Cirkev a homosexualita

Najmä mladí ľudia hľadajú najprv vedecké dôvody (dôkazy) pre vysvetlenie toho, prečo je niečo tak alebo onak, lebo u nich má rovnaká pravda podaná z iného zdroja úplne inú hodnotu. Povzbudzujú ich k tomu internet, kolektívy a zrejme i žiadna skúsenosť so silou viery v praxi v rodine (alebo prekrútený obraz Boha a Cirkvi v rodine), náboženský tradicionalizmus a zvykovosť bez skutkov. Viera bez skutkov (a vzoru v blízkej rodine) v podstate ani nenapĺňa (nemotivuje), preto mladí ľudia často nevedia čomu a prečo veria, a rýchlo svoju vieru zaprú alebo sa jej dokážu vzdať. Stále ale existujú takí, pre ktorých je ich náboženstvo viac ako tradícia či folklór. Ak dospievajúci a dospelý kresťan prežíva homosexuálne sklony, ešte viac to otriasa nielen tým, kým je, ale aj čomu verí a ako chce ďalej prežiť svoj život. Byť nevedecký, necitlivý a ľahostajný pri problematike homosexuality znamená zahrávať sa s ľudským šťastím, zdravím a neraz i so životom. Okrem toho, človek nepotrebuje byť kresťanom na to, aby mal problém so svojím vnútorným obrazom seba, pohľadom na iných ľudí, identitou i sexuálnou preferenciou. Človek sa nepotrebuje stať kresťanom na to, aby sa dočkal adekvátnej pomoci (lebo ani kresťania sa jej často nedočkajú). Cirkev by mala byť otvorená pre všetkých (pokiaľ nezlyhá ľudský faktor).

Ak sa o homosexualite nebude hovoriť pravda, nielen že málokomu z dotknutých pomôžeme skvalitniť jeho život, málokoho udržíme v spoločenstve Cirkvi, ale homosexualita sa nám pripomenie vždy len vtedy, ak sa stane niečo zlé (a spolu s tým sa vynorí naše osobné i kolektívne zlyhanie). Nestačí len hovoriť a hovoriť pravdu, musíme vedieť ponúknuť viac.

Problematika homosexuality nie je viac citlivá ako napríklad situácia ženatého muža a otca, ktorý nezvláda svoje osobné alebo vzťahové (partnerské a na úrovni rodič - dieťa) problémy a útechu hľadá skôr inde (najčastejšie pri milenkách a v závislostiach) ako pri tých povolaných (odborníkoch a morálne ukotvených charizmatikoch). Je to o zbytočnej hrdosti, o hanbe, vnímaní pokory ako prehry alebo o nezvyku byť úprimný k sebe a k milovaným? Možno z každého trochu. To isté platí aj pri homosexualite. Bežný problém, ktorý je viac vnímaný pekelne ako psychologicky, ale najmä ľudsky.

Osobne vnímam, že najviac v Cirkvi chýba správne zadefinovanie termínu homosexualita. Homosexuáli nie sú chorí (automaticky ich posielame za odborníkom), zvrátení (odmietame byť s nimi v hlbšom vzťahu) ani viac hriešni (súdime ich) ako ostatní. Ja by som pravú homosexuálnu (komplexnú) atraktivitu človeka (niekedy je totiž fetišistická) definoval ako diskrepanciu(nezhoda, rozpor, nesúhlasnosť)v biologicky a psychicky identickom achcenompohlaví(jedinec sa v chcenom pohlaví cíti cudzo alebo nekomfortne, ostatných členov toho istého pohlavia vníma tak, ako by patrili do skupiny odlišného pohlavia, a táto odlišnosť ho priťahuje nielen sexuálne). Základný rozpor: "Chcem byťkompatibilný s ostatnými osobami toho istého pohlavia (zažívať s nimi jednotu),ale nedokážem to," lebo:

- sa cítim slabý (zranený), o niečo ukrátený, ochudobnený (strádajúci),

- cítim sa neschopný,

- nehodný svojej roly,

- chronicky nevyspelý až nemohúci vo svojej pohlavnej role atď.

