Čo homosexualita nie je, čo je a čo s tým


Čo nie je homosexualita

V troch krátkych článkoch urobíme prehľad najdôležitejších otázok, ktoré sa týkajú problematiky homosexuality (alebo "príťažlivosti k rovnakému pohlaviu" - angl. same-sex attraction, SSA). Predložené stanovisko považujeme za najlepší pohľad na príčiny homosexuality a prácu s homosexuálmi, pretože je výsledkom 45-ročného výskumu a terapeutických skúseností.

Čitateľ by iste chcel hneď počuť môj názor na príčiny homosexuality a na možné riešenia (zvlášť ak sa ho tento problém osobne dotýka). Poprosím o trochu trpezlivosti: nasledujúce dva články poskytnú odpoveď. Budú však pochopiteľnejšie, ak sa najskôr pozrieme na to, čo homosexualita nie je. Ba čo viac, čitateľ bude menej náchylný uveriť niektorým zdanlivo presvedčivým, ale zato mylným názorom, ak pochopí, z čoho vychádzajú a prečo ich mnohé spoločenské a odborné autority tak často opakujú.

Okrem toho existuje vážny praktický dôvod na to, aby sme najskôr odmietli niekoľko falošných predstáv o homosexualite, hlboko zakorenených v myslení mnohých ľudí, vrátane tých, ktorí majú homosexuálne sklony. Tieto predstavy sa šíria vďaka tlači aj elektronickým médiám a poskytujú mylný obraz o homosexualite, čím okrádajú ľudí s takouto "orientáciou" o motiváciu odolávať svojim túžbam a snažiť sa o zmenu. Nie je to nijaký luxus ukázať oklamanej spoločnosti, že západný svet, ktorý sa považuje za osvietený a racionálny, je v zovretí nevedomosti a mýtov vo vzťahu k homosexualite.

Určite nesmieme veriť väčšine informácii o SSA (same-sex attraction - "príťažlivosti k rovnakému pohlaviu"), ktoré uvádzajú masmédiá, ako aj spoločenské a politické autority, pretože sú založené na polopravdách, ako aj na vyložených klamstvách. Je zvláštne, ba smutné, že väčšina oficiálnych inštitúcii na Západe - politických, spoločenských, ba aj akademických - kapitulovala zoči-voči deštruktívnej ideológii homosexualizmu. Dnes vnucujú svetu túto ideológiu vyspelé krajiny EÚ a USA, pričom im výdatne pomáha mediálna propaganda a povinná školská sexuálna výchova detí. Je to moderný prípad myšlienkovej neslobody, vymývania mozgov. Spoločnosť má uveriť, že homosexuálna "orientácia" je rovnako normálna a zdravá ako heterosexualita a že homosexuálne partnerstvá sú rovnocenné manželstvu medzi mužom a ženou. Určite väčšina ľudí nie je a nikdy nebude v hĺbke srdca presvedčená o pravdivosti tejto ideológie. To, čo je nenormálne, sa intuitívne nedá vnímať ako normálne. Avšak pod vplyvom presviedčania a sloganov, ako "niekto sa taký narodil" alebo "homosexuáli sú diskriminovaní", mnohí podľahli dezorientácii. Ľudia nevedia, či môžu dôverovať svojmu zdravému úsudku a morálnemu citu, a tak postupne podliehajú tomu, čo spoločnosť od nich očakáva. Deje sa to predovšetkým preto, lebo rýchle "odkresťančovanie" Západu výrazne zvýšilo náchylnosť ľudí veriť rôznym ideológiám a poverám.

Preto nesmieme stratiť predovšetkým zdravý rozum a morálny cit. Nepodliehajme vplyvu propagandy a nedovoľme, aby nás spoločnosť zastrašovala. Samozrejme, že je smutné a ťažké, ak niekto cíti príťažlivosť k rovnakému, a nie opačnému pohlaviu. Ale nepomôžeme mu súcitom, ktorý nechce vidieť to, čo je evidentné - že takáto "orientácia" nemôže byť prirodzená a že homosexuálny spôsob života degraduje dôstojnosť ľudskej osoby. Ľudská anatómia a fyziológia sú jednoznačne nasmerované na rozmnožovanie, takže ak je táto funkcia zablokovaná nedostatočnou (prípadne chýbajúcou) príťažlivosťou k opačnému pohlaviu, určite to nie je v poriadku. Preto, ak by aj bolo pravdou, že niektorí ľudia sa rodia s homosexuálnymi sklonmi, ktoré sú dôsledkom genetických, hormonálnych a neurologických činiteľov, to ešte neznamená, že ich sklony sú normálne. Porucha - dokonca aj vtedy, ak je podmienená geneticky - zostáva vždy poruchou. Dovolím si dodať, že neexistujú nijaké vedecké dôkazy o tom, že homosexualita je spôsobená hormónmi, génmi alebo zvláštnosťami mozgu. K prekvapeniu mnohých, ktorí nečakali takýto výsledok a dúfali, že sa nájde rukolapný dôkaz o "biologickej príčine" homosexuality, výskum za posledných 25 rokov neodhalil nijakú fyzickú príčinu tejto poruchy. Čitateľ, ktorého to zaujíma, si môže pozrieť solídny a zaujímavý výskum, aký urobil novozélandský vedec Neil Whitehead spolu so svojou manželkou Briar: My Genes Made Me Do It! (Moje gény ma to prinútili robiť!; http://www.mygenes.co.nz/). Inými slovami, neexistuje nijaký dôvod na to, aby sme si mysleli, že ľudia s homosexuálnymi sklonmi sú fyziologicky, anatomicky alebo neurologicky nenormálni alebo výnimoční. Našťastie! Dáva to nádej. Je skľučujúce, ak si niekto musí myslieť, že jeho organizmus, mozog a pod. ho obmedzujú, a že teda nemá nijaké východisko! Je pravdou, že v odborných periodikách sa pravidelne objavujú správy, že niektorý činiteľ by azda mohol odlišovať homosexuálov od ostatných ľudí. Avšak po dôkladnejšom overení sa ukazuje, že tieto "homosexuálne činitele" vôbec nie sú príčinami, ale len odlišujúcimi vlastnosťami danej, konkrétne skúmanej skupiny, pričom v iných skupinách ľudí so SSA sa nevyskytujú.

Skutočnosť je taká, že dokonca aj prestížne, odborné časopisy v USA a v EÚ prisluhujú gejovskej ideológii a prispievajú k spoločenskej akceptácii homosexuality. Publikujú zvláštnu zmes výsledkov výskumu a ideológie, ktorá sa oprávnene nazýva "gejovská doktrína". Tým zapríčiňujú, že väčšina takzvaných sľubných objavov sa považuje za "pravdepodobný" náznak biologickej príčiny. Masmédia nečakajú na potvrdenie týchto "náznakov", ale s neoverenou istotou vyhlasujú, že homosexualita je zapísaná v ľudských "génoch", v "mozgu" alebo v "hormónoch". Zaujímavé je aj to, že ak sa po čase ukáže, že tento "sľubný" objav je omyl, tlač o tom mlčí. Zvyčajne v tom čase už propaguje a rozoberá nového biologického "kandidáta", takže tento stály prúd hypotéz robí dojem, že veda zhromažďuje množstvo dôkazov o genetických alebo iných biologických príčinách homosexuality.

Prečo hnutia a organizácie, ktoré sa snažia usmerňovať našu spoločnosť a kultúru (medziiným silné medzinárodné organizácie propagujúce revolučnú sexuálnu reformu a protirodinné postoje), prijali túto stratégiu? Pretože je efektívna. Zisťujeme, že ľudia sú čoraz náchylnejší uveriť, že príťažlivosť k rovnakému pohlaviu je pre niekoho normálna, v dôsledku čoho sú ochotní prijať/tolerovať spoločenské uznanie homosexuality so všetkými dôsledkami: homosexuálnymi "manželstvami", adopciou detí atď. Je to možné vtedy, ak ľudia uveria, že homosexualita je vrodená, a nie spôsobená defektmi alebo problémami spojenými s výchovou a rozvojom osobnosti. Práve preto treba mýtus o vrodenej homosexualite predať ako vedecký fakt. V prospech tohto mýtu hovorí aj to, že sa odvoláva na pocity mnohých ľudí, ktorí si myslia, že ženskosť alebo výrazné zženštenie, ktoré charakterizuje istú skupinu homosexuálov, ako aj zjavné "mužské" správanie niektorých lesbičiek musí mať biologickú príčinu. Odtiaľto vychádzajú pokusy oživiť staršiu teóriu, že mužská homosexualita vyplýva zo zvýšenej koncentrácie ženských hormónov v prenatálnom vývoji chlapca, v dôsledku čoho sa mu vyvinul "zženštený" mozog. A lesbičky vraj trpia v dôsledku vysokej koncentrácie prenatálnych mužských hormónov. Napriek tomu, že tento názor nie je pravdivý, je veľmi príťažlivý, pretože ťažšie prijímame fakt, že ženskosť u chlapcov a mužov, ako aj chlapčenské alebo mužské správanie u žien sú "naučené". Inak povedané, takéto správanie sa môže stať návykom, a to pod vplyvom spôsobu, akým rodičia (súrodenci a rovesníci) dieťa vychovávajú a správajú sa k nemu a ako ono vníma samo seba - väčšmi ako chlapca alebo ako dievča.

