Aj tí v homosexuálnych partnerstvách sú naši

Podporovať homosexuálov je možné všelijako. Trendom je kŕmiť ich lžami a polopravdami rodenými v zahraničí. Každý, kto je aspoň trochu všímavý, uvedomelý a súcitný, pochopí, že "nebude dávať synovi hada, ak ho požiada o rybu" (Lk 11, 11), ani "kameň, ak ho požiada o chlieb" (Mt 7, 9). Je to zároveň jedna z hlavných úloh dobrých kresťanov u nás i vo svete. A ak niekto nevie, čo žiada, kresťan mu dá to, o čo nežiadal, hoci v hĺbke srdca cítil, že to potrebuje viac.

Aj homosexuáli vedia a túžia milovať a byť milovaní, aj oni sú sexuálne bytosti. Partnerské homosexuálne vzťahy sú výsledkom túžby po emocionálnom i sexuálnom naplnení, a zároveň dôsledkom toho, že inde sa im neponúklo a stále neponúka nič, čo by bolo aspoň rovnako kvalitné a napĺňajúce, ako je častá blízkosť niekoho, jeho čas, v ktorom je plne sústredený na mňa a bezvýhradné prijatie (heterosexuáli sa homosexuálov boja a homosexuáli v kamarátstvach nemusia zvládať hranice). Myslíme si, že homosexuáli opustia svojich partnerov kvôli nášmu zdôrazňovaniu, že takto žiť nesmú, lebo Boh ich povoláva k čistote?

Byť homosexuálom bez sexuálneho partnera sa môže stať reálnym, oslobodzujúcim a perspektívnym iba vtedy, ak to príde z iniciatívy dotknutého, ak to prestane byť podmienkou a opak ohrozujúcim stavom (zlým príkladom) pre ostatných. Hľadajúci človek je pozvaný k dialógu. Našou zodpovednosťou je uistiť ho v tom, že ak sa dobrovoľne zriekne svojho partnera ako partnera a príjme ho ako priateľa, brata, nebude mať pocit nedostatku pri napĺňaní prirodzených ľudských potrieb. To si vyžaduje aktívnu snahu dotyčného (zmeniť svoje myslenie, skutočne prijať to, čo hovorí sv. Pavol v 1Kor 6, 9, odovzdať sa) a spoluprácu okolia. Najprv je potrebné uzdraviť vnútro človeka (prijať minulosť i seba, chcieť vnútorne rásť, posúvať sa dopredu - pokrok v duševnom raste a uzdravovaní znamená aj zdravšie a kvalitnejšie prežívanie osobnej viery), a potom môžu byť uzdravené túžby a vzťahy, ktoré nesú viac či menej badateľnú pečať zranení z detstva, zdĺhavého hľadania seba a bolestivých zážitkov.

Musíme si uvedomiť, že prirovnávať homosexuálov k smilníkom, záletníkom a neverníkom smilniacim od pradávna, nie je kóšer, lebo pokiaľ chcú žiť monogamne; vo vzájomnej vernosti, potrebujú krotiť svoju žiadostivosť ako každý (a mnohí majú chabé alebo nemajú žiadne sexuálne skúsenosti - v porovnaní s heterosexuálnymi "kresťanmi" mimo manželstiev). Minorita kresťanských homosexuálov napodobňuje schému usporiadaných heterosexuálnych manželstiev a cíti sa dotknutá, ak ju niekto odsudzuje, nechápe, nedoceňuje. Homosexuálny partnerský vzťah je jedna z ciest hľadania seba, pravdy, Boha niekde inde. Kresťan sa totiž v mnohom rozhoduje nielen na základe životných okolností či výchovy, ale aj na základe dlhodobej kvality (ne)plodného vzťahu s Bohom, (ne)radosti z viery alebo i aktuálnej krízy. Rozhodnutiu tvoriť pár s osobou rovnakého pohlavia a iným rozhodnutiam, či už v duchovnom alebo osobnom živote, nepredchádza len zamilovanie sa do toho "nesprávneho" pohlavia (určite to nie je provokácia ani sklon milovať zakázané veci), ale predovšetkým nenaplnené vzťahy, vrátane vzťahov s inými veriacimi, hľadanie svojho prístavu inde, vnútorné a neskôr aj reálne odlúčenie sa od Cirkvi pri zachovaní si viery v existenciu Boha a jeho lásky (alebo ani to nie). Nie je nič horšie ako to, ak vnútorne zraneného človeka hľadajúceho Boha, ktorý nemôže za svoj vnútorný stav (je opustený, zmätený a najviac zraniteľný), niekto v Cirkvi pohorší alebo svojím správaním odtrhne od Pána. "...bolo by lepšie, keby mu (pohoršiteľovi) zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny" (Mt 18, 6).