Nesmieme hádzať všetkých homosexuálov do jedného vreca a vnímať tých, ktorí prežívajú nechcené homosexuálne sklony ako tých neuvedomelých, konzervatívnych až bigotných.

Verím tomu, že pastorácia homosexuálne cítiacich osôb nie je najhorúcejšia téma nielen Katolíckej cirkvi na Slovensku, pretože existuje množstvo iných a rovnako problematických oblastí, v ktorých badať veľké medzery. Napriek tomu tento fakt nesmie byť ospravedlnením, pretože v tak citlivých témach, ako je problém identity či sexuality, ľudia akútne hľadajú pochopenie, uistenie a otcovské objatie (a nebudú čakať dovtedy, kým sa nad nimi niekto zmiluje). Okrem toho mnohí sa cítia i Cirkvou zranení, odmietaní či nevšímaní. Máme sa čo učiť, aby sme dokázali prijať i svoj podiel viny za nešťastie či tápanie iných, aby sme chceli rozprávať o sexualite a aby sme to aj v rámci cirkví robili. Sexualita nie je nič, čo patrí medzi štyri steny dospelých párov. Každodenné správanie každého človeka v sebe zahŕňa aj prvky sexuálneho správania (pohľady, spôsob komunikácie, hodnotenia atď.). Všetci sme zodpovední za to, aby sexuálna výchova (v rodinách), inštitucionalizovaná sexuálna edukácia (v školách) prispievali k pozitívnemu formovaniu rodovej identity (vplyvom rodiny, spoločnosti, médií) detí. Ak spolu s tým deťom odovzdáme spôsob, ako žiť cnostne, so zameraním na hodnoty, pripravíme im pevný základ do života, ktorý je radosť žiť i napriek rôznym ťažkostiam či manipulácii verejnej mienky. Sme zodpovední za edukáciu budúcich rodičov (aj v oblasti sexuality a homosexuality), aby poznali, aké prístupy, postoje a správanie dospelých najviac narúša zdravý psychosexuálny vývin detí.

Práca s homosexuálnou komunitou je o to náročnejšia, že nemôžeme zovšeobecňovať a zatriediť ľudí podľa nejakej šablóny. Homosexuálne sklony každého človeka môžu mať mierne odlišný pôvod a určite každý bude mať inú minulosť, iné zranenia a potreby. Napriek tomu nikto z nich neodmietne prijatie, načúvanie a možnosť byť milovaný láskou bez podmienok. Cirkev má neustále pozývať k dialógu, nie čakať na výzvy ľudí so silami na konci. Hoci si homosexuálne cítiace osoby zvykli na tajnosti, pretvárku a niektorí si možno už stihli zamilovať tajné hry so sebou a/alebo s inými, i tak nie je zbytočné ich povzbudzovať k autentickému napĺňaniu potrieb, ospravedlniť sa im za krivdy, ktorých sa im dostalo. Keby sa na nás zajtra obrátilo sto kresťanov prosiacich o pomoc, nemáme im čo ponúknuť, nemáme pre nich láskavých otcov ani bratov, a to, čo máme, nestačí, lebo nie sme ochotní robiť viac, a tí ľudia, ktorí sú ochotní, sú často rovnako vnútorne poznačení a zranení, a situácia sa zvrháva a komplikuje ešte viac, nedôvera sa posilňuje. Rozumiem tomu, že so sexualitou človeka sa musí narábať opatrne a diskrétne, ale my to už s tou opatrnosťou a diskrétnosťou neraz preháňame a odmietame byť odvážny, obetovať viac pre svoje šťastie, len aby pár ľudí, pár správnych a povolaných ľudí navyše nepoznalo náš problém a nemohli nás viesť. Iní zasa nedovolíme, aby nás niekto viedol, lebo tomu bráni naša hrdosť, zvyk, zamilovanie si takého života, sklamanie. Iste, máme prijať svoju inú sexualitu, ale nie zraňujúci prístup k problematike a k životu, ktoré sme si vybudovali z rôznych, často objektívnych dôvodov (nechali sme sa príliš ovplyvniť názormi a životmi iných, osobnou bolesťou, hnevom a krivdou). Tak ako my nie sme všetci rovnakí, tak ani nie všetci ľudia okolo nás chcú vysmiať alebo nám ublížiť. Niektorým ešte viac ako nám záleží na tom, aby sa náš problém nešíril ďalej, aby dôvera nebola zneužitá, aby boli naplnené naše potreby.