Názor, že SSA je biologicky podmienená prirodzená "orientácia", je hlavným argumentom pre druhý najúčinnejší prvok gejovskej propagandy. Hovorí sa o nespravodlivosti a o popieraní "ľudských práv" týchto osôb s "inou prirodzenosťou". Takúto nespravodlivú diskrimináciu treba zastaviť a nespravodlivosť odstrániť. Kto chce týchto ľudí pozbaviť ich práv, býva označený za "homonepriateľa" alebo "homofóba", ktorý má chorobnú averziu voči homosexuálom. Čiže na jednej strane táto propaganda vyzdvihuje obraz homosexuála ako obete nespravodlivosti, a na druhej strane sa snaží morálne zastrašiť tých, ktorí váhajú prijať túto ideológiu. Argument nespravodlivosti sa osvedčil ako mimoriadne účinný pri presviedčaní mnohých kresťanov, pretože sa odvoláva na pocit spravodlivosti, lásky k blížnemu a súcit, ako aj na strach z toho, že iní ma budú považovať za neľudského, neľútostného a bigotného. Ak sa však na vec pozeráme objektívne, je to presne naopak. Ak staviame homosexualitu na roveň heterosexualite a homosexuálne zväzky zrovnoprávňujeme so skutočným manželským zväzkom, neodstraňujeme nespravodlivú diskrimináciu, ale vytvárame novú. Súcit k ľuďom, ktorí cítia príťažlivosť k svojmu pohlaviu, je falošný, pretože sa nezakladá na pravde a po krátkej úvahe môžeme zistiť, že nie je prejavom lásky k týmto ľuďom. Ba čo viac, vedie k nespravodlivosti voči ich rodičom, príbuzným, priateľom, prípadným manželkám či manželom. Takisto je príčinou veľkej nespravodlivosti voči deťom, ktoré by si homosexuáli mohli adoptovať. Je vážnym narušením dôstojnosti manželstva, ktoré je zdegradované a postavené na roveň perverzným zväzkom. Je to narušenie dôstojnosti mládeže, ktorej sa predkladá falošná ideológia a deformovaný obraz sexuality a medziľudských vzťahov. Akceptácia homosexuality ničí celú spoločnosť. Dôsledky nie sú zjavné okamžite, ale onedlho ukážu svoju ohavnú tvár.

Je pochopiteľné, že mnohí ľudia, ktorí trpia na SSA, by chceli počuť, že ich emócie sú normálne a že majú právo správať sa podľa nich. Zároveň mnohí z nich si nie sú istí, či je to správne. Uvedomujú si, že homosexuálny spôsob života nie je uspokojivý, ale nevidia iné perspektívy a nedúfajú, že raz by mohli žiť inak. Propaganda, ktorá uznáva homosexualitu za normálnu, posilňuje ich fatalistický pohľad. Je to druh súcitu, ktorý hovorí alkoholikovi, že v jeho správaní nie je nič zlé a že má právo nasýtiť svoj smäd. Ale niektorí, ktorí spočiatku prijali gejovský životný štýl, sa rozhodli hľadať zmenu. Často sa to stáva po životnej kríze alebo sklamaniach, keď pochopia, že klamali samých seba, keď pocítia nezmyselnosť svojich homosexuálnych vzťahov alebo pod vplyvom procesu náboženského obrátenia. Nepotrebujú, aby sme ich ľutovali. Potrebujú reálny súcit, čiže právo na reálny pohľad na svoje psychologické a morálne správanie, pomoc a povzbudenie, aby bojovali dobrý boj a dokázali odolať a zmeniť sa.

Vo všeobecnosti je tých, ktorí "mlčky trpia" pre svoje homosexuálne sklony a predstavy, oveľa viac než sa všeobecne usudzuje. Títo ľudia sa nikdy nepresvedčia, že ich pocity sú prirodzené a normálne, a ak im príležitostne podľahnú a nadviažu milenecký vzťah, je to výsledok slabosti, a nie potlačenia zdravého úsudku a morálneho citu. Do tejto skupiny patrí mnoho mladých ľudí. Nechcú sa nazvať "homosexuálmi" a často neúspešne hľadajú konštruktívnu pomoc a vedenie. Agresívne gejovské organizácie nimi pohŕdajú a správajú sa k nim presne tak, ako nechcú, aby sa iní správali k nim - popierajú ich práva. V gejovskej ideológii niet miesta na konštruktívnu podporu pre tých, ktorí túžia po zmene, ani pre rozvoj a spoločenské uznanie terapie SSA. Ba čo je ešte horšie, je snaha takéto iniciatívy právne zakázať. Gejovskí advokáti, ako aj ich politickí a spoločenskí spolupracovníci majú plné ústa "rozmanitosti", "tolerancie" a "ľudských práv", ale netolerujú rozmanitosť ani práva ľudí postihnutých SSA, ktorí odmietajú gejovský spôsob života a hľadajú zmenu. Títo ľudia ohrozujú ich monopolné postavenie a svedomie niektorých z nich. Na druhej strane však dávajú dobrý príklad iným.

Ak úprimne spolucítime s mladými ľuďmi, ktorí nadobudli homosexuálne sklony, musíme ich chrániť od príliš ľahkého, iluzórneho riešenia, akým je prilepiť si nálepku "som gej". Potrebujú vhodnú sexuálnu výchovu a osobné sprevádzanie: treba preniknúť do ich emocionálnych slabostí spojených s charakterom, ktoré podnecujú ich homosexuálne predstavy a túžby a pochopiť komplex menejcennosti vo vzťahu k vlastnej mužskosti alebo ženskosti, ktorý motivuje takéto túžby. Potrebujú motiváciu na to, aby bojovali proti svojim slabostiam (ďalší článok sa bude venovať tejto téme). Ale predovšetkým ich treba upozorniť na klamstvá gejovskej propagandy, ktorá predstavuje život geja ako romantický a plne uspokojivý. Musia vidieť zhubné následky takého spôsobu života: frustráciu, opustenosť, depresiu a krízy, ktoré by prežívali, nutnú závislosť na sexe, vysoké nebezpečenstvo zneužitia a nakazenia sa pohlavnými chorobami (o AIDS už ani netreba hovoriť). Prejavom veľkého nedostatku súcitu je neodporovať klamstvám tejto propagandy, zvlášť ak vieme, že toto jablko vyzerá príťažlivo, ale vnútri je smrteľne jedovaté. Iba mimoriadne naivní, slepí a nevzdelaní vychovávatelia, učitelia, lekári či náboženskí vodcovia môžu poradiť mladému človeku "coming out" [prijatie svojej "orientácie" - pozn. prekl.] a vytvorenie homosexuálneho vzťahu.

Tam, kde víťazí gejovská ideológia, skutočnú pomoc hľadajúci rodičia, príbuzní, manželskí partneri alebo priatelia mladých či dospelých homosexuálov alebo lesbičiek sú prijímaní veľmi chladno. Stretávajú sa s minimálnym pochopením, veľmi zriedka s triezvou radou alebo podporou zo strany lekárov či iných odborníkov. Títo ich skôr presviedčajú, aby prijali "orientáciu" svojho dieťaťa (brata, sestry, priateľa, manžela, manželky) a správali sa srdečne k jeho (jej) homosexuálnym milencom (milenkám). City a práva manžela homosexuála alebo manželky lesbičky majú vraj prvenstvo pred citmi a právami ich zákonitého manželského partnera.

Rodičom detí, u ktorých sa v znepokojujúcej miere prejavuje správanie a záujmy charakteristické pre opačné pohlavie (napr. otázka obliekania alebo nutkavá túžba chlapca byť dievčatkom a naopak), čo v skutočnosti signalizuje tzv. poruchu sexuálnej identity, sa odporúča, aby konali podľa želania dieťaťa, pretože ono má právo rozvíjať svoju vlastnú, údajne prirodzenú "sexuálnu identitu". V takomto prípade je vysoko pravdepodobné, že také dieťa neskôr nadobudne vážnu sexuálnu poruchu.

Matka homosexuála môže byť niekedy hrdá na to, že jej syn je "výnimočný", a začína hrať jeho hru. V prípade, že jej syn je SSA, matka sa k jeho milencom správa tak, akoby to boli jej nevesty. Ale každý, kto ju lepšie pozná, si všimne, že klame samu seba a hrá neprirodzenú rolu. Avšak pre väčšinu matiek a otcov, ktorých syn či dcéra sa vyhlasujú za geja alebo lesbičku, je správanie ich detí príčinou trvalého smútku a bolesti. Rovnako je to aj v prípade súrodencov alebo priateľov takého človeka, ako aj v prípade manžela alebo manželky (ak zostanú v manželskom zväzku), prípadne detí geja alebo lesbičky. Táto bolesť a smútok rastú, ak sú príbuzní a priatelia svedkami jeho (jej) postupnej emocionálnej, morálnej, ba aj fyzickej degradácie.

