Byť kňazom znamená byť človekom

V poslednom čase sa veľmi často stretávam s útokmi na kňazov a Cirkev. Jedni argumentujú tým, že kňazi by takí byť nemali, iní zasa, že celá Cirkev je zlá a odmietajú sa navonok priznať k tomu, že do nej patria. Asi občas zabúdajú na to, že je to inštitúcia založená Božím Synom, čiže ona nikdy nemôže byť sama o sebe zlá. Kto prenasledoval? Kto zabíjal? Kto si zle vysvetľoval Sväté Písmo? Cirkev alebo ľudia? Prečo sa Cirkev ako taká musí donekonečna spájať s čiernymi ovcami, ktoré ju tvorili a tvoria? Akú inštitúciu tvorenú ľuďmi nezasiahli ich najtemnejšie stránky? Kto je Boh? Čo je Cirkev? Kto je kňaz? Každý vzdelaný človek - teológ, ale i laik by mi vedel jednoznačne odpovedať minimálne na posledné tri otázky. Nebol by najmenší problém nájsť uspokojivú odpoveď. A keď sa opýtam toto: "Kto sú ľudia a prečo dokážu byť takí krutí?" Neviem, či existuje prinajmenšom uspokojivá odpoveď pre mňa.

Cirkev je tvorená ľuďmi a vytvorená Ježišom Kristom. Aspoň takto učí Katechizmus katolíckej cirkvi. Napoly veriaci a napoly neveriaci, viniaci Boha za všetko zlé, čo sa v dejinách Cirkvi stalo a dodnes sa stáva na celom svete chcú, aby on zabránil všetkým ľuďom robiť zlo. Asi netúžia mať slobodnú vôľu a cítiť krásu plynúcu zo slobodného rozhodnutia sa pre niečo užitočné a naopak, cítiť ľútosť po slobodnom rozhodnutí sa pre niečo ohavné. A to už nehovorím o veriacich, ktorí by sa mali usilovať o život v odovzdaní sa do Božej vôle. Preto všetko by malo veriacich i neveriacich spájať, pretože nie sme tvorovia dokonalí. Boh vie, kedy má zasiahnuť. Boh ako jediný pozná budúcnosť, a preto iba on vie, aký význam malo akékoľvek zlo pre mňa. Už malé dieťa chápe, že ak precíti následky zla, ktoré spáchalo, môže sa takému zlu v budúcnosti vyhnúť (zriecť sa ho).

Kňaz je pre mňa človek, s ktorým mám rovnaké skúsenosti ako s každým iným človekom. Teda pri definícii slova kňaz sa nič výnimočné v mojom vnútri, na prvý pohľad, nedeje. Celkom to však pravda nebude. Odmalička som ho vnímal inak ako ostatné povolania. So zvláštnym rešpektom, úctou. To ale neznamená, že by iné povolania boli v mojom ponímaní potlačené na bázu pyramídy vznešenosti. I napriek tomu povolanie kňaza bolo a bude pre mňa vždy zahalené rúškom tajomstva a teda výnimočné. Tajomstvo, ktoré mu nezveril iba človek. Tu sa opäť môže natískať argument, že mnohí kňazi toto tajomstvo pošliapali a preto nemôžu byť dobrí. Ale ja budem oponovať tým, aby sa pri akýchkoľvek vyjadreniach týmto smerom nepoužívalo slovo Cirkev a kňazi, ale aby sa používalo oveľa vhodnejšie slovo - ľudia, ktorí dokážu byť dobrí aj zlí. Ak chcem niekoho hodnotiť, najprv sa musím zmieriť s tým, že posudzujem populáciu, ktorej som sám členom. Môžem meniť smer a rýchlosť kolotoča dobroty a zloby? Iste, ak začneme od seba. Navyše, aj keď je niekto v skutočnosti naozaj "zlým" človekom, nemusí takým zostať do smrti. Existujú premeny podmienené rôznymi situáciami v živote a takouto novou skúsenosťou, pre hocikoho na svete, môže byť aj môj život - ja sám. Ak túžim po druhej šanci ja, prečo ju nedopriať inému?!

Povolanie katolíckeho kňaza je pre mňa fascinujúce aj preto, že málokto má možnosť byť tak úzko spojený s každým človekom, poznať jeho najhlbšie tajomstvá, ktoré nemôže nikomu prezradiť. Má jedinečnú možnosť objať ho vo sviatosti zmierenia, ponúknuť novú nádej a to nielen chromému, chorému či starému, ktorých vídavam v kostoloch najčastejšie, ale aj mladému človekovi, plnému života. Tak môže aj on získavať novú energiu, ktorú stráca pre iných a keď raz stratí istotu v duchovnom živote aj on sám, iní ho môžu niesť. Tí, ktorých považuje za rovnocenných, spoločne s ním putujúcich na ceste do neba...

