Citová zrelosť a právo na (partnerskú) lásku


Občas sa zamýšľam napr. nad homosexuálmi v Prahe, ktorých som spoznal. Sú šťastne zadaní, naďalej navštevujú gay bary, sauny a erotické podniky, vraj len kvôli zábave a sexu. Už to zrejme nie je o homosexualite, ale o kulte, ktorému sa dal väčší priestor, ako bolo vhodné a správne (hoci biznis je to skvelý). V podstate tu píšem o pravej láske, o tom, aby všetci homosexuáli prekonávali vnútorné napätie, smútok a rôzne tlaky z konfliktov a stresov dialógmi a športom, lebo tak sa učia pozerať sa na seba objektívnejšie (vďaka spätnej väzbe) a budujú aj svoje telo (vďaka športu). Chápem, keď niekto plače, že necíti, nezažil pravú lásku. Keď však niekto nevníma až ignoruje hodnoty a lásku si neváži, po čom vlastne túži a na čom mu záleží? Na svojom vzhľade a penise? Títo ľudia majú kričať v spoločnosti, čo je homosexualita a o čom je? Pre nich sú tieto články zrejme stredovekým vtipom.

Emocionalita ženy vs. pudovosť muža? Spojiteľné v kombinácii (muž, žena), nespojiteľné v živote dvoch identických pohlaví? "Taký som sa narodil, prijal som sa a teraz som šťastný. K šťastiu mi veľa nechýba. Keď sa nenájde nik na stretnutie, vystačím si aj sám." Iný zasa: "Keby existoval Boh, nedovolil, aby som bol gay." alebo "Nechcem byť taký, radšej sa zabijem." Jedni šťastie iba predstierajú a druhí príliš dramatizujú? Existujú naozaj šťastní homosexuáli? Ani jeden z nich (po dôkladnej psychoanalýze) v sebe nemôže časom objaviť nič, čo by ho mohlo prekvapiť? Je prvoradé a vôbec možné usilovať sa dospieť k heterosexualite? Je jednoduché žiť homosexuálne? Je správne a objektívne nazvať neprirodzené prirodzeným? Je nutné sa riadiť zdravým úsudkom alebo sa nechať viesť túžbami tela? Zbavovať sa neuróz alebo si navodiť ďalšie? Byť ľahostajným alebo kričať do sveta? Byť skutočne šťastným alebo iba prežívať? Uspokojiť sa s tým, že homosexualita je vrodená, že neurózy vyplývajú z homosexuality a nie naopak?

Jedno z pomerne častých tvrdení znie: "Ako je možné, že som gay, keď homosexualita nie je vrodená a u nás doma bolo vždy všetko v poriadku?" Netreba sa pýtať: "Nedostal som dostatok lásky?" ale "Prečo ma vzory a postoje mojich rodičov ovplyvnili práve takto?" To, že doma bolo všetko v poriadku ešte nemusí znamenať, že som vyrastal v prostredí, ktoré ma sformovalo správne. Aj keď niet pochýb o tom, že rodičia urobili pre šťastie svojho dieťaťa maximum a sami nevedia, kde sa stala chyba. Niekde sa však stať musela (danou výchovou, nevhodným vzorom, prístupom, osvojenými návykmi sa dieťa nedokázalo identifikovať so svojou pohlavnou rolou správne). O tom už dokáže vážne premýšľať málokto. "Všetko je v poriadku, okrem toho, že som homosexuálny???" Črty osobnosti, temperament, charakter sú sčasti vrodené a sčasti nás formuje prostredie. Komplexnosť osobnosti a úžasný vplyv prostredia na ňu. John Locke a jeho Tabula rasa; človek sa rodí bez dojmov, predstáv a skúseností, ako čistá, nepopísaná tabuľa. Okrem toho treba rozlišovať medzi láskou a "láskou" (hľadaním seba v inom človeku).

Teórie príčin a riešení homosexuality už poznajú mnohí, ale dokážu ich aj pochopiť, prijať alebo aspoň o nich uvažovať bez predsudkov? Ono je to totiž ťažké aj pre samotného homosexuálne orientovaného človeka, nie to ešte pre nezainteresovaného.