Zvlášť bolestné je postavenie detí, ktorých rodičia vedú gejovský spôsob života, alebo detí, ktoré si homosexuálne páry adoptovali v krajinách, kde je to dovolené. Je to nová skupina opustených detí, ktoré vytvorila progejovská propaganda vo svojom falošnom súcite, ktorý hlása, že takéto páry by boli diskriminované, keby nemali rodičovské práva. Údelom takýchto detí je osud sirôt z dávnych dôb: túžia po normálnych rodičoch a po ich normálnej láske, pociťujú hanbu, cítia sa horší a ponížení a predovšetkým opustení. Nenachádzajú porozumenie doma, u učiteľov, odborníkov a ich osvietené okolie ich núti prijať a považovať situáciu, v ktorej sa ocitli, za "normálnu". Dawn Stefanowiczová, dcéra aktívneho geja z Kanady, vo svojej vynikajúcej autobiografii dáva nahliadnuť do utrpenia takýchto detí a opisuje ťažkosti, aké neskôr prežívajú pri hľadaní emocionálnej rovnováhy, pri prijatí svojich rodičov a svojej minulosti (Out From Under: The Impact of Homosexual Parenting. Enumclaw WA: Annotation Press 2007; www.dawnstefanowicz.com).

V mene monopolného postavenia ideológie homosexualizmu sa v mnohých západných štátoch nevedomej spoločnosti vnucujú falošné názory. Na druhej strane sa pravda o homosexualite a o živote praktizujúcich gejov pred ľuďmi systematicky umlčiava a zatajuje. Mlčí sa o neoddeliteľnej súvislosti medzi gejovským životným štýlom a nekontrolovanou sexuálnou slobodou, depresiou, samovraždami a neurotickou emocionalitou. Medzi praktizujúcimi gejmi a lesbičkami sú takisto veľmi rozšírené pohlavné choroby, alkoholizmus, drogová závislosť, nestály a konfliktný charakter a krátkodobé vzťahy (predovšetkým v prípade mužských párov). Vo všeobecnosti sa odmietajú - a ak to nestačí, tak aj zosmiešňujú a odmietajú ako nevedecké, zastarané a neľudské - psychologické aspekty homosexuality aj jej terapia. Našťastie, moderný psychologický výskum homosexuality a jej koreňov v detstve a v mladosti sa zakladá na veľmi dobre overených vedeckých dôkazoch. Odtiaľto pramení agresívne rozhorčenie gejov a odmietanie možnosti zmeniť sa a prekonať SSA. Tvrdia, že gejovská "prirodzenosť" je nemeniteľná a že akékoľvek úsilie zmeniť ju by malo byť zakázané ako porušovanie ľudských práv. Našťastie, aj tieto názory sú nepravdivé.

V nasledujúcich dvoch článkoch sa budeme venovať otázke, čo je homosexualita, a zamyslíme sa nad tým, ako ju možno prekonať a ako jej predchádzať.

Neexistujú nijaké dôvody na to, aby sme mohli tvrdiť, že muži a ženy s homosexuálnym prežívaním sa biologicky alebo fyzicky líšia od ostatných mužov a žien.

http://www.milujtesa.org/nr/homosexualita/co_homosexualita_nie_je.html

Čo je homosexualita

Keby títo ľudia v detstve a v mladosti neboli vystavení pôsobeniu nepriaznivých psychologických činiteľov, vyrástli by z nich normálni heterosexuálni muži a ženy, úplne rovnakí ako väčšina ľudí (skutočnými homosexuálnymi sklonmi sa vyznačujú iba 2% populácie). Takže homosexuálna orientácia je dôsledkom pokriveného emocionálneho alebo osobnostného dospievania, ku ktorému došlo v dôsledku deformácie v období detstva alebo mladosti.

Najskôr sa budeme venovať podstate tejto emocionálnej deformácie a potom pouvažujeme o vplyve prostredia (rodiny a rovesníkov) v detstve, ktorý túto cestu vydláždil. Presnejšie povedané: za homosexualitu nepovažujeme väčšinu sklonov k rovnakému pohlaviu a porúch, ktoré sa môžu prejaviť v mladosti, v období pohlavného dozrievania, pretože tieto bývajú zvyčajne prechodné. Môžu sa vyskytnúť v počiatočnej etape sexuálneho vývinu tínedžera, keď sexuálny inštinkt ešte nie je rozvinutý. Avšak po tom, ako mladý človek odhalí prirodzený objekt svoj sexuálneho inštinktu - čiže krásu opačného pohlavia, tieto sklony zanikajú. Až vtedy, ak dospelý človek neprestáva pociťovať silnú alebo prevládajúcu príťažlivosť k rovnakému pohlaviu a zriedka alebo vôbec ju nepociťuje vo vzťahu k opačnému pohlaviu, môžeme hovoriť o homosexuálnej "orientácii". Populárne slovo "gej" sa používa na označenie praktizujúcich homosexuálov, ale taktiež môže naznačovať, že niekto "je" homosexuál, že má odlišnú sexuálnu prirodzenosť, čo nie je pravda. Rovnako zavádzajúce je hovoriť o "deťoch gejoch". Niektorí chlapci sa môžu správať menej chlapčensky než iní a niektoré dievčatká menej dievčensky než ostatné. Sú to deti, ktoré sú vystavené riziku, že sa budú vyvíjať v nesprávnom smere, ale nie sú to "gejovia". Takéto označenie dieťaťa alebo tínedžera je veľmi nespravodlivé, ba môže prispieť k tomu, že v takom človeku sa sformuje istý druh pocitu menejcennosti, ktorý môže uňho v konečnom dôsledku vyvolať homosexuálne sklony.

Význam veku dospievania

Kľúčovým obdobím pre vznik a (postupné) upevnenie homosexuálnych citov je obdobie dospievania a obdobie, ktoré ho bezprostredne predchádza. Zá­klady "charakteru" alebo osobnosti sa bezpochyby kladú v detstve, čo znamená, že veľa charakteristických návykov, správania, myslenia a cítenia sa rozvíja už od skorého detstva. Avšak mnoho dôležitých osobnostných vlastností, zvlášť typické črty emocionálneho života daného človeka a jeho prevládajúce motívy sa oveľa definitívnejšie zakoreňujú až v období pohlavného dospievania, viac-menej vo veku od 10 do 18 rokov. Pred týmto obdobím sa vývoj návykov myslenia a konania môže meniť oveľa ľahšie než po tom, ako mladý človek prekročí prah biologickej dospelosti. Toto by som chcel osobitne zdôrazniť, pretože od Freudových čias sa popularizuje názor, že príťažlivosť k tomu istému pohlaviu sa stáva trvalou už v ranom detstve a že sexualita je natrvalo podmienená od štvrtého roku života. Je to mýtus. Niektoré návyky a myšlienkové postoje, ktoré môžu človeka predisponovať k tomu, že sa uňho neskôr rozvinie homosexualita, sa môžu prejaviť v procese formácie už v ranom detstve, ale ich sexuálny rozvoj sa odohráva oveľa neskôr a nie je definitívne ukončený ešte ani v záverečnom období dospievania, ani v ranej dospelosti. Tieto možné predisponujúce osobnostné vlastnosti sa môžu meniť tak v detstve, v období pred pohlavným dozrievaním, ako aj počas samotného dozrievania. Napríklad mnohí jednoznačne zženštilí chlapci nakoniec nenadobudnú homosexuálne sklony a z drvivej väčšiny dievčat s chlapčenskými záľubami, ba dokonca z dievčat, ktoré dlho chceli byť chlapcami, vyrastú normálne heterosexuálne ženy. To, či zženštilosť alebo chlapčenské prejavy u dievčaťa povedú k príťažlivosti k rovnakému pohlaviu, závisí od istých podmienok alebo činiteľov. Okrem iného od kontaktov tínedžera s rovesníkmi a od jeho (jej) priateľstiev; od toho, ako ho (ju) rodičia, učitelia a iné osoby vychovávajú a uvádzajú do dospelosti; a nakoniec - hoci nielen - od jeho (jej) vôle a duchovných a morálnych rozhodnutí.

Komplex pohlavnej menejcennosti

Prechodný záujem o rovnaké pohlavie a sexuálne experimentovanie nie sú nezvyčajné v období nezrelej sexuality, ktoré je časom sexuálneho dozrievania. Normálne takýto záujem o rovnaké pohlavie mizne bezo stopy. Iba veľmi malá časť tínedžerov si ho uchováva. Takíto mladí ľudia neprechádzajú do ďalšej fázy vývinu, ktorý sa začína spolu s erotickým objavením opačného pohlavia. V skutočnosti sa vo svojich erotických pocitoch - ale aj v iných oblastiach života - zastavujú v tínedžerskom, niekedy v pubertálnom období. Ich homosexuálne sklony sa môžu neskôr, vo vyššom veku, ešte zintenzívniť. Prečo? Pretože v ich prípade si tieto jednopohlavné sklony generuje a vynucuje komplex menejcennosti spojený s otázkou ich sexuálnej identity. Takíto mladí ľudia trpia predstavou (sebahodnotením alebo pocitom), že sú iní ako ich kamaráti - iní v negatívnom zmysle, čiže horší alebo menej hodnotní vo vzťahu k svojej mužskosti alebo ženskosti. Môžeme to vyjadriť nasledovne: cítia, že nepatria do mužského alebo ženského sveta svojich kamarátov, že nie sú jedným (jednou) z nich. Pocit, že tam nepatria, v nich môže motivovať "túžbu po spolupatričnosti" - a práve táto túžba patriť do skupiny chlapcov (dievčat) v nich podnecuje homosexuálne (lesbické) predstavy, pretože tínedžerské erotické pocity sú ešte nezrelé. Čím neistejší si bude tínedžer svojou mužskosťou (tínedžerka svojou ženskosťou), čím menej ho budú prijímať vo svete jeho vlastného pohlavia, čím menej priateľov bude mať, čím bude osamelejší (osamelejšia), tým silnejšie môžu byť jeho (jej) erotické predstavy o ľuďoch rovnakého pohlavia. Neskôr sa budeme podrobnejšie venovať tejto špecifickej túžbe po spolupatričnosti. Teraz si všimnime, že u dospelých ľudí s homosexuálnymi sklonmi pretrváva pocit pohlavnej menejcennosti a z neho vyplývajúca túžba po jednopohlavnej láske. Po emocionálnej stránke, ako aj v mnohých iných aspektoch, zostávajú tými istými frustrovanými deťmi alebo tínedžermi (14- alebo 16-ročnými) s nenaplnenými túžbami. Ich osobnostný rozvoj sa zastavil kdesi v tomto veku. Dokonca aj keď majú 30, 40, 60 rokov, zostávajú vo veľkej časti svojej osobnosti deťmi alebo tínedžermi z minulosti.