Poznám homosexuálov, ktorí prídu do kostola spolu, ale tak, aby nenaznačovali to, že tvoria pár. Ja som rád, že tam sú, lebo Boh ich miluje. Nepoukazujem na hriech ich smilstva, nie kvôli tomu, že by som nemal pravdu, ale kvôli tomu, že zatiaľ nie je nikto v okolí, kto by jedného aj druhého miloval ešte viac; venoval mu svoju pozornosť a svoj čas viac, ako sú tu teraz oni dvaja jeden pre druhého. Bežných homosexuálov nečaká život v manželstve. Ich aktivity často nie sú pochabosťou, experimentom, frajerinou ani nedočkavosťou iných mladých ľudí (byť čím skôr dospelými), ktorí súložia pred manželstvom a tiež z "lásky." Koniec koncov, na smilniacich heterosexuálov máme iný meter. Ľudia na ich hriech reagujú takto: "Veď oni vedia, že takto sa to nemá." alebo: "Veď spolu chodia, a potom sa zoberú." Pre nás kresťanov nemá hriech homosexuála rovnakú váhu ako ten istý hriech iného človeka, a v tom je ten problém. Nie raz ich vnímame ako nepodarky a hanbu mužského pokolenia, na ktorú treba pľuť a hnať ich kade ľahšie. Tieto skutočnosti som si na začiatku svojho venovania sa problematike neuvedomoval. Moja viera bola poznačená láskou s podmienkami, lebo tak "milovali" moji rodičia. Okrem toho som si myslel, že existuje viac kresťanov so skutočnejšou láskou v srdci pretavenou do praxe, a že v týchto srdciach sa budú môcť skryť aj homosexuáli. Myslel som si, že to homosexuáli sú takí spurní a odbojní, robí im problém nepočúvať loby, odpúšťať a vytrvať. Avšak len človek so svätou trpezlivosťou dovolí poháru, aby pretiekol tisíckrát. Takúto trpezlivosť má s nami azda iba Boh.

Ježiš vedel, že silná túžba po láske a jej nedostatok budú ľudí rozdeľovať, vnútorne spaľovať (Lk 12, 49-53, kde Ježiš hovorí, že neprišiel darovať pokoj, ale rozdelenie). Pretože na jednej strane sú mnohí túžiaci po láske, a na druhej strane tí, ktorí živú a pravú lásku v plnom rozsahu nedokážu dať. V dnešnom svete sme veľmi rozdelení touto skutočnosťou a ani k tomu nepotrebujeme homosexualitu (najbolestnejšie je rozdelenie v rodinách). Zastaviť proces rozdelenia môžu len ľudia s láskou v úprimnom a čistom srdci (hoci tradiční muži si sympatie, uznanie a pozornosť dokazujú, vysluhujú inak ako ženy, dôležité je "prijať medzi seba," "aj ty si jeden z nás," "nebudeme k tebe pristupovať v rukavičkách, ale ani ťa nenecháme odlúčeného"). Homosexualita nie je príčina, ale následok rozdelenia, vzťahových a emocionálnych zranení (často začínajú v rodine poruchou v jej štruktúre).

Nedávno som si prečítal na jednom katolíckom portáli v diskusii odkazy katolíkov homosexuálom, že ich láska je neúprimná, hriešna, že žijú v hriechu, pre ktorý nedostanú rozhrešenie. Spomenul som si na seba a to, aký som bol kedysi hlúpy a obmedzený a Boh s úsmevom čakal, kedy zmúdriem. Vo svojich začiatkoch venovania sa homosexualite, som bol neokrôchanejší vo viere i v láske k ľuďom, ako som dnes, a takisto som zdôrazňoval, že homosexuálna partnerská láska neexistuje alebo že nie je správna. Hoci som nikdy nesúdil iných, bol som prísny. "Kto veľmi miluje, tomu sa odpúšťajú mnohé hriechy a komu sa menej odpúšťa, menej miluje" (Lk 7, 47). A tak i ja, hoci neuznávam homosexuálne partnerské vzťahy ani neviazaný sexuálny život pre homosexuálne osoby ako vhodné a perspektívne riešenie ich vnútorného obrazu, pohľadu na iných i neľahkej životnej situácie, nesmiem byť prísny. Začal som sa dívať na homosexuálne páry s pochopením a láskou, hoci stále viem, že vzťah dvoch mužov je uzdravujúci v nesexuálnom spojení bratskej lásky. Takéto niečo sa ale v našej spoločnosti ťažko nachádza (väčšinou je nedostupná možnosť takého napĺňania potrieb homosexuálnych jedincov, aké je žiaduce a uzdravujúce, pretože niet ľudí "zvonku," ktorí by boli ochotní, mali by ten dar a vedeli by ako), a skutočne napĺňajúce a uspokojivé to nie je dokonca ani v mnohých kresťanských rodinách. Vo všeobecnosti sa vždy ťažko uzdravujú vzťahové a emocionálne zranenia a nahrádza partnerský vzťah. Ťažko nie preto, že je to takmer nemožné, ale kvôli tomu, že niet veľa dobrých odborníkov s "know-how" a iba oni nestačia.