Homosexualita je spravidla trvalá a predsa nie je ochorením? Je to výhradná erotická príťažlivosť k rovnakému pohlaviu a predsa niečo prirodzené? Aká je hranica medzi prirodzeným a neprirodzeným? Všetko ostatné (ako napríklad pedofília a i.) je patologické, len homosexualita je prirodzená, bez chorobných prejavov? Skutočne ťažké otázky. Problematika je komplexná, v ničom ju nie je možné konkretizovať. Nejde tu len o samotné homosexuálne cítenie, ale o oveľa viac, než si vieme predstaviť. Netreba sa preto pýtať, čo je homosexualita, ale čo konkrétne stojí za tou ktorou homosexualitou. Homosexuál môže túto otázku aplikovať sám na seba a spýtať sa: "Čo bolo zodpovedné za vznik mojej homosexuality?" Iba takto je možné nájsť uspokojivé odpovede a naučiť sa porozumieť tejto problematike, naučiť sa žiť so sebou a s vedomím, čo je správne a reálne a čo nesprávne a nereálne na tomto stave zmeniť.

Existujú vo svete homosexuálov skutočne šťastné výnimky? Prečo aj u navonok najšťastnejšieho homosexuála badať duševnú inakosť, neurotickosť? A prečo mnohí (často potichu, ale výrazne) trpia? Bude to naozaj "len" neempatickým prístupom ich okolia? Dlhodobé neuspokojovanie potreby lásky, nenapĺňanie túžby byť milovaný, byť uznávaný rovnakým pohlavím, zneisťovanie seba ako muža. Výchova a prostredie spôsobili osvojenie si nesprávnych návykov, správania sa a zmena samého seba sa zdá byť nemožná. "Iný už nebudem!" To je možno pravda, pokiaľ ide o homosexuálne cítenie, ale určite nie, pokiaľ ide o psychické prejavy a stavy, ktoré mi strpčujú život a často podvedomé a intenzívne prežívanie problémov vyplývajúcich z môjho znevýhodneného spoločenského statusu (plus vlastný postoj k životu), ktorých následky skôr či neskôr vyplávajú na povrch. Netreba si namýšľať, že homosexuáli netrpia, keďže sa dokážu usmievať, zabaviť, prijímať veci s nadhľadom (s čím sa už ale stretávam menej často). Nik nevidí do najtajnejšej komnaty ich srdca.

Načrtnem niekoľko dôkazov toho, že aj zdanlivo najprirodzenejší a najšťastnejší homosexuálny adolescent či mladý "dospelák" má veľké problémy citovo dozrieť. Existujú totiž kritériá citovej zrelosti, o existencii ktorých často nemožno hovoriť u človeka s komplexom pohlavnej a inej menejcennosti:

Schopnosť prežívať radosť z dávania (rozdávať lásku, ochraňovať niekoho, potešiť niekoho, pomôcť niekomu), resp. rovnováha medzi braním a dávaním. Mnohí homosexuáli sa často "zakuklia" do svojho sveta, žijú konzumným spôsobom života, zanevrú na reálny svet mužov, svet okolo. Nie preto, že by boli bezcitní a bezcharakterní, ale preto, že hľadajú spôsob, ako naplniť seba. Zabudnúť na seba svoj údel pri príjemných činnostiach. Tou je, žiaľ, väčšinou závislosť na čomkoľvek, najmä sexe a pocitu zdanlivého obdivu a prijatia pred ním. Vziať si chvíľkovú rozkoš (sexuálne ukojiť najmä seba) pri inom mužovi, najlepšie takom, ktorý má ešte nižšie alebo vyššie (tzv. "pasív" alebo "aktív") sebavedomie ako on sám, ale nevziať si skutočný záujem a nepredstieranú lásku. Zo strachu, nevery v dobro a pravú lásku? Zo zotročenia seba, zo závislosti? Možno chcú získať to, čo im chýba, akýmkoľvek spôsobom a za akúkoľvek cenu. Aj za cenu toho, že stratia vlastnú dôstojnosť. Možno títo nedokážu prijať fakt, že aj iní prežívajú svoju homosexualitu rovnako ťažko ako oni sami. Možno nedokážu dávať, iba brať a keď berú, berú len to, na čo sú slepo zameraní. Najmä závislé osoby prežívajú svoju homosexualitu ako slasť.