O pocite menejcennosti hovoríme, ak je pocit, že som niekto horší, v mysli už automatický, čiže silný a prevládajúci. Rovnako ako ostatné pocity menejcennosti aj špecifický pocit pohlavnej menejcennosti nevzniká z ničoho. Vo väčšine prípadov je mužská stránka predhomosexuálnej osobnosti chlapca nerozvinutá, podobne ako predlesbickému dievčaťu chýba ženská identifikácia. Mužské a ženské osobnostné vlastnosti sa stávajú dôležitejšie hneď na počiatku pohlavného dozrievania, keď sa mladý človek porovnáva s kamarátmi (kamarátkami) rovnakého pohlavia oveľa dôslednejšie ako predtým. Toto porovnávanie sa týka tak fyzických, ako aj psychických požiadaviek mužskosti alebo ženskosti. Preto má pocit menejcennosti vo vzťahu k mužskosti alebo ženskosti svoj pôvod predovšetkým v období dospievania alebo krátko pred ním. Vtedy si neskorší homosexuál uvedomil, že mu chýba chlapčenskosť, mužský duch boja, odvaha, "tvrdosť", odolnosť alebo popularita ako "jednému z chlapcov". Zasa žena, u ktorej sa prejavujú lesbické tendencie, sa cítila menej príťažlivá, menej dievčenská a menej obľúbená než ostatné dievčatá. Pocit pohlavnej menejcennosti sa mohol prejaviť už skôr, ale s menšou intenzitou. Vo veku medzi 10. a 18. rokom života môže narásť natoľko, že sa stane súčasťou sebahodnotenia alebo identity mladého človeka.

Sebaľútosť a pocit menejcennosti

Teraz sa musíme zamyslieť nad dôležitou zložkou pocitu pohlavnej menejcennosti, čiže nad frustrovaným "vnútorným chlapcom z minulosti", ktorý poznačuje celú osobnosť človeka s homosexuálnymi sklonmi. Je prirodzené, že deti a mládež sa veľmi sústreďujú na seba. Ich ego je stred sveta. Zásadnou črtou procesu emocionálneho dozrievania, ktorý sa normálne rozvíja v období mladosti, je obrat od prevládajúceho sústredenia sa a nasmerovania na seba samého, ktoré je charakteristické pre detstvo, k narastajúcemu nasmerovaniu na iných. Zrelý človek rozvinul svoju schopnosť milovať iných a organizovať svoj život podľa toho. To si vyžaduje poznať a prijať konkrétnu zodpovednosť a silne si uvedomiť svoje povinnosti a úlohy. Takže dozrievanie ide ruka v ruke so zmenšujúcim sa egocentrizmom, egoizmom a pocitom vlastnej dôležitosti. Avšak pocit menejcennosti blokuje zdravé dozrievanie alebo je preň­ho veľkou prekážkou. Spôsobuje totiž, že mladý človek je pripútaný k samoľúbemu egu z obdobia pred dospievaním, čiže k egu s veľmi frustrovanými emóciami, myšlienkovými návykmi a správaním, ktoré ho charakterizovalo v tom období. Je to pravda o ľuďoch s pocitmi menejcennosti vo všeobecnosti, ako aj o ľuďoch, ktorí cítia príťažlivosť k rovnakému pohlaviu. Opakujem: sú to "dospelí tínedžeri", ale zato nešťastní tínedžeri. Sústredenie sa na seba a zaoberanie sa sebou samým sa u nešťastných tínedžerov zosilňuje v dôsledku spontánne vznikajúcich pocitov a reakcií vo forme smútku.

Pre deti a mládež je ťažké relativizovať seba a svoje bolestné skúsenosti, zvlášť vtedy, ak bola zranená ich dôstojnosť. Cítia sa skľúčení a prežívajú to spôsobom charakteristickým pre svoj vek - súcitia sami so sebou. Ľutovať seba samého je inštinktívna reakcia v prípade, keď má dieťa alebo mladý človek pocit, že sa k nemu správali zle, že popreli jeho práva, že ho odmietli, čiže, krátko povedané, mladý človek vníma sám seba ako bytosť hodnú súcitu. Sebaľútosť v období detstva a dospievania môžeme naozaj nazvať egoistickým dramatizovaním, pretože mladé ego má tendenciu cítiť sa jedinečným vo svojom utrpení, cítiť sa ako obeť, tragický malý človek, priam mučeník. Sebaľútosť pôsobí ako potešovanie seba samého, rovnako ako trpiacemu človeku môže súcit priniesť útechu, teplo, úľavu. Problém so sebaľútosťou však spočíva v tom, že sa veľmi ľahko mení na návyk. Je to forma uspokojovania sebectva, ktorá môže na jednej strane pomôcť prekonať a "stráviť" traumatizujúce skúsenosti, predovšetkým zranenia ega (plač a sťažnosti môžu priniesť úľavu), ale na druhej strane sa môže stať chronickým zlozvykom, ba až závislosťou. Vo všeobecnosti platí, že ľudia s pocitom menejcennosti majú podobný pocit ("ja chudák..."). Mnohí z nich majú tendenciu sťažovať sa - alebo na svoj osud, alebo na život, minulosť či budúcnosť, na možnosti, fyzické vlastnosti, neúspechy, viny a pod. Ich pocit, že sú obeťou, hľadá ospravedlnenie (ako keby existovalo) na to, aby sa mohli cítiť poľutovaniahodnými, aby sa mohli cítiť ako tí, ktorým iní ublížili alebo ktorými pohrdli. Tendenciu k sebaľútosti - ktorá môže byť taká silná, že nie je prehnané nazvať ju "chorobou sťažovania sa" - môže sprevádzať hnev a vzbura. "Tínedžer skrytý v dospelom človeku" s tendenciou k sebaľútosti má pravdepodobne dojem, že sa k nemu správali zle alebo ho urazili. Preto vníma sám seba ako "zranenú nevinnosť" a kŕčovite sa drží tejto vízie, v dôsledku čoho sa cíti chronicky nahnevaný, vzbúrený a rozčúlený. Ľudia, u ktorých sa prejavuje pocit menejcennosti, vrátane homosexuálov a lesbičiek, sú v hĺbke srdca často "zberateľmi nespravodlivosti" (vždy sa totiž nájde niečo, čo ospravedlní ich pocit, že im skutočne iní ublížili).

Túžba po jednopohlavnej láske

Homosexuálna príťažlivosť je sama v sebe podnecovaná tínedžerskou sebaľútosťou a dramatizovaním. Je to smutné, tragické prianie, veľmi vzdialené od nádejnej a optimistickej túžby. Tínedžer, ktorý sa cíti v mužskej skupine osamelý, má na rozdiel od iných chlapcov a mladých mužov sklon obdivovať tých, ktorí majú podľa neho vlastnosti, aké jemu chýbajú: odvahu, priebojnosť, mužský spôsob bytia, mužskú krásu a pod. Závidí im. Môže začať fantazírovať o tom, že si ho tieto jeho "idoly" všimnú, o tom, že bude ich jediným blízkym priateľom. To by preňho znamenalo uznanie a akceptáciu zo strany "mužov", znamenalo by to, že k nim patrí. Sú to však túžby, ktoré ho ešte väčšmi uzatvárajú v presvedčení, že je poľutovaniahodne menejcenný. V skutočnosti takéto predstavy sýtia jeho egoistickú sebaľútosť a blokujú jeho prípadné zdravé pokusy podieľať sa na aktivitách svojich rovesníkov.

Ľahko sa tu môže ozvať aj sexuálny prvok. V období dospievania sa obdivovanie skutočných alebo umelo vytvorených idolov rovnakého pohlavia, ich správania alebo fyzického vzhľadu podobá na zaľúbenosť a môže ľahko nadobudnúť erotický podtón, pretože ide o sentimentálnu túžbu po láske. Čím osamelejšie a tragickejšie sa dieťa cíti, tým silnejšie sú jeho predstavy o tom, čo si želá. Sú to takmer "halucinácie" a dieťa je veľmi náchylné k tomu, aby utekalo od skutočnosti k snívaniu (podobne je to aj v prípade dievčaťa v predlesbickom štádiu). Lenže toto mu vôbec nepomáha prekonať pocit vylúčenia zo skupiny chlapcov a mužov. Práve naopak, pripútava ho to k nemužským pocitom a dramatickým túžbam.