Upozorňovať sa má iba človek, ktorý má dostupnú inú alternatívu, ale tú tvrdošijne odmieta (zvlášť, keby veril tomu, že je možné a dostupné uzdravenie jeho vnútra, ktoré zmení jeho myslenie od základov). Takisto nemôžem upozorňovať človeka, ktorý nie je vnútorne pripravený premýšľať aj nad iným spôsobom života a už vôbec sa necíti byť dostatočne vnútorne (duchovne a duševne) zrelý a silný na to, aby ho bez adekvátnej podpory zvládol (aby to ustál, bol schopný takto žiť a byť naozaj šťastný). Netaktnosťou, ja a každý iný, odsudzujeme homosexuálov na nedobrovoľnú samotu, utrpenie a odháňame ich od Ježiša. Áno, môžu sa venovať charitatívnej činnosti, pomáhať iným rodinám, robiť spoločnosť opusteným či hendikepovaným, ale nič z toho im nenahradí úprimnú lásku iného brata, každodenné zdieľanie rovnocenných členov spoločenstva (aj v našich spoločenstvách sa každý ponáhľa domov k svojej láske či rodine), dlhodobý a náročný proces uzdravenia cez terapiu a hlboké nesexuálne vzťahy (a nimi nie sú obetavá starostlivosť a hlboký záujem o potreby núdznych či opustených - ide o službu, nie o rovnocenný, intímny, perspektívny vzťah). Je rozdiel v tom, či chcem žiť v službe iným dobrovoľne, hoci by som nemusel, alebo som nútený okolnosťami; každý okolo mňa mi to naznačuje či predostiera ako Boží plán so mnou, no ja to cítim inak. Kvôli tomu si zasluhujem ostať kdesi na okraji či medzi tými a tamtými akoby za trest? Vnútorné zranenia človeka si navyše vyžadujú správny postup "nápravy" (aby túžba všetkým pomáhať nebola nakoniec narcistickým hľadaním sebauplatnenia), a či raz bude alebo nebude schopný a ochotný pomáhať iným, je druhoradé.

Keby sme žili ako skutoční kresťania, ľudia zvonku by sa pýtali: "Kto sú títo, že sa tak milujú?" A chtiac-nechtiac by sme priťahovali iných, ktorí by sa chtiac-nechtiac museli zamýšľať nad svojím životom a jeho smerovaním. Ale nie kvôli tomu, že my chceme meniť ostatných, ale preto, že tí ostatní zatúžia cítiť ten vnútorný pokoj, vyžarovať radosť, dávať a prijímať skutočnú lásku.

Kto berie svoje náboženské presvedčenie vážne, mnohé veci otrasú jeho osobnou existenciou v Cirkvi, ale nič ju nezbúra. Takýto človek vníma svoje spojenie s Cirkvou nie ako náhodu či rodinnú tradíciu, ale ako príležitosť byť svetlom a pravým Ježišovým učeníkom. Na druhej strane je to obrovská zodpovednosť (nemôžem si robiť len to, čo chcem, čo mi diktuje telo či slabosť, nemôžem si zo Svätého Písma a učenia Cirkvi vyberať len to, čo sa mi hodí, ale s pokorou hľadám v napísanom či vypočutom zmysel a posolstvo aj pre seba).