Občas sa nezainteresovanému človekovi môže zdať, že v homosexuálnom svete sa všetko točí okolo uspokojovania vlastných sexuálnych potrieb, vnímaním ľudí ako lacného tovaru. Zdanie môže klamať. Homosexuáli sú zvyčajne veľmi citliví, ale vnútorne zranení, takže každý z nich sa snaží vyrovnať sa so svojím údelom najlepšie ako vie a ako si myslí, že je správne. Z pochopiteľných dôvodov človek nebude rozdávať lásku a usmievať sa na všetkých, keď mu nebolo umožnené formovať sa správne, keď nepocítil uznanie zo strany rodiča toho istého pohlavia alebo zo strany rovesníkov. Slová: "Zaslúžim si byť šťastný!" hovoria za všetko. To znamená, že človek ani v detstve neoplýval šťastím, ale usiloval sa šťastným byť. Navyše, teraz chce prežívať hlavne lásku pohlavnú, lebo si myslí, že je to jediná možnosť žiť plnohodnotne a zároveň neísť proti sebe.

Naštrbená môže byť aj rovnováha medzi závislosťou a nezávislosťou. V extrémnych prípadoch to môže byť závislosť na rodičovi opačného pohlavia alebo úplný dištanc od každého, kto sa správa alebo žije inak ako on. Zvyčajne chce zapadnúť, prispôsobiť sa väčšinovému trendu aktívneho homosexuálneho života bez záväzkov. Je ľahko ovplyvniteľný svojím okolím, ale zvyčajne iba tým smerom, ktorý pre neho znamená najmenšiu obetu či sebazaprenie. O skutočnej a škodlivej závislosti na sexuálnom partnerovi je možné hovoriť najskôr v období mladej dospelosti a neskôr. Človek veľmi ťažko znáša hlavne ukončenie prvého "krásneho" vzťahu. Potom sa opäť ozýva túžba byť milovaný stálym partnerom. O stálosti sa tu však hovorí veľmi ťažko a diskutabilný je i vznik a dlhodobá perspektíva ozajstnej partnerskej lásky bez toho, aby umelo nenahrádzala dlhodobý (a stále aktuálny) emočný deficit zo zakorenenej pohlavnej menejcennosti ako tieňa minulosti. Škodlivá je tiež závislosť na svojich idoloch, denné snenia so sebatrýznením, pretože väčšinu z nich homosexuál nikdy nemôže mať a nezažije od nich ani skutočné prijatie (jeho idoly majú zvyčajne svojský pohľad na homosexualitu a homosexuálov). O dostupné idoly začína neľútostný boj (pretože ich nie je veľa a pretože by ich chceli vlastniť).

Homosexuál je často zahľadený do seba a na svoj/e problém/y, a tak problémy iných sa mu zdajú byť natoľko vzdialené, že sa ho skutočne nemajú čím dotýkať (ľahostajnosť vs. zodpovednosť). Na druhej strane je veľmi vzťahovačný, pokiaľ niekto upozorňuje na jeho vlastné problémy či nedostatky. Opačným extrémom môže byť to, že všetky problémy berie na svoje plecia, akoby bol zodpovedný za všetko a všetkých. Existujú tiež rôzne kombinácie ľahostajnosti a prehnanej zodpovednosti voči sebe a/alebo ostatným. Ak je človek emočne veľmi zranený a chce pomáhať, zvyčajne ho k tomu núti podvedomie kvôli úplne inému, zištnému a pochopiteľnému cieľu.

Ďalším dôkazom citovej nezrelosti homosexuála je hromadenie negatívnych citov. Vníma odlišnosti (napr. odlišné názory) ako nepriateľské, neprístupné. Je takmer nemožné priznať si, že aj zlo v akejkoľvek podobe ho formuje, posilňuje jeho ľudskosť a empatiu. Iný názor alebo len dotknutie sa citlivej témy zmetie zo stola a "zotrie" aj kritika. Cudzia mu nie je ani impulzívnosť a útočnosť kvôli iným názorom, ťažko sa ovláda, ťažko sa mu vstupuje do svedomia. Človek učiaci sa pokore, uvedomujúc si vzrastajúcu tendenciu svojho egocentrizmu je vždy na ceste k schopnosti objektívneho sebahodnotenia a zdravej sebakritiky.

Citovo zrelý človek, ak čokoľvek robí, využíva schopnosť odhadnúť, aké budú následky. Z osobnej slobody každého človeka vyplýva možnosť rozhodnutia sa, či chcem alebo nechcem znášať následky svojho konania (pokiaľ nejde o odhalený trestný čin). Zbaviť sa zodpovednosti však takmer vždy svedčí o citovej nezrelosti jedinca.

Zrelosť sa prejavuje aj v tom, že na jednej strane viem slobodne vyjadrovať svoje pocity a názory, ale na strane druhej, toto vyjadrovanie má takú formu, ktorá neubližuje. City prejavujem na primeranej úrovni a primerane spontánne.