V Amsterdame postavili tzv. homopomník, ktorý je výsledkom gejovskej propagandy. Na tomto čudnom kuse kameňa je vyrytý text istého básnika - homosexuála, ktorý trefne vyjadruje podstatu jednopohlavných túžob: "Priateľstvu, tej bezhraničnej túžbe." Smutný, dramatizujúci aspekt tejto túžby je vyjadrený veľmi jasne. A výraz "bezhraničnej" je takisto vhodný. Duchovné naplnenie túžby milenca rovnakého pohlavia je naozaj ilúzia, a preto nemôže byť nikdy naplnená. V dôsledku toho sú homosexuálne vzťahy zo samotnej podstaty nestabilné, netrvalé a neverné, pretože obaja partneri uháňajú za chimérou, za egoistickou predstavou. Obaja sú uzatvorení v sebe, vo svojom detskom alebo tínedžerskom ja, vo svojom egocentrizme. Ich "láska" nie je v skutočnosti opravdivou láskou, ale chlapčenskou sentimentalitou a vo svojej podstate nezrelým egoizmom a sebectvom, a to navzdory zdaniu. Možno to pre niektorých znie tvrdo, ale nesmieme zatierať skutočnosť farbou falošného súcitu. Ba čo viac, úprimným ľuďom, ktorých sa problém homosexuality týka a ktorí majú dobrú vôľu a nechcú prijať gejovský životný štýl, ale túžia po zmene, oveľa viac pomôže konfrontácia s ich skutočnou vnútornou situáciou. Pohľad do zrkadla sebapoznania je podmienkou každej konštruktívnej zmeny.

Značným problémom v období dospievania je masturbácia. Od 60. rokov 20. storočia pod vplyvom deštruktívnych myšlienok ľudí, napr. Alfreda C. Kinseya (1894 - 1956) - skrytého geja, ktorý doslova presiakol perverzným sexuálnym správaním a bol otrokom masturbácie, intenzívna propaganda spôsobila, že táto egoistická činnosť vystupuje v sexuálnej výchove mládeže ako niečo nevinné a zdravé. Psychologicky aj morálne je to však očividné klamstvo. Dokonca aj liberálni, nekresťanskí psychiatri, ako napr. Freudova dcéra Anna, odsudzovali negatívne dôsledky toho, ak mladý človek nebojuje proti impulzom k sebaukájaniu. Veľmi to totiž oslabuje silu charakteru a sebadisciplínu vo všeobecnosti. Zvlášť mladí ľudia s nízkym sebahodnotením alebo takí, ktorých sociálne alebo rodinné prostredie je nešťastné alebo nestabilné, ako aj všetci mladí, ktorá túžia po výlučnom cite a vedení, čo je veľmi dôležité v tejto etape osobnostného rozvoja, sa môžu stať obeťou takmer kompulzívneho návyku sexuálneho sebaukájania, čo ešte posilňuje ich egocentrizmus. Predhomosexuálni tínedžeri a tí, ktorí prežívajú prvé jednopohlavné "zamilovania", patria do rizikovej skupiny. Len malý krok oddeľuje snívanie o zidealizovaných priateľstvách a priateľoch rovnakého pohlavia od imaginárnej či fyzickej blízkosti s nimi. Zotročenie predstavami o jednopohlavnej masturbácii charakterizuje mnohých tínedžerov a mladých mužov, ktorí sú na ceste k uviaznutiu v homosexualite. Samota, depresívne stavy a pocit menejcennosti ich nútia, aby sa postupne utiahli do svojho vnútra, kde živia svoje jednopohlavné túžby, až v jednej chvíli pocítia neodolateľnú chuť vyhľadať takéto kontakty v reálnom živote. Úlohu pornografie - ktorá je veľmi ľahko dostupná na internete - ako silného stimulátora všetkých nezrelých predstáv netreba podrobnejšie vysvetľovať.

Rodinné činitele

Ako sme uviedli na začiatku tohto článku, pocity menejcennosti vo vzťahu k mužskosti a ženskosti sa často rozvíjajú ako reakcia na konkrétne vplyvy a vzťahy v rodine a v rovesníckej skupine. Vo výchovnom procese výraznej väčšiny mužských homosexuálov bola matka psychologicky príliš dôležitá a otec príliš neprítomný, niekedy mimoriadne negatívny. Tento základný vzorec má rozmanité variácie. Matka mohla byť prehnane starostlivá, príliš ustráchaná, ktorá nevnímala nič okrem svojho dieťaťa, z ktorého si urobila takmer boha. Mohla byť dominantná, príliš do všetkého zasahovala, alebo prehnane zhovievavá či naopak prehnane prísna. Otec zas mohol byť príliš slabý a nerozhodný (model slabej úlohy muža) alebo nemal veľký záujem o syna, býval voči nemu prehnane kritický, ba niekedy ho priam odmietal. Dôsledkom toho bolo, že chlapec bol príliš naviazaný na matku a mal slabý vzťah s otcom. Normálne chlapec musí cítiť, že patrí do sveta svojho otca viac než do sveta svojej matky, pretože práve toto v ňom rodí mužskú sebaistotu. Predhomosexuálni chlapci vo väčšine prípadov nezakúsili veľa otcovského citu, mnohí z nich sa cítili viac "ako matka" a napodobňovali ju viac než otca. Mnohé matky homosexuálov príliš pripútavali svojich synov k sebe - z dôvodu svojej osobnostnej slabosti, obmedzení alebo vnútornej nevyrovnanosti; kvôli problémom v manželstve; alebo preto, že syn bol telesne postihnutý či v dôsledku iných okolností. Objektívne mnohí otcovia zanedbávali svoje otcovstvo vo vzťahu k danému dieťaťu: pretože boli už starší; pretože ponechali chlapca pod ochranou manželky; pretože boli príliš zaneprázdnení; po rozvode; preto, lebo si od syna nič nesľubovali; alebo z mnohých iných dôvodov. V dôsledku týchto kombinácií rodičovského vplyvu sa nerozvinula chlapcova mužskosť a sebaistota ako chlapca (či ako muža). Jeho osobnosť často charakterizovali vlastnosti ako túžba po odvahe a prirodzenej agresivite, ustráchanosť, slabosť, nadmerná závislosť, jemnosť vo vzťahu k sebe samému, detinské návyky, príliš ženské postoje. Toto bolo príčinou toho, že nedokázal koexistovať s rovesníkmi a že skončil v pozícii "osamelého vlka". Okrem toho "mamin maznáčik" a prehnane ustráchaný chlapec môže byť predmetom výsmechu alebo šikanovania zo strany svojich kamarátov. Tieto činitele tvoria pozadie väčšiny prípadov, keď človek v (pred)mladíckom veku vníma, že mu chýba mužskosť a že nepatrí do sveta chlapcov a mužov, inými slovami, tvoria pozadie špecifického pocitu pohlavnej menejcennosti, ktorý sme opísali vyššie.

Predlesbické dievča zase veľmi často nemá dôverný vzťah s matkou. Predovšetkým matky stimulujú u dievčat rozvoj ženskej prirodzenosti, inštinktov a sebaistoty. Občas zohrával pri výchove dievčatiek príliš veľkú úlohu otec, pričom matka bola psychologicky vzdialená. V iných prípadoch si otec veľmi málo ctil ženy, mal minimálny záujem o dcéru a na jej úkor uprednostňoval jej bratov. Takéto činitele bývajú príčinou toho, že dievča prijme chlapčenské zvyky a záľuby (pretože takto sa cíti docenená). A čo je ešte dôležitejšie, toto ju predisponuje k tomu, aby seba hodnotila a vnímala tak, že nie je taká ako iné dievčatá, že nie je "ozajstným dievčatkom". K ženskej neistote sa môže pridružiť ešte komplex "som škaredá". Takéto dievča sa cíti fyzicky menej atraktívne, menej pôvabné alebo fyzicky príliš "mužské". Jej nedostatok ženskej sebaistoty spôsobuje, že sa nestotožňuje so ženskou rolou (čiže so svojou vrodenou ženskou prirodzenosťou), takisto ako ľudia vo všeobecnosti odmietajú správanie a úlohy, ktoré v nich vyvolávajú bolestný komplex menejcennosti. V období dospievania sa predlesbické dievča cíti osamelé, nie je jedno spomedzi ostatných dievčat a často má ťažkosti pri nadväzovaní priateľstiev. Preto začína snívať o zidealizovaných priateľkách alebo o trochu starších dievčatách, ktoré jej pripomínajú mamu. S erotickým podtónom sníva o citovom vzťahu s nimi.

