a ona k nemu? Odpoveď by mala znieť asi tak, že akokoľvek sa člen rodiny správa, rodina sa mu nikdy nepostaví chrbtom. Aj keď ho s láskou napomína, nikdy ho neodsúdi, nezatratí. Keďže toto neplatí v každej rodine, neplatí to ani pre všetky cirkevné obce, veľké rodiny Božích detí. No a potom, ako sa rodina správa, tak sa zariadi aj jej člen. Odíde tam, kde ho príjmu s väčšou láskou a pochopením.

V Cirkvi (a nielen katolíckej) existujú dva extrémy, ktoré stoja proti sebe. Jeden považuje homosexualitu za vážny problém (ťarchu) v živote človeka, preto jeho "prívrženci" prijímajú "iných" s láskou a venujú im dostatok pozornosti (otázne je, či túto pomoc chcú "iní" prijať alebo nie). Druhý extrém považuje homosexuálov za zvrhlíkov a krivým okom zazerá na prvú skupinu (tzv. pomáhačov), ktorej aktivity sú považované za maskovanie vlastných nezriadených pohlavných túžob. Ja som zástanca názoru, že homosexualita má byť považovaná za hlboko zakorenenú poruchu pohlavnej identity, miera dedičnosti ktorej je značne diskutabilná. Ak sa niekomu prieči slovo "porucha," môžem použiť slovo "kríza." To však Cirkvi a spoločnosti nebráni tomu, aby homosexuálom venovali trebárs takú pozornosť, ako venujú alkoholikom a drogovo závislým túžiacim po zmene (pretože získanie stavu pri homosexualite vonkoncom neznamená dobrovoľné ocitnutie sa v ňom). Druhí extrémisti by mali vážne prehodnotiť, či sa naozaj hlásia k tým, ktorí sa prezentujú láskou k Bohu a k blížnemu. Už aj pre samotného človeka musí byť nepríjemné sedieť na dvoch stoličkách, nie to ešte, keď ho takto vníma aj jeho okolie. Na druhej strane je pravdou, že mnohí aktivisti v pomoci homosexuálom sú bývalí homosexuáli alebo homosexuáli, ktorí našli skutočné šťastie, a/alebo sami sa presvedčili o tom, že homosexualita nie je nemenná a chcú sa so svojimi skúsenosťami podeliť s tými, ktorí sú momentálne v počiatočných fázach zmätenosti, prázdnoty a smútku.

Katolícka cirkev pozýva všetkých homosexuálov k zdržanlivosti a čistote. Rímskokatolícky katechizmus opisuje homosexuálne úkony ako hlboko nezriadené, proti prirodzenosti (2357). Ďalej (2358) však upozorňuje, že homosexualita je skúškou viery a keďže homosexuálne sklony sú hlboko zakorenené, ich nositeľov treba prijímať s úctou, súcitom, jemnocitom a vyhýbať sa náznaku nespravodlivej diskriminácie voči nim. Je to síce citlivá problematika, ale myslím si, že súcit nestačí. To akoby sme sa zraneného opýtali: "Netreba vás ošetriť?" a odišli preč, pretože by nám bolo jedno, čo odpovie. Snáď žiadny heterosexuál sa nevie vžiť do roly homosexuála ani len na okamih, pretože mu to príde zvrátené, úchylné a smiešne, pri empatickom prístupe nanajvýš veľmi komplikované. Ak však obe strany tušia, že ide o poruchu pohlavnej identity, súcit nepostačí a nepostačí si ani prečítať tri odseky katechizmu, v ktorých je homosexuálna problematika načrtnutá. Homosexuál nutne potrebuje priateľské vedenie a pomoc, ale v prvom rade musí sám dospieť do štádia, kedy jeho sexuálna abstinencia nebude odporúčaná len Cirkvou, ale bude vychádzať z vlastného presvedčenia dotknutej osoby, túžiacej po zmene. Pritom tu vôbec nejde o násilné potláčanie pohlavného cítenia, ale o úprimné chcenie postupne dozrievať v skutočnej láske k sebe, k Bohu i k blížnemu. V praxi to znamená nepohybovať sa celý život medzi pomyselnými hranicami a zažívať výčitky svedomia po ich prekročení. Toto je začarovaný kruh a prináša len smútok, trápenie a bolesť. Je potrebné z neho vystúpiť, spoznať seba i vlastnú homosexualitu a nechať sa viesť človekom, ktorý bude pretvárať moje vnútro, chcieť objaviť vlastnú hodnotu, nevidieť v sebaovládaní obetu, ale príležitosť, ktorej som sa chopil sám a dobrovoľne.