Úlohou Cirkvi (a spoločnosti) je to, aby sa v nej osoba s homosexuálnymi sklonmi cítila očakávaná, prijímaná taká, aká je, a aby jej bola schopná dať (nasmerovať na) to, čo naozaj potrebuje (spoločenstvá a jednotlivcov, ktorí homosexualite rozumejú, podporné skupiny, odbornú pomoc atď.), pripravená pomáhať naplniť jej potreby, ak o pomoc požiada!

Kto ponúka čistejšiu lásku a záujem, ten získava, oslovuje. Možno sa pýtate, či viac ako očakávaný, by nemal byť človek chápaný správne. Kto problematike nerozumie alebo ju pozná len cez reklamu a názory pseudovedcov, ten nemôže ani pochopiť či smerovať správne. Pre hlbšie pochopenie problematiky homosexuality nestačí jeden deň ani pár týždňov. Okrem vlastného chcenia každý potrebuje i viac času a priestoru pre dialógy s osobami, ktoré homosexualite rozumejú viac, pre spracovanie a dozrievanie prijatých informácií a pre utvrdenie sa v ich správnosti.

Iba pastorácia homosexuálne cítiacich nestačí. Je to jedna z doplňujúcich, ale veľmi dôležitých ciest, najmä pre osoby, ktoré chcú patriť do spoločenstva Cirkvi a zároveň u nich nie je možné ani správne potlačiť to, čo skutočne a nechcene existuje v ich srdci, túžbach a predstavách. Duchovní sa ešte majú čo učiť, aby týchto ľudí viedli k prijatiu ich skutočnej sexuality a k autentickému vyjadrovaniu svojich pocitov bez pocitu viny či hanby. Ak niečo nechcem, to neznamená, že daný problém pre mňa neexistuje alebo že začnem niečo hrať. Ak som urobil niečo, za čo sa hanbím, mám si odpustiť a pokúsiť sa robiť veci inak, lepšie. Ak existuje osoba, ktorá mi môže pomôcť, nájdem ju, nech by ma to stálo čokoľvek a budem k nej úprimný od úplného začiatku. Budem pred ňou sám sebou, lebo len tak mi bude vedieť pomôcť.

Duchovní nesmú zabúdať na to, že homosexualita človeka, hoci je diskrétnou a osobnou témou každého jednotlivca, sa nesmie zametať pod koberec a nemala by sa preberať len za zatvorenými dverami spovedníc. Takto sa už narobilo veľa zla, pretože aj neriešená homosexualita bohoslovcov či kňazov vrie pod pokrievkou a raní nevinné obete. Všetko, čo je utajované a tabuizované, nemôže priniesť nič dobré, nemá šancu na zmenu. Iba človek, ktorý nie je pod tlakom, neženie ho strach, hanba, vina, môže vidieť veci inak, mať silu zanechať pôvodný život a kráčať za novým. Mal by byť ale motivovaný láskou a možnosťou uzdravenia, ktorú mu niekto reálne a perspektívne ponúka (s čo najčastejšou pravidelnosťou osobného stretávania sa). Kňazi majú dotknutých laikov povzbudzovať k osvojeniu si presvedčenia, že to, čo cítia, nie je zlé, že môžu hovoriť o tom, čo cítia a prežívajú. Majú pomáhať zakladať spoločenstvá pre mužov, ktorí potrebujú byť iniciovaní vo svojej mužskosti, majú povzbudzovať morálne a osobnostne silných otcov, aby sa zaujímali aj o tých chlapcov, ktorí nezažili napĺňanie svojej mužskosti vo vlastných rodinách, oslovovať terapeutov, aby sa chceli venovať problémom homosexuálne cítiacich a viedli ich aj inou cestou, ako cestou do praktického homosexuálneho života a sexu. Cirkev je rodina. Čo urobí rodina, ak jej deťom ubližujú, kazia im reputáciu len kvôli tomu, že cítia niečo iné ako ostatní (že nezažili vzor otca a matku rešpektujúcu tento vzor)? Bude si brániť tieto deti, postaví sa za ne. Nezaujme benevolentný postoj, nepovie si, že jej sa to netýka, má iné problémy, tak nech si deti poradia samy. Čo urobí rodina so zranenými deťmi? Zahrnie ich ešte väčšou láskou a v silnom objatí im nedovolí odísť mimo bezpečného priestoru, kým ešte na to nie sú pripravení. Pripravení budú posilnení nezištnou láskou rodiny v cudzom svete; tá im bude ukazovať cestu, smerovať ich.