Označenie seba za "homosexuála," "lesbičku"

Mládež a mladí dospelí, ktorí majú silné a opakujúce sa jednopohlavné predstavy, sú pokúšaní k tomu, aby si predstavili, že podľahnutie týmto túžbam a vyhľadávanie jednopohlavných kontaktov je cesta k šťastiu. Mnohí si vyberajú najľahšiu, ale zato tú zlú cestu z dvoch, aké sa im ponúkajú: alebo uznajú samozrejmú pravdu, že ich snívanie nie je ani prirodzené, ani morálne správne a že by sa mu mali snažiť odporovať; alebo, azda v stave zúfalstva, potlačia hlas rozumu a svedomia a budú klamať sami seba názorom, že patria k odlišnému druhu ľudských bytostí zvaných "gejovia". Následne si na seba prilepia takúto nálepku a dožadujú sa práva, aby mohli žiť podľa svojej "prirodzenosti". V skutočnosti ich toto vnútorné klamstvo postaví na cestu vedúcu k závislosti na sexe, k narastajúcej frustrácii, povrchnosti a prázdnote. A to bez ohľadu na to, ako zručne budú niektorí z nich predstierať, že žijú príjemný život. Ich svedomie nikdy nie je spokojné. Ich život je monotónny: krátkodobé eufórie a zábavy, ale jeden vzťah za druhým sa rozpadá, nutkavá sexualita a mimoriadna sexuálna neviazanosť, samota a depresia, psychosomatické ťažkosti, často alkohol a drogy, pohlavné choroby, nakazenie sa vírusom HIV, samovraždy... Priemerná dĺžka ich života je kratšia než u ostatnej spoločnosti. V staršom veku žijú zvyčajne sami, bez priateľov - a to bez ohľadu na to, koľko milencov mali v mladom veku. Je pravdou, že lesbické vzťahy trvajú dlhšie v porovnaní s gejovskými, ale aj tak kratšie než normálne heterosexuálne vzťahy a oveľa kratšie než manželstvá (a to aj v súčasnosti). Takéto vzťahy sú plné konfliktov, závisti, nevery a výbuchov partnerskej agresie, a to oveľa častejšie než to býva v normálnych vzťahoch. Všetky homosexuálne zväzky sú emocionálne nezrelé a nestabilné. Vnútorný príbeh homosexuálneho životného štýlu nie je vôbec úžasný ani závideniahodný. Je to postupný, niekedy rýchly pád do psychickej, morálnej aj duchovnej biedy.

Charakteristiky homosexuálnej osobnosti

Hlavné charakterové vlastnosti, ktoré sprevádzajú homosexuálne sklony a zároveň prerastajú zrelšiu a zdravšiu časť osobnosti v závislosti od toho, nakoľko sa on (ona) poddáva gejovskému životnému štýlu, môžeme zhrnúť do niekoľkých navzájom súvisiacich bodov: nerozvinutá mužskosť alebo ženskosť vo vzťahu k mentálnym zvykom a postojom; komplex pohlavnej menejcennosti; pretrvávajúca emocionalita z tínedžerského obdobia a s ňou spojené chlapčenské alebo detské správanie; tendencia k sebaľútosti (dramatizovanie, považovanie sa za obeť, zlozvyk sťažovať sa) a nevyriešený hnev; vzbura; prehnané sústredenie sa na seba (egoizmus); oslabená schopnosť milovať. Keď použijeme lekársku teminológiu, môžeme homosexualitu označiť ako druh neurózy. Zároveň je to sexuálna neuróza. Ľudia s takýmito sklonmi objektívne potrebujú konštruktívnu pomoc. Tí, ktorí majú vôľu a ochotu prijať takúto pomoc, musia mať možnosť nájsť ju. Preto je dôležité, aby sme neboli pasívni a začali bojovať za normálnosť: v čím mladšom veku, čím skôr začneme, tým lepšie. Takáto pomoc bude predmetom ďalšieho článku. Dr. Gerard J.M. van den Aardweg.

http://www.milujtesa.org/nr/homosexualita/co_je_homosexualita_2.html

Ako je možné prekonať homosexualitu?

Mnohé charakterové chyby a slabosti (osobnostné slabosti), ako aj nezriadené homosexuálne alebo heterosexuálne návyky sa dajú prekonať. Ale nedeje sa to, žiaľ, príliš často. Hlavný dôvod je jednoduchý: príliš málo ľudí sa z celého srdca dobrovoľne rozhodne podstúpiť dlhodobý vnútorný boj, ktorý je nevyhnutný na dosiahnutie cieľa. Čiastočne je to preto, lebo ich k tomu nikto nepovzbudzuje, ako aj preto, že sa nenaučili, ako to majú robiť, keďže nenašli dobrého inštruktora alebo pomocníka, a sami to nedokážu. Sčasti je to tiež preto, lebo to v skutočnosti nechcú. Napriek tomu, že si prajú radikálnu vnútornú premenu, stále si vo väčšej alebo menšej miere pestujú svoje návyky. Vo väčšine prípadov sú sexuálne, ako aj iné chyby samy osebe príjemné, a to aj napriek smutným a skľučujúcim dôsledkom, aké so sebou prinášajú. Čo sa týka homosexuálnych tendencií, človek musí byť pripravený úplne skoncovať s rozkošou, ktorá sa s týmito tendenciami spája. Treba rozhodne skoncovať so všetkým, čo prináša jednopohlavné sexuálne uspokojenie. Takýto človek nesmie pestovať homosexuálne vzťahy alebo homosexuálne zafarbené priateľstvá, nesmie pozerať pornografiu na internete, v televízii ani v tlači, nesmie onanovať ani rozvíjať jednopohlavné sexuálne predstavy, sny a túžby. Potom treba odstrániť aj iné emocionálne pôžitky, ktoré podporujú nezrelý egocentrizmus. Z nezriadeného egocentrizmu sa totiž rodia homosexuálne túžby. Ide napríklad o narcistické rozkoše, ktoré môžu mať podobu rozmanitých foriem detinskej "sebachvály", túžby pritiahnuť na seba pozornosť, nadmerného sebapotvrdzovania (self-affirmation), sebaľútosti alebo pestovania si pocitu krivdy.

Začnime od zmyslových rozkoší. Pre mužov a ženy, ktorí cítia príťažlivosť k rovnakému pohlaviu a ktorí sa vždy snažili žiť v čistote, nie je ťažké úplne sa zriecť sexuálnych rozkoší. Ale pre väčšinu je to náročné a znamená to tvrdý boj, poznačený úspechmi aj porážkami. Zvlášť to platí o ľuďoch, ktorí majú dlhodobý zvyk masturbovať. Mnohí z takto postihnutých ľudí si myslia, že ak odmietnu akékoľvek zmyslové, homosexuálne ladené uspokojenie, zbavia sa jediného potešenia, aké v živote majú. Vyplýva to z toho, že sa cítia osamelí, mávajú depresívne myšlienky, trpia nepokojom a nevidia perspektívu pre svoj osobný život. Sú naviazaní na sebaútechu útekom do sveta svojich nešťastných predstáv o vyfantazírovanom zmyslovo-citovom vzťahu, podobne ako iní ľudia, ktorí trpia na depresiu, vyhľadávajú náplasť na svoju bolesť v alkohole alebo v drogách (na tomto mieste treba spomenúť, že v homosexuálnych a lesbických kruhoch nie je zriedkavé požívanie omamných látok). Skoncovať s homosexuálnou aktivitou a predstavami je podobné ako skoncovať s nadmerným konzumovaním alkoholu: všetci takto postihnutí ľudia musia prejsť cez frustrujúcu etapu straty a bez nariekania prijať nepohodu takéhoto zrieknutia sa toho, po čom vrúcne túžia a čo im veľmi chýba. Je to ako pád do prázdna alebo skok do tmy. Zvyčajne sa hneď vynoria rozmanité lákavé výhovorky proti takémuto "prísnemu" postoju voči sebe. Práve preto človek, ktorý chce pokračovať v terapii, musí veľa mesiacov udržiavať a pravidelne obnovovať pevné rozhodnutie svojej vôle. Ak niekto odvážne bojuje a po každom páde hneď vstane, odmena za takúto námahu sa dostaví o krátky čas: takýto človek sa bude cítiť slobodnejší a šťastnejší, bude mať pokojnejšiu myseľ a svedomie, a to dokonca aj vtedy, ak si nikdy predtým neuvedomil, že tento problém sa týka aj jeho svedomia a že zmyslová zhovievavosť, ktorá v ňom víťazila, mu spôsobovala ešte väčšiu nespokojnosť, nervozitu a depresívne nálady.

Samoľúbosť, egocentrizmus a egoizmus podnecujú homosexuálnu časť osobnosti homosexuála, ktorá je nezrelá (detinská, chlapčenská). Písali sme o tom v predchádzajúcom článku. Príťažlivosť k rovnakému pohlaviu nie je láska, ale mladícka túžba byť milovaný, je to žobranie o citovú náklonnosť zo strany zidealizovaného priateľa, ktorého takýto človek vo väčšine prípadov vníma ako niekoho, kto má to, čo ja "chudáčik" nemám alebo čo potrebujem: vo všeobecnosti mužskosť alebo ženskosť. Homosexuálny milenec môže hrať úlohu jemného a starostlivého človeka, ale v konečnom dôsledku to vyplýva zo sebalásky a zo snahy kúpiť si citovú náklonnosť druhej osoby. Takže homosexuálne záležitosti sa celý čas točia okolo vlastného ja, pričom sa to deje u oboch partnerov súčasne. V boji proti homosexuálnym sklonom veľmi pomáha, ak odhalíme, že v príťažlivosti k rovnakému pohlaviu, v homosexuálnych predstavách a správaní je hlboko prítomný egocentrizmus. Okrem toho to umožňuje pochopiť, prečo je tento druh vzťahov odsúdený na neúspech a na neveru - pretože takýto človek sa snaží o niečo, čo môže existovať len v jeho fantázii. Predstavuje si, že len on je jediným a výlučným objektom, na ktorý jeho vyfantazírovaný priateľ zameriava všetku svoju pozornosť a lásku. Druhý človek je atraktívny len natoľko a tak dlho, nakoľko a pokiaľ sa hodí do týchto vysnívaných predstáv. Vôbec nie je dôležité to, kým v skutočnosti je.