Homosexualita nemá byť pre žiadnu cirkev a spoločnosť hrozbou, ale výzvou. Výzvou ku konaniu skutkov lásky, nie k nečinnému prizeraniu sa, prípadne ešte s aktívnym kritizovaním či hodnotením ostatných. Raz mi jeden človek povedal, že homosexuál musí patriť do vzťahovo kvalitného až rodinného spoločenstva na budovanie a vzájomné povzbudzovanie členov, inak svoju homosexualitu v samote či nevhodnej partii nezvládne.

Homosexuál odmieta označiť samého seba za nositeľa poruchy pohlavnej identity, skôr znesie označenie gay, ktoré spočiatku "hlasno" vyslovuje len v anonymite alebo v komunite aktívne žijúcich gayov. Taktiež odmieta žiť život v nedobrovoľnej čistote a už vôbec nie približovaním sa ku kresťanskej dokonalosti, čo je pochopiteľné. Jednak preto, že má málo síl a duchovnej opory (vypočul si už mnoho urážok, zažil mnoho sklamaní) a tiež tlaky, ktoré pociťuje zvnútra i zvonku sú obrovské. Viera je dar. Buď svoj život chcem alebo nechcem spájať s Bohom. Priznať si svoju slabosť je hrdinské. Kvôli nej nemusím rezignovať. Ak moju vieru dokázala zlomiť homosexualita, čo by s ňou urobil napr. telesný úraz s následnou trvalou invaliditou? Istý inteligentný mladý muž mi napísal, že Boh by nám nedával "chvost," keby sme ním nemohli "vrtieť." Pritom zabudol na slová sv. apoštola Pavla: "Všetko smiem, ale nie všetko osoží. Všetko smiem, ale ja sa ničím nedám zotročiť (1 Kor 6,12)" a napokon ten krásny opis skutočnej lásky (1 Kor 13), v ktorom ju jasne definuje. Ktorú z týchto podmienok spĺňa homosexuálna láska? "...nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží (1 Kor 13, 4-7)." Homosexuál potrebuje lásku, ale čistú v procese obrodzovania vlastnej mužskosti, pohľadu na seba, na svet. Každý musí pochopiť, čo raní jeho dušu viac: či aktívne prehlbovanie vlastných neuróz a vystavovanie sa riziku závislostí, vnútornej rozorvanosti, nepokoja či zdravotnému riziku (AIDS, nádory konečníka, infekčná žltačka, ochorenia pečene a i.) alebo pokusy o aktívne hľadanie pravého šťastia v živote žitom v pravde a v láske. Osobne si myslím, že ak človek nie je len sám so sebou (úprimné priateľstvo je podmienkou) a venuje sa obľúbeným aktivitám alebo existuje v profesii, ktorá ho napĺňa, zvládne svoju homosexualitu viac ako bravúrne. Stačí len chcieť a obklopiť sa správnymi ľuďmi, ktorí jeho ľudskú a nevyčísliteľnú hodnotu povýšia, naučia ho pravej láske, pomôžu mu zbavovať sa prehnanej úzkosti a strachu alebo arogancie, neúprimnosti atď. Ľudia, ktorí mu budú oporou i vzorom. Ak spoznám svoje "ja" a dokážem sa na seba pozrieť aj očami iného človeka (objektívne), spoznám aj svoju homosexualitu. Vtedy sa predo mňa predostrie obraz všetkého, o čo by som sa v živote, v súvislosti s pretváraním vlastných nedostatkov, mohol pokúšať. Spočiatku stačí, ak ukážem nielen sebe, ale aj svetu, že nie som dokonalý. Potom začnem vidieť to, čo som pre zatrpknutosť, bolesť či klamlivé predstavy o svojej homosexualite uzrieť a pochopiť nemohol.

Svetoznámy propagátor uzdravovania a oslobodzovania sa od zlých duchov Francis MacNutt vo svojej knihe so slovenským prekladom "Homosexualita - možno sa z nej uzdraviť?" napísal veľmi peknú vetu: "Ježiš vždy zahŕňal nábožensky vyhostených ľudí svojej doby do svojho stolovania (vyberačov daní, verejných hriešnikov, prostitútky), kým "samospravodliví" ľudia jeho doby, a našej tiež, ich súdia a stoja bokom od nich, pričom ich odsúvajú od pomoci, ktorú potrebujú a ženú ich do náručia tých, ktorí ich potreby chápu a ktorí ich potom vtiahnu do aktívneho homosexuálneho štýlu." V tejto knihe prezentuje, že zmena je možná a že dôkazom sú prípady tisícok "uzdravených" ľudí. Jeho názory a predstavy sú síce zaujímavé, ale navrhované "liečebné" kroky sú pre bežného človeka, napr. aj Slováka, takmer nedostupné až nemožné. Na Slovensku síce máme košickú Linku Valentín a bratislavské o.z. Rieky, ktoré si homosexuálov v rámci Katolíckej cirkvi na Slovensku aspoň všímajú, ale obe združenia ešte potrebujú prejsť procesom premeny alebo zaniknú.