Je potrebné si uvedomiť, že homosexuál sa v skutočnosti nemá ničím líšiť od ostatných ľudí. Chlap bude vždy chlapom, žena ženou (dnes už nič neplatí 100%-ne). Aj keď sa mu nedarí začleniť do spoločnosti, nikto nie je zodpovedný za jeho aktuálne nešťastie. Akýkoľvek dospelý človek sa môže kedykoľvek vo svojom živote postaviť k svojej životnej situácii pozitívne, zrelo, alebo negatívne, s odporom a trucom (ako malé dieťa). Jeho problémy sú možno mnohým ľuďom ľahostajné a možno nemá skutočných priateľov, preto sa mu nežije ľahko. To však neznamená, že jeho problémy sú ľahostajné všetkým ľuďom (ináč by neexistovala ani táto stránka) a že si raz skutočného priateľa nenájde.

S každým údelom v živote je treba bojovať statočne do konca, či už som alebo nie som "iný" ako ostatní. Každý bojuje s vlastnými démonmi, či už je to homosexuál alebo heterosexuál, pedofil, stihomam, anorektik atď. Netreba svojho démona stavať na piedestál s očakávaním, že svet sa odteraz točí okolo mňa, lebo si to zaslúžim. Rovnako nie je vhodné podceňovať svoje problémy, prípadne považovať všetky neurózy za prirodzenú súčasť svojho homosexuálneho života. Je potrebné učiť sa prechovávať v sebe najmä pozitívne emócie, všímať si na ľuďoch najmä dobré stránky, cvičiť sa v nezištnej láske a pomoci iným. Nemyslieť len na seba. Byť otvorený novým možnostiam vrátane nových ľudí. Naučiť sa spracovávať zlé vhodným spôsobom, pretlačiť do popredia nádej. Život mi môže zobrať mnoho vecí, ale nemôže mi vziať vlastnú dôstojnosť, o ktorú sa musím dennodenne usilovať, aby som nezničil samého seba. Prijímať s láskou môže byť ťažké, ale nadovšetko oslobodzujúce. Uvedomiť si, kam až ma môže vohnať slepá vášeň a egoizmus, uvedomiť si, že ani sebatrýznenie a ani moja nadradenosť neuberie z rán, ktoré som v detstve utŕžil. (Nevhodné výchovné návyky si na druhej strane ani nemusím uvedomovať, preto sa mi všetko javí ako normálne. O opaku sa presvedčím až vtedy, ak vystúpim z tieňa stereotypu a nahliadnem do iných výchovných prístupov v iných rodinách.) Práve naopak, ešte viac ich rozjatria a mňa môžu dohnať až k myšlienkam na samovraždu. Bojovať za svoju vnútornú slobodu a dôstojnosť. Láska je tak silný a tak čistý cit, že sa nedá ničím napodobniť, ničím znetvoriť. I keď myseľ a telo homosexuála kričia opak, rozum ich musí vyviesť z omylu, z hrozby závislosti a vlastného zotročenia. Človek (postupne) nebude vedieť, kým vlastne je, kam patrí, prečo žije. Bude tak zamotaný do vlastných klamstiev, že si nebude vážiť pravdu a na snahu o akúkoľvek zmenu už bude reagovať s povzdychom: "Je neskoro." Sexuálne zotročený človek si prestáva vážiť najprv hodnotu iných, nakoniec hodnotu vlastnú.

Nikto nie je zodpovedný za svoju sexuálnu orientáciu, ale každý je zodpovedný za to, ako kvalitne prežije zvyšok svojho života. Toto už nik nemôže hodiť na nikoho.

Na záver sa chcem zamyslieť aj nad tým, prečo nikto neobhajuje pedofilné správanie. Prečo neexistujú masové pochody a demonštrácie za zrovnoprávnenie pedofilov? Porovnávam neporovnateľné? Omyl! Istá žena mi položila jasnú otázku: "Prečo je homosexualita prirodzeným javom, ktorý by mal byť považovaný za prirodzený aj širokou verejnosťou, a prečo sa nad pedofíliou nikto nedokáže povzniesť." Absurdné, však? Avšak z pohľadu pedofila (nie jeho obete - dieťaťa) to až také absurdné nie je. Aj on túži uspokojiť svoje potreby, lenže má "smolu" v tom, že sa dokáže ukojiť hlavne pri neplnoletej osobe. Je to preferenčná sexuálna orientácia na osoby bez vyvinutých sekundárnych pohlavných znakov a málokto vie, že niektorí homosexuáli musia často bojovať aj s pedofilnými predstavami. Stanoviť fixnú hranicu medzi prirodzeným a neprirodzeným je prinajmenšom detinské, preto ani pri homosexualite neodporúčam kričať za jej prirodzenosť. Aj pasívny pedofil si môže smelo zakričať (hlavne, keď ho práve nik nemôže počuť): "Som pedofil! Je to tak, nič s tým nenarobím. Zabite ma, obeste ma, priťahujú ma deti!" Ale prečo ho priťahujú práve deti? Lebo za tým niečo je. Homosexuál, zdá sa, je vo všetkom "iný," nedotknuteľná entita.