Chce to trochu pochopenia a zamyslenie sa na oboch stranách. Chce to precítiť situáciu či bolesť toho druhého. I homosexuáli si môžu pred Bohom pripustiť svoj hendikep, za ktorý nemôžu a prestať ho používať ako ospravedlnenie pre všetko, čo robia. Ostatní máme prestať útočiť a poukazovať na hriech iného, lež poukazujme každý na svoj hriech a vzájomne si nesme kríže. Ako kresťania nemôžeme triediť ľudí a chcieť mať všetko pod kontrolou. Súd a konečný verdikt nad človekom má právo vynášať jedine Boh. Aj človek, ktorý je iný ako ja, môže byť súčasťou môjho sveta a ja môžem byť súčasťou jeho osobnej premeny v slobode. Cirkev by mala byť prístavom pre všetkých. Nie tí druhí sú zlí kvôli tomu, že ja s nimi nedokážem komunikovať a argumentovať bez náznaku výčitky či odsúdenia, lebo som neprecítil ich bolesť a nelásku, ktorej sa im aj v Cirkvi dostalo.

Čistota sa pri homosexualite často spája so sexuálnou zdržanlivosťou. Hoci sa predpokladá, že kresťan bude kresťanom aj vo svojich vzťahoch či ako sexuálna bytosť, všetci zvádzame boj s pohlavnou čistotou (príliš často na to, aby sme to mohli inému vyčítať). Boh to vie, preto zdôrazňuje, aby sme najprv túžili po čistote úprimného srdca a cnostiach (máme 7 hlavných rovnocenných cností a cudnosť nie je viac ani menej ako iné cnosti), a ak duchovne porastieme, pohlavné uspokojenie bude pre duševnú rozkoš príliš malé - hlavne pre tých, ktorých "iní ľudia urobili neschopnými manželstva" (Mt 19, 12). Boh má záľubu v bojovníkoch o čisté srdce, ktorí si zachovávajú bázeň pred ním. Čo nachádza v takom človekovi, to nenachádza v opovážlivcovi a v duchovne vlažnom človekovi, ktorí dovolili, aby ich hriech i bolesť odpojili od živej viery, Božej lásky a milosrdenstva, zničili morálny kompas, pokoru, poznačili úctu k sebe i skutočnú lásku k blížnemu.

Homosexuálom by som odkázal, aby napriek toľkej bolesti, sklamaniam a krivdám vytrvali, nezatvrdzovali si srdcia, nestrácali pokoru a nádej, usilovali sa hľadať Ježišovu lásku, boli schopní ju dávať i prijímať, učili sa autentickosti, boli otvorení pre Božie slovo, ktoré volá po autenticite, čistej láske a milosrdenstve viac ako po obete (Mt 9, 13), aby najprv neoblomne túžili, verili v uzdravujúcu lásku a neúnavne ju hľadali, a až potom napĺňali ďalšie svoje potreby. Je to síce ťažké, ale ak iní toho nie sú schopní alebo nie sú ochotní, "...vy im dajte jesť" (Mt 14, 16), postarajte sa o svojich bratov a sestry v homosexualite a spolu žite tak, ako sa páči Bohu (osobná blízkosť a môcť sa vzájomne povzbudzovať v duchovnom i duševnom raste je obrovský dar a milosť zároveň). Bolesť a krivda by nemali byť zneužívané na zľahčovanie situácie či odvracanie sa od Boha tým, že zavedieme nové pravidlá (vymyslíme niečo "lepšie"). Hoci nedobrovoľne nemať partnera bolí, bolí to menej, ak viem, čo je teraz pre mňa dôležitejšie. Boh vie a chápe, že sme aj sexuálne bytosti, a hoci nenesie vinu na tom, že naša osobnosť bola od detstva náchylnejšia na to, čo nám dávalo alebo nedalo naše blízke okolie, vzťahy s najbližšími, že vplyvom našej rodiny či okolia sa nerozvinula naša mužskosť (ako sa cítim ako muž, ako vnímam seba a ostaných mužov) a nerozkvitla, že náš pohľad na seba a iných je taký, aký je, a už aj relatívne dobre zafixovaný, že túžime byť súčasťou sveta iných mužov už mnoho rokov a túto túžbu dostatočne nenaplnil ani náš partner..., pozýva nás k spolupráci, ochote si uvedomiť, čím iným ako sexualitou sa líšime od ostatných a čo iné na sebe nám okrem homosexuality strpčuje život v danom pohlaví. Boh nechce homosexualitou nikoho ponížiť. Homosexuál má rovnaké šance na kvalitný život ako ktokoľvek iný, akurát na sebe potrebuje pracovať (väčšinou) viac ako ktokoľvek iný. Vnútorný obraz potrebujúci zmenu majú nielen homosexuáli a ani tí druhí za to nemôžu. Ani ja neponižujem homosexuálov tvrdením, že to, ako sa dnes cítia, ako sa prezentujú, je výsledkom mnohých primárnych i sekundárnych vnútorných zranení. Je to výzva na sebe pracovať s pokorou, vytrvalosťou, radosťou a podporou iných. Mnohí homosexuáli si po dôkladnejšom prehodnotení svojej situácie uvedomia, že vlastne nie sú pripravení mať rodinu a byť otcami. K takému poznaniu dnes prichádza čoraz viac mužov a ani jednému z nich Boh neodporúča sa len potulovať životom a uspokojovať si sexuálne pudy s inými, lebo nie sú schopní manželstva, byť s niekým doživotne v záväzku, neznesú ten tlak zodpovednosti, lebo cítia, že na dávanie ešte potrebujú dospieť atď. Jednoducho to v sebe (zatiaľ) niekto nemá a ak chce kráčať k Bohu, premýšľa nad tým, prečo je to tak, aké je jeho pravé poslanie (možno je iné, možno potrebuje vyčkať a zrieť), nie nad tým, ako ho obísť (hádzať sa o zem ako dieťa, zúfalo kričať a žalovať). Ak nechcem prijať to, že Boh práve mňa pozýva k vyššiemu cieľu, ako je sex a rodičovstvo, mám právo uveriť tomu, že mi s pomocou iných pomôže nielen že zmeniť seba, ale aj môj pohľad na ženu a ja raz budem schopný žiť pohlavne v manželstve, milovať ženu, byť jej verný a byť vzorom pre svoje deti..., alebo mám právo zriecť sa Boha, aby som sa ho nemusel držať, hoci som sa ho už dávno pustil. Ak sa nedokážem zriecť Boha a rovnako sa nedokážem vzdať partnera, to znamená, že so sebou bojujem a skôr či neskôr budem žiť s partnerom iba ako priateľ v láske alebo o neho prídem úplne (stratím ho aj ako priateľa).