Sebapoznanie z morálneho hľadiska

Priznať si samoľúbe a egoistické motívy, ktoré prevládajú v mysli ľudí s homosexuálnymi sklonmi, je záležitosťou morálneho sebapoznania. Čím väčšmi človek uzná infantilné ja, prítomné v jeho mysli, túžbach a motívoch, za morálnu slabosť a chybu, tým bude spôsobilejší bojovať proti nemu. Túto závislosť na nezrelej sebaláske, ktorá citovo drží človeka v tínedžerskom veku, musí nahradiť emocionálna zrelosť. Vo svojej podstate je emocionálne dozrievanie zanechaním egocentrizmu, odhaľovaním a prijímaním individuálnych úloh a zodpovednosti v konkrétnom, každodennom živote, ktorý žijeme v bezprostrednom vzťahu s inými ľuďmi. Keďže morálna zrelosť závisí od návyku milovať iných ľudí, akákoľvek rozumná terapia alebo samoliečba homosexuality, podobne ako aj iných foriem neurotickej a sexuálnej emocionality, sa musí zamerať na rozvoj schopnosti milovať a slúžiť iným. Inými slovami, pozitívna zmena sa dá dosiahnuť natoľko, nakoľko je daný človek schopný prekonávať svoje ľudské a morálne obmedzenia a chyby a nakoľko sa bude cvičiť v ľudských a morálnych čnostiach. Proti chybám treba bojovať, pretože nečistota, neúprimnosť, zbabelosť, slabosť charakteru, vzdorovitosť, sebaľútosť, tendencia sťažovať sa a cítiť sa ako obeť, zatrpknutosť, arogancia, pýcha, zhovievavosť voči sebe samému a všetky formy pôžitkárstva a pod. podporujú detinské ego. Zato čnosti, ako čestnosť, odvaha, hrdinstvo, čistota, žičlivosť, vďačnosť, radosť, pokora, láska k blížnym a pod., oslobodzujú človeka od jeho nezrelých nutkavých myšlienok a postojov a spôsobujú, že jeho zrelá osobnosť rastie a rozvíja sa. Takže platí, že detinské sústredenie sa na seba protirečí zrelému a dospelému sústredeniu sa na iných ľudí a na povinnosti. Osobnosť večne nespokojného a sťažujúceho sa dieťaťa odporuje zrelšiemu dospelému, ktorý sa teší zo života a ktorý dokáže pretrpieť životné protivenstvá a nešťastia bez toho, aby upadol do sebaľútosti a do pocitu, že je "obetným baránkom". Takisto "vnútorné dieťa/tínedžer", ktorý sa cíti poľutovaniahodný a postihnutý vo svojej mužskosti/ženskosti, protirečí zrelému mužovi alebo žene, ktorí s radosťou prijímajú svoju mužskú alebo ženskú prirodzenosť.

Rozvíjanie prirodzenej mužskosti/ženskosti

Emocionálne dozrievanie sa bezpochyby spája s čoraz väčšou istotou o svojej vrodenej pohlavnej identite. Pocit postihnutia vo vzťahu k svojej mužskosti alebo ženskosti spôsobuje, že mnohí ľudia s homosexuálnymi problémami sa vyhýbajú alebo odmietajú mužské/ženské správanie, úlohy, záujmy, postoje a aktivity, pretože sa boja porážky, cítia sa zahanbení alebo im chýba odvaha. Preto sa treba usilovať o rozvoj pohlavnej identity takéhoto človeka v dvoch smeroch.

Najskôr treba pracovať na tom, aby sa podarilo prekonať vnútorný sebaponižujúci postoj (ktorý je zároveň myšlienkou aj pocitom) takéhoto človeka: "Nie som taký mužský (taká ženská) ako iní (iné)." V podstate je to identita sebaľutujúceho človeka, ktorá pochádza z tínedžerského obdobia. Človek sa učí poznávať a prekonávať prejavy takého vnútorného postoja, prítomného v jeho akciách a reakciách, v jeho myšlienkach a citoch. Užitočnou zbraňou v tomto boji je sebairónia, namierená proti pocitom sebaľútosti, a cvičenie sa v odvahe, ktorá je protiváhou sklonu utekať pred úlohami a situáciami, ktoré spôsobujú falošné zahanbenie, strach z porážky alebo výsmechu. Nemalý význam má aj to, ak pochopíme, čo je zrelá, dospelá mužskosť/ženskosť, ak sa zamyslíme nad prirodzenými úlohami vo vzťahu medzi pohlaviami a v normálnych jednopohlavných vzťahoch a priateľstvách, ako aj nad podstatnými prvkami v úlohe zrelého otca/zrelej matky. Po druhé, pre rozvoj mužskosti/ženskosti je potrebná námaha pri prekonávaní vnútorných zábran. Treba premáhať kŕčovitý zlozvyk vyhýbať sa mužskému/ženskému správaniu a odhodiť výhovorku, že "pre mňa to nič neznamená". Môže to byť spojené s menšími alebo väčšími zmenami v spôsobe obliekania, v účese, v bežnom spoločenskom správaní, v prístupe k ľuďom, ale aj v gestách a v tóne hlasu. Okrem toho sa takýto človek musí zaangažovať do aktivít, ktorým sa predtým vyhýbal alebo ktoré odmietal, pretože ich považoval za typické pre pohlavie, ktoré sa bál prijať. Zároveň treba zanechať správanie, ktoré posilňuje nedostatok mužskosti/ženskosti. Tento proces sa začína sebapozorovaním a sebaanalýzou vlastnej mužskosti/ženskosti. Ak je to možné, treba to robiť s pomocou inštruktora, terapeuta, poradcu alebo vhodného priateľa. Ak človek začne pracovať a všímať si, ako a kde sa vyhýba svojej pohlavnej úlohe, iné problémy vyjdú na svetlo automaticky. Cieľom je dobrovoľne a úplne prijať prirodzenú úlohu muža/ženy, žiť podľa tejto úlohy a byť vďačným/vďačnou za svoju životnú úlohu. Čím viac sa muž prirodzeným a nevynúteným spôsobom cíti ako muž, tým viac sa prebúdza jeho vrodený sexuálny inštinkt a ľahšie odhalí ženskosť opačného pohlavia, jeho krásu a príťažlivosť. To isté sa týka ženy, ktorá je na ceste k úplnému "stotožneniu sa" so svojou ženskosťou. Takže zmena náhľadu (od infantilného k zrelému) na opačné pohlavie a vnímanie jeho príťažlivosti nastane spontánne ako dôsledok narastajúcej mužskej/ženskej sebaistoty. "Trénovať si" heterosexuálne predstavy alebo city je umelé a neproduktívne, pretože sa to nijako nedotýka ani neovplyvňuje celú štruktúru nezrelej sexuálnej identifikácie a domnelý pocit "horšej" mužskosti/ženskosti. Jednoducho povedané, takýto tréning sa sústreďuje na zlý predmet. Najskôr treba byť menej nezrelý a menej egoistický, pretože toto je nevyhnutná podmienka pre vznik zrelého sexuálneho inštinktu.

Prevziať zodpovednosť za svoje správanie

Pre mnohých ľudí dobrej vôle s homosexuálnymi sklonmi je veľkou pomocou, ak sa dozvedia, ako vzniká ich orientácia, a ak pochopia svoj komplex menejcennosti. Ale ak má toto psychologické sebapoznanie priniesť ovocie, musí viesť k hlbšiemu a podstatnejšiemu poznaniu - čiže k tomu, že človek postupne uzná, že bol viac či menej egocentrický, prípadne, že bol večné dieťa alebo tínedžer. Toto poznanie musí človeka postupne odviesť od tragického zamerania sa na seba, od pocitu "obetného baránka". Bez ohľadu na to, nakoľko bol emocionálny život a osobnosť takéhoto človeka poznačený výchovou, vzťahmi s rodičmi, súrodencami a rovesníkmi, frustráciou a utrpením z obdobia z detstva, hlboká premena jeho orientácie závisí od toho, či pochopí, že jeho súčasné citové zameranie je výsledkom zintenzívneného egoizmu, ktorý bol reakciou na viac či menej traumatické okolnosti a skúsenosti z obdobia detstva a dospievania. Nejde o to, že intenzívny egocentrizmus je sám osebe nenormálny: deti a mládež zvyčajne reagujú na zraňujúcu skúsenosť neúcty, nelásky a odmietnutia prehnanou samoľúbosťou, egocentrizmom a dramatizáciou. Ide o to, aby sa dospelý človek, ktorý si všimol, že ho ešte stále ovládajú tieto pocity a túžby, rozhodol proti nim bojovať a prevzal plnú zodpovednosť za svoje súčasné správanie. Muž s homosexuálnymi citmi sa môže intelektuálne "vystrieť", ak pochopí, že niektoré črty jeho charakteru sa sformovali pod vplyvom nadmernej závislosti na prehnane starostlivej alebo dominantnej matke, prípadne na matke, ktorá ho uprednostňovala, ba priam zbožňovala. Nedostatočný vzťah s otcom zas spôsobil, že v chlapčenskej skupine sa cítil neisto a cudzo, že fyzické nedostatky, výsmech alebo tyranizovanie zo strany rovesníkov v období dospievania ho odizolovalo od ostatných chlapcov. Preto si musí uvedomiť, že príčinou jeho súčasných emocionálnych ťažkostí a homosexuálnych túžob je to, že v jeho vnútri stále aktívne pôsobí egocentrizmus príznačný pre osobnosť tínedžera. Žena s lesbickými predstavami, ktorá túži po sebapoznaní, môže pocítiť usmernenie a podporu, keď pochopí, že jej túžba po citovom vzťahu s istým druhom mladých žien pochádza z toho, že sa cíti byť horším dievčaťom. Môže to byť dôsledok toho, že imponujúci otec alebo starší bratia sa k nej správali ako k chlapcovi, zatiaľ čo matka bola emocionálne vzdialená a pod. Takže takáto žena musí pochopiť, hoci to môže byť bolestné, že zotrvávanie v autonómnej tínedžerskej emocionalite jej bráni citovo dozrieť a prežívať zrelé šťastie. Prijať zodpovednosť za svoj život otvára dvere k tomu, že človek konečne prekoná svoj zlozvyk sťažovať sa na svoju mladosť a rodinu, že prestane obviňovať detstvo alebo rodičov za chyby a porážky. A v prípade, že takýto človek žil s trvalým pocitom hnevu, roztrpčenosti alebo vzdoru, mu to pomôže odpustiť rodičom alebo iným ľuďom. Okrem toho to pripraví cestu pre premenu detinských vzťahov s rodičmi a inými ľuďmi, cestu od zamerania sa na seba k väčšej pozornosti voči iným ľuďom.