Chce homosexuál opustiť svoj životný štýl? Miluje alebo si robí zo života a z hodnôt dobrý deň? Rozhodnutie sa pre iný život sa zvyčajne rodí pomaly, postupne; človek v ňom musí dozrieť, musí si ním byť istý (k čomu dospeje zvyčajne až vtedy, keď sa raz alebo viackrát popáli). Podobne zrejeme všetci v poznávaní Božej lásky a začíname si byť istí, že Boh existuje, a to nielen preto, že nám to kedysi povedali naši rodičia.

Kľúčovými faktormi v terapii homosexuálov sú podľa MacNutta čas, psychoterapia, pokánie, priateľstvo, modlitba, prípadné oslobodenie sa od zlých duchov pomocou exorcizmu, pretože "tak, ako môže niektorých heterosexuálov spútavať duch zmyselnosti a pornografie, tak môže spútavať aj homosexuálov duch homosexuality. Ide o osobné démonické zlo, ktoré nie je možné vysvetliť bežnými psychologickými pojmami." Samozrejme, pod zlom sa tu nemyslí homosexuálne cítenie, ale pocit neslobody, nedefinovateľnej sily, ktorá ovláda telo a duši navodzuje pocit skľúčenosti. Ak niekto verí v existenciu Boha, nemôže obísť ani existenciu démonov. Toto je ale téma, ktorú by som ďalej nechcel rozvíjal.

Domnieval som sa, že ateista sa pre svoju homosexualitu trápi menej, no bol to omyl. Ako by sa asi potom mohol cítiť homosexuálny katolík? Ateista, aj keď nechce žiť homosexuálne, by mohol praktizovať časté masturbácie, aby dočasne uvoľnil isté napätie, ktoré sa v ňom nahromadilo. Pre úprimne veriaceho katolíka je táto možnosť neprijateľná, v rozpore s jeho svedomím i učením Cirkvi. Nielen že nemôže žiť tak, ako vie, že žijú iní homosexuáli, nemal by ani masturbovať? Takéto vnímanie viery môže byť pre neho prekážkou, ťarchou, ktorej sa bude chcieť zbaviť. Katolíci, ateisti a všetci ľudia sa často radi pohybujú vo veľmi obmedzenom priestore, v ktorom sa cítia bezpečne a usilujú seba i iných presvedčiť o tom, že existuje jediná cesta, o správnosti ktorej sú presvedčení oni sami. Ide však o značne obmedzený postoj v relatívne obmedzenom priestore. Obmedzenosť môjho aktuálneho životného priestoru mi stačí, hoci mám príležitosť objaviť niečo nové. Zvyčajne sa ani len nepokúsim preniknúť do sveta s inou mentalitou ako je tá moja; v pravde sa pozrieť na životy iných a pochopiť, že niektorí z nich sú schopní žiť svoj život plnohodnotne bez ohľadu na to, čo si myslia a cítia ostatní. Postačí mi pár prípadov, ktoré ma upevnia v mylnom presvedčení? To mi naozaj stačí? Robím tak zo strachu? Alebo jednoducho preto, že síce nie som spokojný sám so sebou, ale skalopevne presvedčený o tom, že na mne niet čo meniť?! Ak na sebe nevidím žiadny nedostatok, potom nič meniť ani nepotrebujem. A keď mi moje nedostatky vytknú iní, poviem si: "Chcelo by ma meniť veľa bláznov!" Vyspelého ducha robia šťastným hodnoty; už len taká samotná pravda, ktorej môže človek prispôsobiť svoj život. Prízemného ducha robia šťastným všetky ostatné veci, napr. márnomyseľnosť či egocentrizmus.

Moja psychika je jedinečná v tom, že jej môžem nahovoriť kopec vecí, znesie polopravdy aj celé lži, dokáže ich prijať za svoje a dlho s nimi existovať. U niektorých to zájde až tak ďaleko, že sami nevedia, čo je pravda a čo lož. Potom však už len zodpovedať otázku - Prečo som nešťastný, ak som dokonalý?