Duchovní si musia uvedomiť, že homosexualita nie je vecou dvoch či troch občianskych združení, komunít..., že nestačí ponúkať dvakrát ročne duchovnú obnovu, že nestačí iba duchovné vedenie pripsychologickomprobléme ľudí aj Cirkvou zranených. Homosexuálne cítiace osoby potrebujú, aby sa im vytvoril priestor na zdieľanie, autentické vyjadrovanie seba, uzdravovanie emocionálnych zranení a tráum. Keďže duchovní sú často tí prví, ktorým sa homosexuálne cítiaca osoba zdôverí, mali by byť informovaní, pripravení nasmerovať na dostupnú, kvalitnú a pravidelne sa realizujúcu pomoc a podporu. Nie je správne, ak pre homosexuálov existuje výber jednej možnosti alebo ak tu sme len pre niektorých. Variabilita myslenia a zranení si vyžaduje nielen osobitý prístup, ale aj ponuku viacerých možností, aby si každý mohol vybrať to, čo vo svojom probléme potrebuje najviac. Niekto potrebuje a hľadá adoptívneho otca, iný priateľov, ďalší spoločenstvo, ďalší nechce spájať pomoc s duchovným vedením, ďalší hľadá uzdravenie starých a možno i čerstvých rán a tráum.

Som si istý, že nepriateľstvo medzi Cirkvou a homosexuálne cítiacimi je len veľkým nedorozumením, spôsobeným horúcimi hlavami v oboch táboroch a nedostatočnou informovanosťou. Som si istý, že na oboch stranách existuje snaha o zblíženie, ale neznalosť a strach ešte stále mätú alebo odrádzajú. Je smutný pohľad, ak vidíte homosexuálov ako synov bez schopných otcov avidítekňazov bez biologických synov, a často je problém dôverovať týmto otcom i smerovať synov správne a efektívne alebo smerovať bez postranných úmyslov. Netvrdím, že práve kňazi sú zodpovední a nechcem im dávať na plecia novú ťarchu zodpovednosti či povinnosti. Avšak ako prvé kontakty majú o homosexualite vedieť viac a mali by chcieť smerovať na správne osoby, ktoré sú schopné a ochotné ich dlhodobo viesť. Nemali by sa púšťať do pomoci a vedenia týchto ľudí ako jediná alternatíva, obzvlášť, ak sú sami trpiaci rôznymi traumami z minulosti, nevyrovnanými osobnosťami. Ešte smutnejšie je, ak človek, ktorý nosí status kresťana, sa ako kresťan nespráva. Potom je otázne, či má právo nosiť toto označenie i vtedy, ak sa mu to hodí. Ideálne je, ak pravá ruka vie, čo robí ľavá, lebo len takto sa môžu jednotlivé spôsoby dopĺňať a každý spôsob sa dokonale prispôsobí skutočným potrebám a osobnému presvedčeniu toho, kto o pomoc požiadal. Takto nikto nemôže povedať: "Mňa sa to netýka, oslovte inú osobu/skupinu."