Veľké pohoršenie spôsobujú peniaze. A inak tomu nie je ani vo svete ľudí a kňazov. Peniaze, ktoré kňaz od kohokoľvek dostáva, môže využiť na nespočetné množstvo dobrých účelov, o ktorých nemusí nikto vedieť. Ak ich však od niekoho pýta, mal by sa zamyslieť aspoň nad tým, s akým odhodlaním chcel vstúpiť do seminára a či ho v ňom museli veľmi formovať až transformovať, aby zmenil svoju filozofiu. Ak ich nepýta, ale čaká, kedy ich dostane, je to to isté. Mal by sa zamyslieť nad tým, koho reprezentuje vo svojom povolaní. Či Ježiša a Božiu lásku alebo svoje ego. "Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte (Mt 10, 8)." povedal Ježiš Kristus pri vyslaní dvanástich ohlasovať jeho evanjelium. Určite sa nejedná o nesprávny preklad pôvodného textu. A i keď je jasné, že každý "robotník si zaslúži svoju mzdu (Lk 10, 7)," neznamená to, že ju dnešný kňaz nemá alebo že mu ten, ktorému slúži (teda Boh) nepožehná potrebný "blahobyt" vtedy, keď ho bude potrebovať. Ten však pravdepodobne nezostane dlho žiadnemu človekovi, ktorý vidí biedu svojich "bratov" a túži aspoň "trochu" rozdávať zo svojho majetku. Láska sa totiž nedá nikomu nanútiť, láske sa nedá naučiť, pretože tá musí prameniť jedine zo srdca človeka, odhodlaného ponúknuť tomuto svetu všetko dobré, čo v ňom je. Ak človek nedokáže skutočne a nekonečne milovať z rôznych príčin, nemal by uvažovať nad povolaním kňaza. Kňaz tu nie je len pre starších ľudí a veľmi sa mýli, ak si myslí, že mladí si ako prví nevšimnú jeho charizmu, jeho odhodlanie, jeho zámery a celú jeho osobnosť. Či je v jeho srdci dostatok miesta pre všetkých alebo iba pre vyvolených či nebodaj len pre neho samého.

Ďalším častým kameňom úrazu je otázka, či sa kňaz má (gréckokatolícky kňaz) alebo nemá (rímskokatolícky nemôže, gréckokatolícky sa nemusí) oženiť. Rozhodne by sa našlo viac ľudí (a hlavne tých v mojom veku), ktorí by boli jednoznačne za ženbu. Oba stavy majú svoje výhody aj nevýhody. Záleží od sily, túžby, odhodlania a predovšetkým povahy človeka, či dokáže stratiť seba pre iných alebo bude mať toľko povinností vo svojom uzavretom svete, že na ostatných už nebude mať čas, ani chuť. Prirodzene, nie každý je zrodený pre slobodu. Toto si vyžaduje dôkladné skúmanie samého seba.

Čo robiť, ak som si všimol, že v mojom okolí existuje kňaz, ktorý pre mňa nie je príkladom. Budem naňho nadávať? Neznesiem ho? Prestanem chodiť do kostola? Zanevriem na Boha a Cirkev, aj keď mi na mojom duchovnom živote veľmi záleží? Ak mi na ňom nezáleží a nikdy ani nezáležalo, potom by som to urobil s kňazom alebo bez neho. Tu mi výhovorky veľmi nepomôžu. Ale ak to nie je môj prípad, ja môžem byť tým svetlom v živote mnohých ľudí a ako som už v úvode spomenul, všetci sme len ľudia. To "len" nás síce nesmie ospravedlňovať z našich omylov, ale dáva nám jasnú pečať ľudskosti so všetkým dobrým aj zlým, čo k nej patrí. Nevynímajúc žiadneho človeka, teda ani kňaza. Úlohou nás všetkých a o to viac kresťanov, je bojovať v akomkoľvek povolaní za to, aby v našom srdci prevládlo dobro, láska, empatia, dobrosrdečnosť, ochota pomáhať... Aby dokázalo dvíhať ponížených, tešiť plačúcich, radovať sa s radujúcimi. Robiť všetko pre to, aby som ako kňaz, rabín, vedec, učiteľ... raz pocítil blažený pokoj v duši už počas svojho pozemského života, ak verím aj vo večný život (a aj keď neverím). Pokoj prameniaci zo skutočnosti, že som neurobil šťastným iba seba. Nezáleží na tom, kým som a kam kráčam. Dokonca ani na tom, akú vieru vyznávam, ale iba na tom, aký som a čo som tomuto svetu ponúkol. Či po mne ostane iba prázdno a výčitky smerujúce na moju osobu z úst tých, ktorí ma poznali alebo nezmazateľný odkaz hodný odovzdania ďalším generáciám; príklad zaslúženia sa o to, aby to, čo dáva každému životu zmysel, teda láska, bol nezabudnuteľný, hodný nasledovania a odovzdávaný ako štafeta ďalšiemu bojovníkovi v kúsku sveta, ktorý trpí jej nedostatkom. A kňaz má jedinečnú príležitosť stáť na čele tohto nikdy nekončiaceho boja lásky a nenávisti. Ja sa môžem nečinne prizerať, kritizovať alebo sa aktívne pridať. Ak nehádžem zodpovednosť na iného a s láskou pozdvihnem každého, kto v tomto boji padne, potom sa nemusím báť, že moja snaha ostane nepovšimnutá. Ba práve naopak, zo všetkého dobra, ktoré som raz zasial, nech to bolo už akokoľvek dávno, budem raz zbierať sladké ovocie.

Kňaz je vo svojej podstate ako ktokoľvek iný. Výnimočným ma nerobí to, kým som, ale aký som. On nesie neobyčajne veľkú zodpovednosť svojho poslania a takých povolaní, kde sa priamo i nepriamo "manipuluje" s krehkou dušou človeka je skutočne veľmi málo. S pevnou vôľou, odhodlaním, čistým, úprimným a láskavým srdcom dosiahne veľmi veľa každý, kto svoje nedostatky nezakrýva, ale snaží sa s nimi celý svoj život aktívne bojovať. A ak vlastním tieto zbrane nemusím sa za seba hanbiť ani vtedy, keď sa dopustím aj toho najväčšieho omylu.