Ani katolík nemusí vnímať svoje homosexuálne cítenie tragicky v podobe trestu zhora. Svedčí o tom nie jeden príbeh, ktorý má podobné znenie ako časť tohto: "Viem, čo chcem vo svojom živote dosiahnuť, ako žiť a na druhej strane, viem, čo naopak nechcem. Určite v mojom živote nastanú aj ťažké chvíle, no ja dúfam, že ich zvládnem ľavou zadnou. Najväčšiu oporu cítim v Bohu. Stačí zostať sám sebou a ostatné dofarbí on. Chcem hľadať pravdu a žiť dôstojne."

V čom spočíva obmedzenosť vnímania vlastnej situácie? Napríklad v tom, že sa neusilujeme dozvedieť, odkiaľ pramenia tlaky, nutkavá potreba masturbovať alebo slepo zotrvávame v presvedčení, že homosexualita je prirodzená (porucha pohlavnej identity). Bežná možno, ale snáď nie prirodzená?! Naša obmedzenosť nám prichádza vhod a bráni nám o sebe a svojich problémoch uvažovať objektívne, bráni nám hľadať pravdu, oslobodiac sa od mienky ostatných, hoci by ich názor mal byť väčšinový. Človek, ktorý masturbáciu nepraktizuje (a môže ísť aj od dvadsať a viac ročných ľudí), v skutočnosti nepociťuje žiadne "tlaky." Erekcia je prirodzený spoločník muža a občasná polúcia tiež. "Napätie," častejšie erekcie a nutkavé stavy pociťuje zvyčajne až v pauzách medzi sebaukájaním, praktizovaným pomerne často. Človek je vzrušivejší, "nabudenejší" a krátko po vzrušení pociťuje silnú túžbu dospieť k vyvrcholeniu. Nevinný sexuálny podnet sa v mysli rýchlo spojí so slastným pocitom vyvrcholenia. Otázne však je, či časté nutkavé stavy, neodolateľná túžba masturbovať už pri tak dosť vážnych stavoch nepokoja a celkovej neurotickosti, nevyrovnanosti a emočnej nezrelosti, pri vnútornej "stopke" praktizovať koitus v realite... atď. sú tým najvhodnejším riešením. Nie je takýto človek náchylnejší vpadnúť do stavu autoerotizmu a závislosti?

Podobná obmedzenosť vychádza z úmyselnej ľahostajnosti alebo nevedomosti príčin a možnosti riešenia vlastnej homosexuality bez toho, aby som sa opieral o názory tvorcov verejnej mienky (ktoré sú v prípade tejto problematiky neraz nesprávne a neobjektívne), ale vychádzal z názoru, ktorý si vytvorím po dôkladnej psychoanalýze, analýze seba a svojho problému. Keby som toho bol schopný, bolo by mi úplne jedno, či som katolík alebo ateista, pretože homosexualita nepozná náboženské a iné presvedčenia rodiny, člena ktorej sa týka. Na druhej strane je na mne, ako sa k nej postavím; s ľahostajnosťou alebo s chorobným pocitom zúfalstva a krivdy. V oboch prípadoch si prehlbujem staré a navodzujem nové neurózy a vnútorne odumieram (strácam sebakontrolu, šliapem po ľudských hodnotách, stávam sa zatvrdlivým, bezduchým tvorom, ktorý niečo hľadá, ale nevie čo) skôr, ako si dám šancu vnútorne dozrieť a zodpovedne sa pokúšať o zmenu. Ani ateista a ani katolík nenájde pokoj dovtedy, kým nezačne hľadať a nenájde všetky odpovede, kým nenájde pravdu, a kým tejto pravde neumožní, aby ho pomaly (aj keď spočiatku veľmi bolestivo) oslobodzovala. Ak človek otvorí oči a odomkne si srdce, veľmi rýchlo pochopí, v čom spočíva tá jeho homosexualita i to, že samotné homosexuálne cítenie nie je to jediné, čo mu na ňom prekáža.

Každý človek zreje každým dňom v poznávaní seba; veriaci človek navyše aj v túžbe po poznávaní Božej lásky. Kiež by sme všetci túžili dospieť k pravde, či už sa nás homosexualita týka osobne alebo sme boli doteraz len nevedomými pozorovateľmi žijúcimi v klamstve. Hľadanie pravdy oslobodzuje každého človeka, neoblomná viera, skutočná láska i nekonečná nádej zasa pomáhajú zotrvať v trpezlivom budovaní seba v úprimnosti.