Problém vnútorného naplnenia a pocitu vnútorného pokoja v "inom duševnom stave" a inej sexualite sa netýka len duchovne založených osôb. Aj každý ateista, ktorý si možno ani nevytváral morálne hranice, sa skôr či neskôr dostane do zlomového bodu vo svojom živote, v ktorom začne prehodnocovať úplne všetko a bilancovať. Výraz "viera v Boha" tu môžeme pokojne zameniť za "túžbu po trvácejších hodnotách," ktorá robí každého šťastnejším, ľudskejším a potrebnejším pre svet, a spojenie "žiť ako gay a kresťan" môžeme nahradiť potrebou "viac sa zaujímať o vlastné duševné zdravie i o ľudí okolo seba." Ak svojho chlapa skutočne milujem, isto to nebude kvôli tomu, že je sexuálny borec. Milujem ho a stačia mi aj jeho čisté objatia, lebo mi ako chlap a osobnosť poskytuje to, čo nikto iný; je mojím prístavom. Je tým, čo som v inom mužovi nikdy nemal. Nerozmýšľam nad tým, prečo ho nemilovať aj sexuálne, a radosť zo vzájomnej blízkosti i sexuálne vyvrcholenia dokonale zastierajú fakt, že spoločnými sexuálnymi aktivitami zraňujeme muža v sebe. Naviazanosť na niekoho nie je láska. Láska nie je ani to, ak svojho partnera príliš túžim mať iba pre seba a nedovolím mu vnútorne rásť, nedovolím mu odpútať sa odo mňa, ak cítim, že by už bol toho schopný (posunul sa ďalej, no ja ešte nie), a viem, že ja nie som jeho skutočné šťastie (lebo on i ja potrebujeme ísť ďalej, potrebujeme rásť aj ako muži).

Človek k rozhodnutiu najprv poskladať stratený obraz seba nepotrebuje silnejšiu vieru viac ako pravé poznanie. Ak skutočne dôverujem Bohu, nebojím sa pustiť toho, čoho sa tak veľmi držím, čo bránim do posledného dychu, aby mi On mohol otvoriť oči a niesť ma. Azda sa bojím uveriť tomu, že Boh ma môže urobiť dokonale šťastným a že hoci mi ponechá homosexualitu, chce ma uzdraviť iným spôsobom? Uzdravená duša uzdravuje aj sexualitu, no pokiaľ odmietam uveriť tomu, že potrebujem uzdravenie, že Boh nechce, aby som svoj vnútorný stav prehliadal, maskoval či zneužíval, nemôžem sa ďaleko posunúť ani ako človek, ani ako muž, ani ako partner...