Každý bojuje so svojimi démonmi a do akej miery ich dokáže ospravedlňovať sám pred sebou, do takej miery je neúspešný v boji proti nim. Iste, homosexuál je zvyčajne neúspešný v boji proti svojej sexuálnej orientácii, pretože je to niečo, čo v sebe neprestaví ako zmeškané hodiny. Ale je homosexualita v poriadku len preto, že ňou nik neporušuje žiadny zákon? Keď mnohí tak vehementne obhajujú svoje homosexuálne cítenie, prečo neobhajujú aj svoje neurózy? Homosexuál túži a zrejme bude celý život túžiť po fyzickej blízkosti alebo orgazmických aktivitách s osobami rovnakého pohlavia, resp. pred nimi. Čo všetko negatívne však prevláda v jeho živote?! Nemôžem chcieť začať pracovať na sebe túžbou vytrhnúť burinu (sprievodné neurózy) zo svojho srdca tým, že odstránim jej vrchol. Musím začať od základu, od koreňa. Nikto mi nezaručí, že budem úspešný, ale zato sa nemusím pripraviť o pečať ľudskosti a schopnosti úprimne milovať bez egoistických chúťok a pohnútok. Aj keď sú mi vlastné a nemôžem za ne. Môžem ale bojovať za lepšie ja a ten boj ma posilní. Výsledok pocítim pri efektívnejšom, menej bolestnejšom prekonávaní osobných prekážok; nie o pár dní, ale zväčša o pár rokov. Nemusím si hneď vyberať ľahšiu cestu, aby som nakoniec zistil, že to bola len ďalšia slepá ulička. Bezprekážková vyšliapaná cesta životom ešte nikdy nikoho nespasila.

Lásku potrebuje každý z nás. Ale prečo ju hľadať tam, kde nie je? Do akej miery chce človek plnohodnotne milovať a do akej baží len po uspokojení sexuálnych potrieb? Do akej miery človek miluje iba seba a do akej dokáže skutočne milovať ostatných? Prečo je dôležité bojovať za vlastnú dôstojnosť?

Každý si zaslúži byť milovaný a ani život homosexuála sa vždy nebude točiť len okolo sexu a jeho homosexuality. Je potrebné si uvedomiť aj iné, vyššie hodnoty, osvojiť si návyky plnohodnotného života, chcieť kvalitne žiť, nielen prežívať. Toto nedosiahnem obviňovaním seba alebo ostatných zo svojho nešťastia a ani úplným oddaním sa svojim chúťkam, ktoré síce vychádzajú z mojich aktuálnych potrieb, ale neoprávňujú ma ubližovať sebe alebo ostatným. Nik predsa nežiada, aby ľudia svoje potreby potláčali alebo sa o nich s nikým nerozprávali. Každý človek s akýmkoľvek problémom (a homosexualita je neraz veľkou ťarchou) potrebuje niekoho, kto by ho sprevádzal na jeho ceste. Veď nie sme robotické stroje. Navyše, opak by mohol viesť k ďalšej neurotizácii, asociálnemu spôsobu života, samovražedným sklonom atď. Ak však aj sami nedisponujeme pevnou vôľou, trpezlivosťou a pokorou pri každodenných rozhodnutiach nevážiac si vlastnú hodnotu a nepoznajúc svoje pozitíva, ktoré môžeme ďalej rozvíjať, ale i negatíva, na ktorých musíme pracovať, sme nezrelými stvoreniami, zmietanými všetkým a všetkými naokolo. Žiť je umením, ale žiť pre lásku (dokázať si povedať každý deň, že mi záleží na vlastnom šťastí i na šťastí iných) je výzvou. Je to každodenný boj prinášajúci ovocie.