Osobnostné slabosti spojené s homosexualitou

Nie je zriedkavé, že homosexuáli sú voči sebe samým veľmi zhovievaví, slabí a v mnohých smeroch pasívni. Napriek tomu, že tento rozmer osobnosti sa formuje v ranom detstve, a preto je veľmi náročné zmeniť ho, je možné výrazne ho oslabiť, ak pravidelne a trpezlivo proti nemu bojujeme, cvičíme sa v čnosti stálosti, vytrvalosti a sebadisciplíny, ktorú uplatňujeme pri práci na sebe aj pri svojich každodenných povinnostiach, a kladieme na seba čoraz väčšie nároky. Treba brzdiť svoj sklon bedákať, nariekať, ľutovať sa, oddávať sa pôžitkárstvu, nadmerne sa znechucovať vo chvíľach sklamaní a protivenstiev. Treba sa stávať iniciatívnym, nespoliehať sa na druhých, vedieť sa samostatne rozhodovať, odvážne bojovať vtedy, keď si to vyžadujú okolnosti. Ak sa chlapci a muži naučia byť voči sebe samým tvrdší a zodpovednejší vo vzťahu k svojim povinnostiam, výrazne sa oslabí ich základný mužský pocit menejcennosti, posilní sa ich osobnostná zrelosť a úcta k sebe samým ako k mužom. Druhá dôležitá kategória chýb, ktoré často sprevádzajú mužskú homosexualitu, sú rôzne variácie pýchy. Napríklad: túžba po sláve pre svoj telesný výzor alebo pre svoje úspechy, túžba byť v centre pozornosti a považovať sa za lepšieho od iných, samochvála, potreba hrať sa na niekoho výnimočného, zaujímavého, úchvatného, šaša a pod. Chyby sú navzájom pospájané podobne ako čnosti. Vyššie uvedené nedostatky a zlozvyky sú prejavmi detinskosti a nadmerného sústredenia sa na seba. Odporúčanou protilátkou je preto cvičiť sa v čnostiach pokory a lásky k blížnym (treba pestovať záujem o iných a obetavosť v čistom význame). Vráťme sa ešte k predstieraniu a hraniu "divadla". Je to prejav nečestnosti, pretože človek takto vytvára o sebe falošný obraz. Všimnime si, že klamstvo a nespoľahlivosť charakterizujú osobnosť a vzťahy mnohých mužov, ktorí prijali gejovský životný štýl.

Medzi lesbičkami nie je zriedkavé prehnané sebapotvrdzovanie, ktoré sa prejavuje prijatím úlohy tvrdej, nezávislej alebo dominantnej ženy (ktorá občas musí ukázať svoju nadradenosť nad mužmi svojou tvrdosťou a úspechmi). Okrem toho takáto žena sa cíti menejcenná vo svojej ženskosti. Môže ju odmietať alebo ňou pohŕdať, ale veľmi často je v tom prvok hnevu, nenávisti a vzdoru. V tomto ťažkom vnútornom probléme môžu žene pomôcť predovšetkým čnosti pokory, úprimnosti a poslušnosti.

A nakoniec: Ľudia s dobrou vôľou, ktorí sa snažia uzdraviť svoju narušenú pohlavnú identitu a sexualitu, potrebujú aj osobné povzbudenie, pochopenie a podporu. Samota a depresívne sklony občas spôsobujú, že sa utiekajú k chlapčenskému snívaniu alebo ku vzťahom, ktoré môžu ich odcudzenie len prehĺbiť. Preto im môžu veľmi pomôcť skupiny konštruktívnej pomoci, ktoré vznikli v posledných desaťročiach (napr. katolícka organizácia Courage).

Prevencia

Zlaté pravidlo pre rodičov, ktorí chcú zmenšiť riziko homosexuality u svojich detí, je, aby každého syna vnímali a správali sa k nemu ako ku "skutočnému chlapcovi" a ku každej dcére ako ku "skutočnému dievčatku", a to bez ohľadu na to, či sa ich dieťa vyznačuje nejakou fyzickou alebo psychologickou vlastnosťou, ktorá sa zdá menej chlapčenskou, prípadne menej dievčenskou než ostatné. Kľúčový význam má to, aby sa každé dieťa cítilo prijaté a pozitívne ohodnotené vo svojej pohlavnej identite. Rodičia sú viac než ktokoľvek iní povinní posilňovať sebaistotu dieťaťa vo vzťahu k jeho pohlaviu. Chlapec s istými fyzickými nedostatkami alebo chorobami, ktoré obmedzujú jeho aktivitu a pre ktoré sa nemôže zúčastňovať na niektorých športových podujatiach v chlapčenskej skupine, môže vyrastať so zdravou chlapčenskou/mužskou sebaistotou, ak jeho rodičia nie sú prehnane starostliví, vedia ho doceniť ako "skutočného chlapca" a podnecujú rozvoj jeho chlapčenských schopností. Dievča, ktoré je príliš chudé, trochu chlapčenské a nie až také pekné ako ostatné dievčatá, si môže rozvinúť zdravú ženskú sebaistotu, ak ho rodičia budú vnímať a doceňovať ako "skutočné dievča". Problém mnohých rodičov spočíva v tom, že nedokážu vnímať konkrétne dieťa ako "skutočného chlapca/skutočné dievča", čo sa deje napríklad vtedy, ak jeden z rodičov túžil po dieťati opačného pohlavia. Nebudeme sa teraz venovať tomuto problému podrobnejšie, ale nikdy nesmieme zabudnúť na to, že obaja rodičia musia vychovávať dieťa v súlade s jeho prirodzeným pohlavím. K chlapcom a dievčatám sa treba správať odlišne. Niektoré činnosti a úlohy sú viac pre chlapcov a iné pre dievčatá. Neodporúča sa síce preháňať, ale odlišnosť v tejto oblasti je prirodzená. Okrem toho, otec má byť príkladom pre chlapca a matka pre dcéru. Deje sa to spontánne, ak otec nadväzuje so synom vzťah ako otec a matka s dcérou ako matka, a takto s nimi prežívajú a zdieľajú svoje záujmy a aktivity. Syn musí cítiť, že patrí k otcovi a že patrí do jeho mužského sveta, a dcéra - k matke a do jej ženského sveta. Rodičia sú najlepšie vzory mužskej a ženskej roly, sú to ľudia, ktorí najviac prispievajú k rozvoju prirodzenej pohlavnej identifikácie svojich detí, ak sa sami cítia sebaisto vo svojej mužskej a ženskej identite a podľa nej utvárajú svoj manželský vzťah. Ďalší dôležitý a praktický spôsob prevencie sa spája so zapadnutím (adaptáciou) dieťaťa do rovesníckej skupiny svojho pohlavia, čo sa začína predovšetkým v období dospievania. Tínedžerom, ktorí sú sociálni "outsideri" a majú málo priateľov svojho pohlavia (prípadne ich vôbec nemajú) a ktorí sa nezúčastňujú na športových a iných aktivitách svojich kamarátov, môžu pomôcť učitelia alebo mládežnícki lídri, ktorí ich povzbudia k väčšej integrácii so spoločenstvom chlapcov alebo dievčat. Vo všeobecnosti podporujte ich mužskú a ženskú sebaistotu. Pomôžte im svojím osobným záujmom a povzbudením prekonať zábrany pri nadväzovaní kamarátskych vzťahov s priateľmi rovnakého pohlavia a premôcť strach pred správaním typickým pre ich pohlavie. Povzbudzujte ich, aby nepodľahli pocitom menejcennosti a aby nedramatizovali, k čomu majú tínedžeri, ktorí prežívajú problémy, sklony. Pomôžte im naučiť sa vyhýbať sa masturbácii a ako jej odolať v prípade nutkavej potreby a daromnému snívaniu. Upriamte ich na osobný vzťah s Bohom, aby našli silu a pokoj vo svojom úsilí premôcť zmyslové ilúzie a pokušenia, ktoré ich v konečnom dôsledku ťahajú nadol. Upriamte ich na to, aby hľadali Božiu vôľu vo svojom konkrétnom každodennom živote.

http://www.milujtesa.org/nr/homosexualita/ako_sa_da_prekonat.html